Laura Siváková: Najlepšie nápady mám v sprche

Váš film Nebo, peklo... zem sa práve premieta v kinách. Scenár k nemu ste však napísali už pred dvanástimi rokmi. Prečo ste tak dlho čakali na jeho realizáciu?

Text bol mojou absolventskou prácou na VŠMU. Ako študentka scenáristiky som vtedy nemala šancu zrežírovať ho. Musela som prejsť rokmi filmárskej praxe - od klapky, cez asistentku réžie až po skriptku, postupne sa naučiť všetko, čo toto remeslo obsahuje, až potom som si sadla na režisérku stoličku.

Našťastie, mala som tých najlepších učiteľov. Pracovala som s Jurajom Jakubiskom, Martinom Šulíkom. Johnom Harrisonom, s vynikajúcimi kameramanmi a hercami, ktorí mi na vlastnej koži ukázali, ako sa robí film.

Prečo ste nešli priamo študovať réžiu?

V deväťdesiatych rokoch nebolo u nás zvykom prijímať na réžiu ženy. Toto tabu neskôr prelomila až Eva Borušovičová, ktorá však tiež najprv vyštudovala scenáristiku.

V čase, keď som maturovala, však bolo čosi podobné nepredstaviteľné. Vždy som chcela režírovať filmy, ale všetci naokolo mi vraveli: Dostať sa na réžiu po gymnáziu je pre teba holá nemožnosť! Skús niečo iné.

A keďže som v tom čase písala, rozhodla som sa pre scenáristiku. Počas štúdia som začala spolupracovať s rôznymi filmovými štábmi a roky praxe ma postupne naučili to, čo by mi možno žiadna škola nedala.

Kedy prišiel zlomový moment, ktorý vás napokon priviedol k režírovaniu?

Stalo sa to pred ôsmimi rokmi. Vtedy som žila v Prahe a pracovala na niekoľkých amerických produkciách. Zrazu mi však z Bratislavy zavolal producent Biermann a opýtal sa ma, či si nechcem zrežírovať svoj scenár Quartétto, ktorý som, mimochodom, tiež kedysi napísala v škole. Jemu sa vtedy veľmi páčil, dokonca ho núkal režisérom Martinovi Šulíkovi a Sašovi Gedeonovi, tí však mali rozrobené iné projekty. A tak môj text ostal v Biermannovej zásuvke až do chvíle, keď uznal, že by som si ho mohla zrežírovať sama.

Nemali ste obavy, ako váš režisérsky debut dopadne?

Vravela som si - buď sa konečne dostanem k tomu, po čom celý život túžim, alebo sa kompletne znemožním a vzdám sa svojho sna. Našťastie, na film som mala celkom dobré ohlasy, dokonca získal aj zopár ocenení.

Čo vás inšpirovalo pri jeho tvorbe?

Bol to konkrétny zážitok z rodiny. Po smrti mojej babičky sa stretli jej tri dcéry, jednou z nich bola moja mama. To stretnutie malo veľmi zvláštnu atmosféru. Smútiace dcéry sa začali medzi sebou porovnávať a súperiť o to, ktorú z nich mala matka najradšej.

Nevyslovili to síce priamo nahlas, ale aj tak som vycítila, o čo v ich komunikácii šlo. Ten pocit sa stal neskôr základným motívom pre napísanie Quartétta.

Hrdinka vášho nového filmu Nebo, peklo... zem je mladá žena, ktorá sa zaľúbi do charizmatického päťdesiatnika. Aj v tomto prípade vás motivovala vlastná skúsenosť?

Áno aj nie. Filmová hrdinka Klára má 22 rokov, presne ako ja, keď som písala jej príbeh. A tak ako mňa, aj ju v tomto období najviac formovali muži. S tým rozdielom, že ja som nikdy nemala partnera s takým veľkým vekovým rozdielom.

Keď ste sa rozhodli zrežírovať scenár, boli ste už o niečo staršia. Nebol vám jeho text po rokoch cudzí?

Je pravda, že medzitým som si veľa odžila. Zrazu som ako dospelá žena vzala do rúk text mladého dievčaťa, ktorým som kedysi bola, a keďže dnes už veľa vecí vnímam inak, niektoré pasáže som prerobila. Na druhej strane ma fascinovala čistota a úprimnosť mojej mladíckej výpovede.

Časom, keď človek starne, začne kadečo zakrývať, nehovoriť o realite v pravom svetle, zjemňovať to, čo je v živote brutálne. V mladosti vyjadrujeme všetko na rovinu, tak, ako to práve cítime. A túto autentickosť som sa snažila v texte zachovať. Jeho hlavné posolstvo zostalo nezmenené - fakt, aké milostné skúsenosti nadobudne žena v dvadsiatke, ju neskôr poznačí na celý život.

Ak prežije sklamanie, je neskôr vo vzťahu k mužom opatrnejšia, ak naopak stretne ideálnu lásku, zostáva svojím spôsobom naivná a možno neskôr, povedzme v tridsiatke, prežije dodatočne sklamanie, na ktoré nie je pripravená. Moja hrdinka Klára je skôr ten prvý prípad. Bolestné skúšky a sklamania z nej urobia už v mladosti nezávislú dospelú ženu.

Prečo ste si na jej stvárnenie vybrali práve Zuzanu Kanócz?

Robila som kastingy v Česku aj na Slovensku, kým som sa spomedzi asi 50 herečiek rozhodla pre Zuzku. