Túžba jednotlivca uniknúť z osídel civilizácie sa ľudstvom ťahá odveky, no skutočnú masovú horúčku spôsobili až dobrodružné romány Jacka Londona, Karla Maya alebo Burroughsov Tarzan. Na začiatku 20. storočia sa lesy začali hemžiť zálesákmi, trampmi a ďalšími hľadačmi strateného raja, ktorí sa pokojne vykašľali na elektrinu, pohodlné obydlia aj meštiacku morálku. Z čoho vlastne pramení zvláštna schizofrénia ľudstva, ktoré sa na jednej strane snaží vymaniť z nepohodlnej prírody a na druhej strane sa k nej tak rado vracia?Moje „ne-vlastníctvo“ mobilného telefónu sa vyvinulo akosi prirodzene. Na začiatku mobilnej éry som ho nemala, potom som ho naďalej nemala a podobnou zotrvačnosťou ho vlastne nemám dodnes. Je však pravda, že v istom momente zohrala určitú rolu aj úlisná reklama mobilných operátorov, vtedy som si svoje „ne-vlastníctvo“ istým spôsobom aj vyvzdorovala. Svoju úlohu zohralo tiež presvedčenie, že komunikácia tvárou v tvár je vec intímna a nepatrí do verejného priestoru. Aj keď, na druhej strane ma baví v električke počúvať cudzie telefonické rozhovory (smiech). Na fakt, že nie som dostupná na mobile, si už moji známi zvykli. V určitých intervaloch mi síce ponúkajú svoje staré modely, no zdá sa mi, že aj to už pomaly ustáva. Nemať mobil má isté výhody. Keď idete po ulici, idete po ulici. Keď ste s niekým, ste jednoducho s niekým - a nemyslím tým „virtuálne“ s niekým. Nikto vás nekontroluje, ani vy nemáte tendenciu kontrolovať iných. Ste dochvíľny, sústredenejší, možno menej povrchný a medziľudské vzťahy vás nestoja toľko peňazí. A nevýhody? Tých bude asi viac, no žiadne mi nenapadajú. Nemám skrátka mobilné návyky a tak ani „absťáky“ a neustále nutkanie niekomu zavolať. Je však možné, že jedného dňa zmiznem bez stopy z povrchu zemského len preto, že som nestihla včas esemeskou zavolať o pomoc...Aké je to nemať mobil a televízny prijímač? Autorka článku sa pre inšpiráciu rozhodla oba prístroje na pár dní vypnúť. Pondelok Pri raňajkách bez zapnutej televízie sa cítim trochu stiesnene, no o chvíľu si zvykám. Prvý problém prichádza až večer - bez mobilu nemám budík! Chvíľu špekulujem, či použitie budíka na mobile odporuje pravidlám pokusu, nakoniec ma zachráni ďalší technický výdobytok – staré dobré rádio z kuchyne s funkciou budíka.Utorok Rozospatá automaticky zapínam televíziu. O pár sekúnd sa spamätám a „bedňu“ vypnem. Neviem čo s očami pri raňajkách, takže odniekiaľ vyhrabem starú tlač a nasávam asi staré informácie, ktoré som pred týždňom pre nezáujem vynechala. Viete, že samičky termitov nemusia byť pohlavne oplodnené a aj tak môžu plodiť mláďatá ženského rodu? Vypnutý mobil zatiaľ znášam bez problémov. Večer si z nostalgie prezerám televízny program a zisťujem, že dávajú Nebo nad Berlínom. Smola. Streda Po práci sa chystám do potravín, no pred obchodom mi napadne zákerná otázka – nenakúpil už náhodou môj partner? Bežím sa radšej presvedčiť domov – jasné, nenakúpil. Utekám na poštu a do potravín posielam partnera. Namiesto pleťového mlieka prináša telové, nemal mi ako zavolať. Život bez televízie si celkom užívam. Najnovší vývin v oblasti telenoviel v práci nepreberáme, takže vylúčená z kolektívu sa, našťastie, necítim.Štvrtok Poobede uháňam na vyšetrenie u zubára, no ambulancia je zjavne prázdna a zamknutá. O týždeň neskôr zistím, že sa mi lekár pokúšal dovolať pre zmenu termínu. Aspoň som urobila niečo pre svoju kondíciu. Poobede objavujeme s kamarátmi čaro pevnej linky a dohadujeme si piatkový program. Prekvapivo to ide!Piatok Stretnutie s kamarátmi v obľúbenom podniku v nijakom prípade nestíham, no dokonalý make-up mi za chvíľu meškania stojí. O hodinku vyrážam do ulíc aj ja, vstupujem do preplnenej kaviarne (no dobre, krčmy) - a nikoho známeho nenachádzam. Po návšteve druhého, tretieho a štvrtého podniku to unavená vzdávam a vyťahujem mobil, aby som zistila, kde všetci trčia. Na záver Život bez mobilu uprostred sveta plného mobilov je náročný. Naopak, v existencii bez televízie budem pokračovať aj naďalej. Mám oveľa viac času a božský pokoj.
