Diagnóza: Narcizmus. Nie je liečiteľná

Ako raz povedal známy americký mediálny guru Ted Turner: „Keby som mal v sebe čo i len štipku skromnosti, už by som bol dokonalý.“

Narcista môže byť fešný ženích, ktorý svojej nastávajúcej nedovolí mať za družičku bucľatú kamarátku, lebo by im len kazila svadobné obrázky. Alebo suseda taká presvedčená o svojom dokonalom vkuse, že vám bez mihnutia oka či náznaku záujmu o stanovisko zreorganizuje nábytok. Alebo krásavec, ktorý každý večer pred spaním zachytí čaro svojej anjelskej tváričky objektívom fotoaparátu.

Narcizmus však nie je len kombináciou monumentálneho sebavedomia a drzosti. „Ide o poruchu osobnosti, teda o trvalý stav, pre ktorý je charakteristické skreslené sebahodnotenie, egocentrizmus, ako aj pocit všemohúcnosti v kontrolovaní druhých spolu s nízkou úrovňou prívetivosti,“ vysvetľuje psychologička Eva Heftyová. Kým bájnemu Narcisovi sa stačilo pokochať odrazom vlastnej božskej krásy na vode, narcisti z reálneho života používajú ako zrkadlo svoje okolie. Zúfalo potrebujú, aby ich druhí neprestajne utvrdzovali o vlastnej dokonalosti a bezvýhradne ich obdivovali. Rôznymi poruchami osobnosti trpí 6 - 9 % populácie. Niektoré štatistiky uvádzajú, že narcizmus sa týka približne jedného percenta ľudstva, pričom až 75 % narcistov tvoria muži. Do skupiny svetoznámych osobností s narcistickou poruchou patria Pablo Picasso, Charlie Chaplin, Marlon Brando či Evita Perónová. No ako prototyp tejto osobnostnej deformácie so všetkými príznakmi, kritériami, ale aj dôsledkami pre ostatných ľudí, sa často uvádza Adolf Hitler. Známy psychológ Erich Fromm ho opísal ako človeka, ktorý sa nezaujímal o nič iné, ako o seba, žil vo svete poloprávd a fantázie, naplnený túžbou dobyť svet a potvrdiť svoju výnimočnosť. Vo vzťahu k ľuďom pociťoval nenávisť a zlobu za to, že ho nedoceňovali. Názov narcistickej poruchy pochádza z gréckej mytológie - z príbehu krásneho Narcisa, syna riečneho boha a víly. Bol nesmierne očarujúci, múdry, šikovný, statočný, jednoducho najlepší. No pohŕdal všetkými ľuďmi vôkol seba, za povšimnutie mu stáli len tí, ktorí mu boli ochotní neustále prejavovať svoj nesmierny obdiv. Jedného dňa zazrel na vodnej hladine svoj vlastný obraz a osudovo sa doň zamiloval. Vôbec nevnímal lásku, ktorú k nemu prechovávala víla Echo. Kým ona opakovala každé jeho slovo a pohyb, on videl iba svoju dokonalosť a v jej opojení napokon aj zomrel – opustený a sám. Dnešní „Narcisovia“ sa priveľmi nezmenili – síce sú radi, ak stretnú „víly Echo“, ale skutočne milovať dokážu len samých seba. „Ľudia, ktorí trpia narcistickou poruchou osobnosti, nedokážu vytvárať blízke citové väzby. Napriek tomu vstupujú do partnerských vzťahov a k partnerke či partnerovi sa spočiatku správajú veľmi galantne a milo,“ hovorí Heftyová. „Najviac investujú do získavania svojej koristi. Vtedy vedia prejaviť toľko náklonnosti, až to presahuje bežnú mieru partnerského nahovárania. Odmenou je obdiv partnerky a celej jej rodiny, čím získava zrkadlenie svojej výnimočnosti.“ Takáto harmónia však trvá len dovtedy, kým sa partnerka plne podriaďuje predstavám svojho narcistu. V okamihu, keď prejaví odlišný názor, odmietnutie alebo nebodaj odpor, z milujúceho partnera sa stáva nenávidiaci tyran.

Narcis v každom z nás

Väčšina ľudí samých seba hodnotí ako spoľahlivejších, bystrejších, priateľskejších či pracovitejších, než je zvyšok ľudského pokolenia. Podľa zistení magazínu Psychology Today si až 80 % ľudí o sebe myslí, že sú svojimi vlastnosťami a schopnosťami nadpriemerní. „Potreba obdivu patrí k základným psychologickým potrebám, je súčasťou základnej osobnostnej výbavy každého človeka,“ hovorí Heftyová.

Ak uspejeme v teste na pracovnom pohovore, pravdepodobne sami sebe srdečne zablahoželáme. Keby sme pohoreli, je možné, že zvalíme vinu na školiteľa alebo na otázky, ktoré boli očividne zle formulované či totálne nespravodlivé. Takéto správanie je normálne a možno dokonca potrebné. Tým, že si hovoríme, že naše zlyhania sú univerzálne, no naše prednosti jedinečné, môžeme prekonávať životné prekážky bez toho, aby sme stratili vieru vo vlastné schopnosti.

