Stane sa naše etno módou?

Útulné etno obchodíky sú roztrúsené po celom svete, aj časť našej mládeže sa oblieka do batikovaných blúzok. Nenosia na sebe doplnky z Detvy či Heľpy, ale z Indie a Afriky. Má šancu sa raz vo svetovej móde presadiť aj slovenský ľudový dizajn?

Máte doma kroj? V ÚĽUV-e , kde ponúkajú výrobky špičkovej kvality preverené výtvarnou komisiou, nakupujú najviac turisti a folklórne skupiny. Cenovo dostupnejší, avšak už s rôznorodou kvalitou bývajú neznačkoví výrobcovia. Pre koho sa však ešte dnes kroje vlastne robia?Niektoré národy majú k svojmu kroju oveľa vrúcnejší vzťah ako Slováci. V Lotyšsku sa každoročne koná akási folklórna spartakiáda, Deň ústavy je vlastne dňom ich národných tradícií, keď si ženy zdobia hlavy vencami. „Na štadión sa v ten deň dostanete, len keď ste VIP,“ opisuje riaditeľ ÚĽUV-u Milan Beljak svoj zážitok z predstavenia. V krojoch sú nielen účinkujúci, ale i diváci vrátane prezidenta republiky. Národný kilt prevetrávajú Škóti pri sviatočných príležitostiach, na svadbách, ba aj pri stretnutiach diplomatov. Aj Nóri slávia v krojoch svoj Národný deň 17. mája. Tradíciu vraj začalo dvanásť nórskych žien, rok na to sa pridali, neskôr na kroj nahovorili aj chlapov. Dnes „bunad“ vlastní až 60 percent Nórov, pochopiteľne, skôr žien ako mužov, mnohým v skrini visia aj viaceré kusy. Bunad umelo vytvorili na začiatku dvadsiateho storočia s cieľom uchovať ľudový spôsob obliekania na sviatočné príležitosti. Nosia ho členovia kráľovskej rodiny, nórski partneri nášho ÚĽUV-u pred týmto sviatkom popredajú všetky svoje zásoby, je to jediný lukratívny artikel ich siete. Ani v Rakúsku, obzvlášť v Tirolsku, nie je oblečenie v tradičnom odeve žiadnou raritou, či už ide o ženský dirndl, alebo súkenné šaty s kovovými gombíkmi v tvare plesnivca, čipku na bielej blúzke alebo opasok s vybíjanými gombíkmi. Tradičná farebnosť na mužskom odeve je zelená, sivá, prípadné hnedá, známy je lemovaný kabátik z kože alebo sveter s gombíkmi z jeleních parohov. „Rakúšanom závidím ich vzťah k ľudovému odevu, hoci to, čo u nich nosia, nie je autentický kroj, ale jeho komerčná, folklorizovaná verzia,“ dodáva Profantová. Vzťah ku kroji si však zachovali aj niektoré lokality u nás. Sú obce, kde si na výročné sviatky obliekajú kroje aj mladé dievčatá, keď idú do kostola. Obliekanie do krojov sa uchovalo napríklad v Lendaku, Smoleniciach, na Horehroní od Polomky cez Šumiac až po Telgárt.

Kroje aj do Dublinu

„Je to pekná a radostná robota,“ hovorí Jan Kucbeľová, ktorá vyrába kroje už takmer dvadsať rokov. O zákazky vraj nemá núdzu, už len preto, že žije v Detve, kde držia kroj stále vo veľkej úcte. Nevesty si ho obliekajú počas svojej vykrúcanky po polnoci, Detvania však chodia krojovaní aj na sviatok Božieho tela, či pri betlehemskom koledovaní na Vianoce.

Jej klientelu však tvoria aj rôzni zberatelia či vysokopostavení ľudia, pre ktorých je kroj vecou hrdosti a prestíže. Občas vyrába jej firma aj štátne dary na reprezentačné príležitosti, štylizované scénické kostýmy sú zas určené pre folklórne súbory doma, ale aj v zahraničí. „Nie sú to len emigranti spred sto rokov, ale aj z poslednej vlny. Práve robíme kroje do Dublinu, šili sme už aj do Londýna,“ hovorí. Zo zahraničia sa ozývajú aj mladuchy, ktoré sa chcú vydávať v kroji.

Výroba krojov je však mimoriadne prácna. V Detve už vyšívajú len ženy nad šesťdesiat rokov, ktoré pri tejto piplačke strávia niekoľko hodín denne a zarobia si len niekoľko sto eur mesačne. Mladá generácia sa, hoci sa aj niečo priučí v školách s regionálnou výchovou, náročným technikám, akou je aj detvianska technika krivej ihly, skôr vyhýba. Niektoré postupy už neovláda vôbec nikto. ÚĽUV síce organizuje dielne tradičných remesiel, na ktorých sa zúčastňuje ročne niekoľko stoviek ľudí, tradičné remeslo sa však stane niečím viac ako pekným hobby len nemnohých.