„Niektorí z nás si jednoducho uvedomia nezmyselnosť svojho hektického života,“ uvažuje psychologička a psychoterapeutka Miroslava Muráriková. „Snažia sa dostať z takzvanej noogénnej depresie, ktorá pramení z nedostatku zmyslu života a napriek bohatej matérii vedie k pocitu prázdnoty a nezmyselnosti. Hľadajú ‚pravdu‘, túžia po slobode a chcú sa očistiť od všetkých závislostí. Druhá kategória ľudí, ktorá sa vyhýba akejkoľvek technickej modernizácii, má problém s adaptabilitou alebo strach zo zlyhania a nezvládnutia zmien, čo prejavuje bojkotovaním všetkého nového. Takíto ľudia akoby zostávali v minulosti,“ dodáva.
Nájdi si svoj raj
Únik od civilizačných výdobytkov je dnes pomerne náročným logistickým orieškom. Sme spútaní zamestnaním a hypotékami a len banálne vypnutie mobilu môže znamenať stratu práce. Ani s obyčajným pobytom v lese to nie je jednoduché – stan si môžeme postaviť len na niektorých miestach, na zrub treba stavebné povolenie. A ešte si môžeme gratulovať, že nežijeme v niektorých krajinách, kde je len samotný vstup na lesný pozemok životu nebezpečný, pretože ho so zbraňou v ruke stráži súkromný vlastník. A divoké národné parky, ktoré poznáme z amerických filmov a rozprávok o medvedíkovi Yoggym? Vzdialiť sa mimo vytýčenej trasy je zakázané. Pri vstupe však vyfasujeme úhľadnú otiepku dreva, ktorú si romanticky zapálime na vyhradenom mieste.
V našich končinách je to o niečo jednoduchšie, no svoje by vedel rozprávať napríklad aj mladý pustovník zo Slovenského raja, ktorý pred pár rokmi spôsobil riaditeľovi národného parku zopár vrások. Usadil sa v miestnej jaskyni, živil sa bylinami, meditoval a ... porušoval zákon, pretože sa pohyboval mimo turistických chodníkov a zakladal oheň.
Odvážnejší sa môžu po vzore Gaughina vydať hľadať stratený raj kdesi do Karibiku, alebo Indického oceánu. Obľúbenou destináciou hľadačov raja je napríklad indonézsky ostrov Bali, plný takzvaných expatriotov, ktorí sem prišli na dovolenku a rozhodli sa ostať. V praxi sa tento fenomén prejavuje tak, že si v miestnom podniku pochutíte na guláši, aký ste nejedli ani v Dunajskej Strede a následne zistíte, že majiteľ prevádzky je pravý, írečitý Maďar. Teda - vlastne Indonézan s maďarským pôvodom.
Na získanie pokoja v lone prírody sa netreba zmeniť na divožienku, ani cestovať tisíce kilometrov. Ak sa nám nepozdáva umývať si zuby popolčekom z bukového dreva a vlasy kašou z ražnej múčky, neznamená to, že sme do konca života odsúdené brázdiť uličky nákupných centier. Dnes nie je výnimočné, ak si ľudia zvolia to, čo je pre nich príjemné a na osamelých lazoch si zároveň užívajú pohodlie civilizácie aj pokoj prírody. Napríklad chovajú sliepky, no ak majú chuť na pečené kura, kúpia ho mrazené v samoobsluhe. Podrezať ho, ošklbať a vypitvať je pre ich citlivé žalúdky silná káva.
Opačným extrémom revolty proti civilizácii je zabarikádovanie sa uprostred nej. Tento zaujímavý spôsob vynašla mladá generácia Japoncov. Novodobý fenomén sa nazýva hikikimori a predstavuje ľudí, ktorí sa rozhodli stiahnuť do dlhodobej, často niekoľkoročnej izolácie vlastnej izby. Samotu trávia hraním počítačových hier, čítaním, počúvaním hudby, spánkom. Stravu si objednávajú prostredníctvom donáškovej služby, v prípade nutnosti si po ňu dobehnú aj sami, no výlučne v noci. Čo znie pre našincov ako vtip, v Japonsku predstavuje seriózny problém, ktorý nedá spať psychiatrom aj politikom. Problém pravdepodobne súvisí so silným spoločenským tlakom a rozporom medzi vlastným „ja“ a očakávaniami, ktoré dospelí Japonci vkladajú do svojich potomkov.