Toto všetko je však len slabým odvarom závažného deformovania skutočnosti pod taktovkou narcistu. „Porucha sebahodnotenia sa prejavuje ako preceňovanie vlastnej dôležitosti, privilegovanosti a výnimočnosti, čo sa nezriedka spája s precitlivenosťou a urážlivosťou,“ vysvetľuje odborníčka a dodáva: „Navonok pôsobí narcis síce sebavedome, agresívne a vodcovsky, fantazíruje o vlastnom úspechu a moci, no vo svojom vnútri skrýva neistotu, obavy a pocit krivdy.“

Ak si však po takomto opise predstavujeme narcistov ako asociálne monštrá, neuberáme sa správnym smerom. Takmer určite nás totiž, aspoň spočiatku, očaria krásou, rečníckym talentom alebo sebavedomým vystupovaním. Rovnako omylom je myslieť si, že ide výlučne o krásavcov.

„Touto poruchou trpia ľudia, u ktorých potreba obdivu nebola v priebehu osobnostného vývinu dostatočne sýtená. Inými slovami, ak sa im v detstve nedostávalo primeraného rešpektu a uznania, boli neustále kritizovaní a spochybňovaní, alebo tiež chorľaví či telesne neduživí,“ objasňuje odborníčka.

Empatia? A to je čo?!

Na čele mnohých podnikov, ktoré sa radia medzi najúspešnejšie na svete, stoja narcistické osobnosti. Často sa v tejto súvislosti spomína napríklad zakladateľ jednej z najväčších spoločností na vývoj databáz, korporácie Oracle. Podľa vtipu, ktorý o Larrym Ellisonovi koluje, je jediný rozdiel medzi ním a Bohom ten, že Boh si o sebe nemyslí, že je Larry Ellison. „Narcistická porucha je častejšia a možno i viac viditeľná u mužov ako u žien. Prejavuje sa u nich predovšetkým snahou o jedinečnú kariérnu úspešnosť, aj keď zvýrazňovanie fyzickej krásy tiež nie je zanedbateľné,“ vysvetľuje Heftyová.

Riziková až nebezpečná situácia nastáva, ak sa narcista dostane do vedúcej pozície. „Je egoistický, manipulátorský, vykorisťujúci. Spolupráca je preňho neznámym pojmom, nemá rešpekt pred nikým a ničím. Riadi sa iba svojimi pravidlami a normami, pričom aj tieto bezostyšne kradne od iných a vydáva za svoje,“ spresňuje psychologička. Často si privlastňuje zásluhy kolegov, zato zodpovednosť za nedostatky a zlyhania nie je ochotný niesť. Ak objaví prázdne vodcovské miesto, môžeme si byť takmer istí, že sa doň ľahko a rád dosadí.

„Krásne“ v živote narcistu je, že ani v situácii, keď stojí zoči-voči fiasku, o sebe nezapochybuje a nemá štipku zľutovania voči druhým: „Bezohľadnosť je najvýraznejším, ale i najrizikovejším prejavom jeho poruchy,“ myslí si Heftyová. „Narcis nemá empatiu, nesúcití, nezvažuje dôsledky svojho správania na ostatných. Ide si bez zaváhania za svojím cieľom získať obdiv, potvrdiť svoju výnimočnosť a nadradenosť. Všetci ostatní sú v jeho očiach neschopní a menejcenní. Vlastne sú na tejto planéte len preto, aby ho obdivovali.“

Hollywoodska medicína

Nemožno sa preto čudovať, že v reálnom živote je pre nás niekedy naozaj ťažké s narcistami sympatizovať. Priznajme sa: Milujeme filmy, v ktorých výzvy života napokon skrotia besniace ego niektorej z hlavných postáv. Chamtivý a egocentrický Charlie Babbitt vo filme Rain Man si uvedomí, že nie je pekné využívať druhých, keď spozná svojho autistického brata. Postava klamára, záletníka a vyciciavača Stu Shepparda (Colin Farrell) vo filme Telefónna búdka zas prehodnotí svoj život až pod muškou šialeného ostreľovača.

Žiaľ, takéto praktiky v skutočnom živote nezaberajú. „Poruchy osobnosti pretrvávajú celý život. Nejde o ochorenie, ktoré je možné liečiť ako ostatné duševné ochorenia,“ hovorí Heftyová. „Najúčinnejšou sa javí psychoterapia so zameraním na zmenu postojov, získavanie nadhľadu a odstupu. Nie je možné si dať za cieľ zmenu osobnosti ako takej, iba podporiť a posilniť adaptívnejšie formy správania vrátane ohľaduplnosti voči ostatným.“

Narcisti medzi nami

Milovať niekoho, kto miluje len seba

Autor: k téme sa vyjadruje psychologička Eva Heftyová