„Je len otázkou času, kedy nebude mať kto kroje vyšívať,“ obáva sa Kucbeľová. „Kto si bude chcieť kúpiť kroj v budúcnosti, bude si musieť zaň priplatiť oveľa viac ako dnes,“ predpovedá. Niektorí výrobcovia krojov už siahajú po počítačových náhradách výšiviek, ktoré robí stroj podľa zoskenovaného obrázku. „Je to však úpadkový variant kroja, úplná katastrofa,“ zdôrazňuje.

Zachránia to módni dizajnéri?

„Úpadkové“ počítačové technológie však majú „povolené“ používať módni návrhári, ktorí sa dávajú ľudovou tvorbou inšpirovať. Mladá dizajnérka Ľubica Poncik sa vracia jednoduchým spôsobom k tomu, čo bolo kedysi prácne. Používa aj techniku sublimačnej potlače, pri ktorej sa vzor pochádzajúci z nejakej ľudovej výšivky vytlačí na špeciálny papier špeciálnymi farbami. Potom sa za pomoci tepla aplikuje do štruktúry látky. S modernými víziami však spája aj tradičné techniky ako háčkovanie, írsku čipku či paličkovanie. Nerobí to vo veľkých počtoch, ale individuálne modely na mieru zákazníčok.

„Priťahuje ma robiť pre dnešnú ženu, ktorá sa chce cítiť výnimočná, a súčasne ju hreje pocit vlastného pôvodu,“ hovorí Poncik. O jej vzory vychádzajúce z kovových výšiviek z okolia Trnavy prejavujú záujem aj Talianky. Podľa nej sa môžu dizajnéri nechať dedičstvom našich predkov donekonečna inšpirovať v tvaroch i štruktúrach. Mnohí to aj robia. Aj slávna módna návrhárka Vivienne Westwoodová si zo Slovenska na pamiatku odnášala ľudový čepiec a „lajblík“.

V ÚĽUV-e sa napríklad pred tromi rokmi konala pod názvom Folk & Fashion výstava ateliéru odevného dizajnu VŠVU v Bratislave, v rámci ktorej riešili ľudové prvky vtedajší študenti, dnes už známi dizajnéri ako Boris Hanečka, Andrea Paldan či Mária Štraneková.

Všetko už raz bolo

Etnologička Zuzana Profantová pripomína, že na Slovensku máme nesmierne rozmanitú a ojedinelú tradičnú výtvarnú kultúru. Spomína, že v šesťdesiatych rokoch sa ľudové prvky v móde využívali. Vyšívané halenky, rôzne vestičky a odevné súčasti z modrotlače nosili dievčatá k džínsam. Veľká kapsa z hovädzej alebo bravčovej kože s ornamentálnym dekórom nebola výnimkou. „Etno motívy súviseli nielen s hnutím hippies, ale aj s Pražskou jarou. Všetci sme sa stotožňovali s Dubčekovou novou politikou a chceli sme byť národní,“ spomína Profantová.

V tých rokoch začali vznikať aj dodnes obľúbené slovenské reštaurácie. V kroji či aspoň v niektorých jeho súčiastkach býval oblečený aj personál. „To môžeme dodnes vidieť aj v súkromných podnikoch v Slovenskom a Chorvátskom Grobe, kde sa chodí na tradičnú jesennú husacinu,“ hovorí.

Na uliciach a v bytoch však dnes skôr narazíme na africké či indické etno ako na slovenský folklór. Hoci mnohé umelecké výrobky ÚĽUV-u sa prispôsobujú duchu doby, dopyt po nich klesá.

„My sa tak globalizujeme, že všetko berieme zo Západu a z Ameriky. Je zriedkavé nájsť dievča s vlastným štýlom, ktorý je výrazom osobnosti. To platí aj pre interiéry, ktoré podliehajú ikeovej uniformite,“ myslí si Profantová.

Riaditeľ ÚĽUV-u Milan Beljak si myslí, že by sme sa mali najprv naučiť identifikovať sa s vlastnou krajinou, aby ÚĽUV nebol rezerváciou Slovenska, ale Slovenskom.

Dizajnéri pracujúci pod touto značkou dokázali roky kreovať produkty, ktoré zľudoveli a stali sa takou samozrejmou súčasťou nášho dedičstva ako bábika zo šúpolia. Dnes už nikto netuší, že často išlo len o využitie tradičnej techniky, nie o tradičný výrobok v priamom zmysle slova.

Má však nejaký dizajnový prvok inšpirovaný slovenským ľudovým umením šancu stať sa celosvetovou módou? „Muselo by sa to vyrábať v Číne,“ smeje sa Bejlak. My neobchodujeme s priemyselným tovarom, ale s ľudovým umením, pri obchode s umením nemá zmysel hovoriť o kvantite. Kvalitného umenia máme ako šafranu a nemienime ním zaplaviť svet. Svet ho môže k nám chodiť obdivovať,“ myslí si Beljak.