Odvážlivci bez mobilov
Istú formu revolty môže predstavovať odpor voči moderným technológiám. Aj keď si to mnohí nevedia predstaviť, život bez televízie nie je ničím výnimočný najmä u mladých ľudí. Mobil a internet malo pred desiatimi rokmi len niekoľko šťastlivcov, dnes si bez nich nevieme predstaviť život. Odolať im vo svete, v ktorom má tieto hračky naozaj každý, vyžaduje takmer rovnaké odhodlanie, ako sa presťahovať do jaskyne.
Zlé jazyky tvrdia, že nás mobily odnaučili komunikovať a obrali o čas a samostatnosť. Doktorka Muráriková oponuje: „Či majú ľudia k sebe bližšie, alebo nie, nijako nesúvisí s modernizáciou a vyspelosťou technického pokroku. Má to korene vo výchove a v schopnosti vytvárať plnohodnotné vzťahy. Všetky nové technológie sú predsa výborným prostriedkom na uľahčenie komunikácie a vyhľadanie nových informácií. V komplikovaných situáciách si predsa môžeme okamžite privolať pomoc. Pacientom v nemocniciach uľahčujú samotu a bezpodnetovosť sterilného prostredia. Kedysi sa informácie získavali zdĺhavejšie, v súčasnosti netreba čakať na list, ale možno komunikovať ihneď,“ vymenúva psychologička a dodáva, „nesporné výhody však so sebou prinášajú aj nevýhodu, a to v tom, že sa skrátili ‚čakacie lehoty‘, zvýšila sa hektika a ľudia strácajú schopnosť vychutnať si prítomný okamih.“
Väčšina ľudí sa uspokojí so zlatou strednou cestou. Znamená to výdobytky nezavrhovať, ale ani sa nestať ich otrokom. Doktorka Muráriková radí: „Stačí sledovať vlastné pocity, intuíciu a vnímať život z iného uhla pohľadu. Pestovať svoje záľuby, stretávať sa s ľuďmi, na ktorých nám záleží, a mať vo svojom živote priestor na radosť. A v neposlednom rade – vedieť sa odstrihnúť od zamestnania a oddýchnuť si.“
Pri rieke som strávil najkrajších tisíc dní života
František Škorík, bývalý starosta obce Vinohrady nad Váhom
K rieke ma to ťahalo odjakživa. Viete, ja som taký typ romantického dobrodruha, romány ako Dva roky prázdnin alebo Dvadsaťtisíc míľ pod morom som vždy zhltol na posedenie a niečo podobné som si vždy prial zažiť. Namiesto toho som robil 12 rokov starostu a z úradovania som si privodil arytmiu srdca. Vtedy som si povedal – dosť, život je príliš krátky na to, aby som ho venoval otravným zbytočnostiam. A odsťahoval som sa k rieke robiť prievozníka.
Pôvodne som bol rozhodnutý, že zo mňa bude úplný pustovník. Romanticky som si predstavoval, že budem žiť úplne sám a len občas preveziem nejakého zblúdilého turistu cez rieku. Postupne ku mne začali prichádzať ľudia, vysedávali tam, diskutovali, priniesli pohárik vína alebo niečo na grilovanie a takto u mňa trávili celé dni.
Keď bolo pekné počasie, niekedy sa u mňa pri rieke zišlo aj 150 ľudí naraz. Spočiatku som sa sám seba pýtal: „Čo tí ľudia bláznia, prečo sa sem hrnú?“ Neskôr som pochopil, že ostatní sa tiež potrebujú na chvíľu vytratiť z každodenného zhonu – a vytúžený pokoj našli práve u mňa.
Postavil som si tam krásny zrub, priniesol si tam knižky, pobehovali tam moje dva psíky, mlieko a syr mi dávali kozy, okolo kotkodákali sliepočky-liliputky. Jednoducho nádhera. Pri rieke som strávil mojich najkrajších 1000 dní v živote, v lete aj v zime. Kamaráti prichádzali aj v tom najväčšom nečase, pretože boli zvedaví, ako znášam zimu. Prišli do môjho útulného vykúreného zrubu, dali sme si hriate, čaj alebo varené vínko a odchádzali so závisťou a slovami: „Je ti tu dobre.“
A naozaj bolo. Konečne som si prevetral myšlienky v hlave, mohol som si čítať, premýšľať, písať - na všetko som mal zrazu čas. Odporúčam to naozaj každému.
Nemať mobil má obrovské výhody
Petra Hanáková, teoretička umenia
Mojich päť dní bez mobilu a televízie
Autor: Silvia Peťková
Viac na Artmama.sk
Viac na Tortyodmamy.sk
Viac na Nanicmama.sk
