Čo je vo vzťahu dôležitejšie - láska alebo istota?

Zamysleli ste sa niekedy nad tým, prečo hľadáme stabilné partnerské zväzky? Prečo sa cítime neistí, keď sa rozchádzame alebo inak strácame partnera? A prečo sa vôbec tak často, keď ide o lásku, pýtame: „Si si istý?“

Môže za to istota ako jedna zo základných potrieb každého živočíšneho druhu, nielen človeka. Psychologička Elena Ondrušková o nej hovorí: „Ľudia bez istoty nemôžu existovať dlhodobo a bez následkov. Človek potrebuje nejaký stav stability a istoty na zdravé psychologické prežitie. Sme schopní vyrovnať sa so zmenami, ktoré život prináša, len preto, že si v niektorých veciach môžeme byť istí.“

Sociológovia označujú istotu ako pocit spokojnosti, ku ktorému sa dá dospieť dosiahnutím vnútornej rovnováhy. O vnútornej rovnováhe hovoríme, keď máme naplnené tri piliere nášho života: rodinu, prácu a sféru voľného času, ktorú môžeme chápať aj ako širšiu sociálnu sieť. Jednoduchšie povedané, keď máme stabilného partnera, manžela, prípadne deti, prácu, ktorá nás napĺňa alebo nám prinajmenšom zabezpečuje naše materiálne potreby, a keď môžeme kedykoľvek zdvihnúť telefón a porozprávať sa s kamarátkou alebo si „odskočiť“ na miesto, kde nájdeme známych s podobnými záujmami.

Zlyhanie jedného piliera vieme relatívne bezproblémovo zvládnuť, lebo sa môžeme oprieť o dva zostávajúce. Čo však robiť v prípade, ak sa nám zrútia dva alebo nebodaj aj všetky tri piliere? V takom prípade je len veľmi ťažké neupadnúť do depresie a pocitu absolútnej beznádeje. Najlepšie, čo môžeme spraviť, je vyhľadať odborníka, ktorý nám pomôže nájsť v sebe vlastnú vnútornú istotu.

Bez istoty sa nedá žiť

Z psychologického hľadiska je istota pocit bezpečia či potreba prijatia, ktorú potrebujeme mať napĺňanú už od raného detstva. Vtedy by nám ju mali saturovať rodičia. Jedna zo psychologických teórií hovorí, že ak v detstve získame neurčitý postoj k prijatiu, bezpečiu a istote, podvedome si ho prenášame do našich partnerských vzťahov v dospelosti. Nepodarí sa nám totiž tak skoro a bezproblémovo (alebo aj nikdy) získať istotu vo svojom vnútri.

„Najistejší si môžeme byť asi len sami sebou. Absencia vnútornej istoty pre nás znamená, že nie sme schopní zdravo fungovať vo vzťahoch,“ hovorí psychologička Elena Ondrušková. Dosiahnuť stav vnútornej istoty však nie je vôbec jednoduché. Psychologička Andrea Sváková tvrdí, že sa k nej môžeme dopracovať prostredníctvom posilňovania zdravého sebavedomia, zodpovednosti za seba a úcty k sebe samému. Vnútornú istotu môžeme chápať aj ako vedomie si vlastnej hodnoty. Stav, keď viem, čo dokážem, v čom vynikám, ako pôsobím na ľudí okolo seba a čo pre nich znamenám, a preto si verím.

Istota v partnerstve

Niekedy si vedomie svojej hodnoty budujeme tak, že nám ju dáva niekto iný, napríklad partner. Je preto ťažké opustiť niekoho, s kým dlho žijeme, lebo tým prídeme aj o časť svojej hodnoty. O pocit, že sme milované, hodnotné, pôvabné. „Narušiť istotu je istá výzva. A narušiť vzťahovú istotu sme schopné len vtedy, keď ju môžeme vyvážiť inou istotou. Prídeme napríklad o partnera, ale získame novú istotu v sebe. To platí najmä v prípadoch, keď sa zbavíme vzťahu, ktorý nás obmedzoval,“ hovorí Ondrušková.

Istota vo vzťahu môže mať rôzne podoby. Ak u partnera hľadáme predovšetkým citovú podporu, hovoríme o potrebe emočnej istoty. Partnerskú podporu potrebujeme cítiť hlavne vo chvíľach, v ktorých sa nedokážeme spoľahnúť sami na seba alebo sa sami rozhodnúť. Andrea Sváková to vyjadrila takto: „Nie vždy sme dostatočne silní, nie vždy sme fit, nie vždy sa nám darí - a toto sú momenty, keď sa človek obracia na milovanú osobu a hľadá u nej podporu, ktorá symbolizuje istotu. Toto je zdravý rozmer potreby istoty vo vzťahu.“ Okrem emočnej istoty nám partnerstvo často prináša aj materiálnu istotu. Vo dvojici si materiálne statky dokážeme zabezpečiť jednoduchšie, ako keď žijeme sami. Vieme, aké je ťažké navštíviť napríklad autoservis bez mužského sprievodu.

Čo však robiť v prípade, keď nás pri partnerovi drží už len strach zo straty istoty? Záleží na tom, prečo sme do tohto štádia prišli, v akej fáze vzťahu sa práve nachádzame. Každé partnerstvo sa raz dostane do fázy, keď vyprchá vášeň a môžu ho udržiavať len rôzne putá a záväzky, alebo je už len otázkou zvyku. Drží nás v ňom stereotyp, ktorý môže obom partnerom vyhovovať, a tak nemajú dôvod nič meniť. Pocit istoty však môže niekedy aj zväzovať. Nebezpečný je najmä vtedy, ak spôsobí, že preň zostávame vo vzťahu, ktorý nám ubližuje.

Stáva sa to najmä v partnerstvách, v ktorých sú deti. Vtedy už nerozmýšľame len o našej istote a jej prípadnej strate pri opustení partnera, ale aj o istote našich synov a dcér. V severských štátoch Európskej únie je zavedená takzvaná spoločná starostlivosť o deti. Znamená to, že aj po rozvode sa o ne naďalej starajú obidvaja rodičia. U nás je dieťa zverené do osobnej starostlivosti len jedného z rodičov, väčšinou matky, u otca sa väčšinou rieši len úprava styku. Obavy z narušenia vzťahu medzi rodičmi a deťmi sú preto opodstatnené. Navyše, na Slovensku majú ženy ešte stále menšie šance uplatniť sa na trhu práce a ich práca je nižšie finančne ohodnotená ako práca ich mužských kolegov, preto sú po rozvode viac existenčne ohrozené ako muži.

Nie je istota ako istota

Medzi nami žijú aj ľudia, ktorí necítia potrebu zakotviť v dlhodobých partnerstvách. Voláme ich seriálovo monogamní. Žijú vždy len s jedným partnerom, možno dva – tri roky, potom sa s ním rozídu a nájdu si iného. Dôvodov na takého správanie môžu mať viac. Ak v detstve nezažili zdravé pripútanie sa k rodičom, nedostali pocit bezpečia a istoty, nevedia si udržať ani vlastný vzťah. Nemusia to robiť vedome, možno ani netušia, ako by mal stabilný vzťah vyzerať a ako sa majú správať, aby ho mali. Alebo sa boja citového pripútania. Majú strach, že vyjdú zo svojho osvedčeného scenára, že sa stanú od partnera závislí. Nejde o to, že by v živote nepotrebovali istotu, práve naopak. Lenže pre nich práve takého správanie predstavuje istotu a zmena zo seriálovo monogamného vzťahu na typicky monogamný, by pre nich znamenala neistotu.

Takto sa môžu správať muži aj ženy. Psychológovia sa zhodujú v názore, že spôsob, ako prežívame potrebu istoty, nezáleží na pohlaví. Rozdiely medzi mužmi a ženami nie sú ani v prežívaní neistoty. Keď sa mužom rúca vzťah, sú rovnako bezbranní a neistí ako my. Elena Ondrušková tvrdí, že pritom vôbec nejde o rodové klišé, mužskú potrebu mať istou v tom, že bude doma navarené a vyprané, ale o istotu vzťahu ako takého. Predstava, že partnerstvo musia prežívať inak ženy a inak muži, je skôr ovplyvnená zaužívanými stereotypmi, určitými kultúrnymi vzorcami. Na Slovensku ešte stále prevláda predstava, že ženy potrebujú niekoho, kto sa o ne postará a automaticky by to mal byť muž. Takýto model však mnohým ženám nevyhovuje. Snažia sa vymaniť z tohto stereotypu, ale spoločenské klišé v nich stále programovo udržiava predstavu o mužovi ochrancovi. A tak napokon predsa len radšej hľadajú istotu v partnerovi. Až keď ho strácajú, zvažujú, či dokážu žiť samy.

Najmä vo väčších mestách podávajú častejšie návrh na rozvod ženy ako muži. Podľa štatistík sa najčastejšie rozvádzajú manželstvá s dvomi malými deťmi. Na prvý pohľad sú tieto fakty v rozpore. Na jednej strane u žien stále prevláda potreba mať akéhokoľvek partnera, na strane druhej sú to práve ony, kto najviac iniciuje ukončenie vzťahu, a to aj napriek záväzkom.

Vysvetlení môže byť niekoľko. Ženy si stratu partnera a s ním spojenej istoty môžu uvedomiť až vtedy, keď ju reálne stratia, teda po rozvode. Navyše ako matky majú pocit, že musia niesť na svojich pleciach väčšiu zodpovednosť ako muži otcovia. Myslia si, že akúkoľvek nepriaznivú situáciu vo vzťahu musia riešiť práve ony. Dôležitým faktorom je však aj prostredie, v ktorom ženy žijú. V menších mestách a na vidieku podávajú častejšie návrh na rozvod muži, čo znamená, že tam majú rozhodujúce slovo aj zodpovednosť za rodinu práve oni. V každom prípade, nebyť zaužívaných spoločenských stereotypov a rozdielneho štýlu výchovy, nebol by jediný dôvod na to, aby sme potrebu partnerskej istoty prežívali rozdielne len na základe rozdielnosti pohlaví.

Pri partnerovi rastie moja vnútorná istota
Zoja Koscurová (29), sociálna pracovníčka a pedagogička

Láska ako taká podľa mňa úzko súvisí s vnútornou istotou človeka. Pod láskou rozumiem v prvom rade cit, ktorý je spätý s druhou osobou a mal by vyjadrovať pozitívne posolstvo. Pozitívne vnímanie milujúceho človeka často vedie k zvyšovaniu vnútornej istoty, nielen voči partnerovi, ale aj voči sebe.

Ak sa človek cíti ľúbený, zahŕňaný pozornosťou z partnerovej strany a rastie jeho vnútorná istota, dokáže riešiť situácie, na ktoré by si za iných okolností možno netrúfol. Cíti sa istejší, kompaktnejší. Jeho vnútorný svet je krajší a pestrejší, a neraz pod vplyvom istoty, ktorú nadobudne od partnera, objaví aj svoju nepoznanú stránku osobnosti, svoje nové dimenzie.

Aby sme mohli vnímať naplno radosť a uspokojenie z prejavov lásky, musíme si ich uvedomovať a dokázať ich tiež aktívne prejaviť voči partnerovi. Pochváliť ho, pohladiť či zasmiať sa s ním. Okrem toho by sme mali lásku vnímať aj ako formu spoznávania ľudí navzájom, objavovať v nich to tajné a nepoznané. Otvorená komunikácia medzi partnermi spojená s prejavmi lásky je do istej miery zárukou, že ich vzťah vydrží aj vo chvíľach konfliktov a kríz.

Dôležité je nezabudnúť na rodinu a kamarátov
Ria Koprdová (29), výskumná pracovníčka

Partner je pre mňa najbližším človekom, s ktorým sa delím o všetko, čo ma teší aj trápi. Viem, že je tu pre mňa a dúfam, že aj on to cíti rovnako. V tomto pre mňa (okrem iného) predstavuje aj istotu, ktorú potrebujem.

V období, keď som bola bez stabilného partnera, mi túto potrebu napĺňali moji najbližší. Hlavne rodičia, ale aj kamaráti. Vďaka nim som dokázala relatívne bezproblémovo odísť z predchádzajúceho vzťahu, ktorý už dlhšie nefungoval, a postaviť sa na vlastné nohy.

Dalo by sa povedať, že strata istoty, ktorú pre mňa ten vzťah znamenal, bola len zdanlivá. V skutočnosti ma rozchod posilnil. Zmenila som prácu, zabezpečila si vlastné bývanie a obnovila som „prachom zapadnuté“ kamarátstva. Zároveň som si povedala, že už nikdy kvôli nijakému mužovi nezabudnem na seba, na svoju prácu, záľuby a hlavne na kamarátov.

Maslowova pyramída

je hierarchia ľudských potrieb, ktorú definoval americký psychológ Abraham Harold Maslow v roku 1943. Podľa tejto teórie má človek päť základných potrieb, od najnižších po najvyššie. Nižšie položené potreby sú významnejšie a ak nie sú naplnené, nemôžu byť uspokojené vývojovo vyššie potreby. Potreba bezpečia a istoty je jedna z najzákladnejších a najprirodzenejších potrieb človeka.

Autor: Eva Kelley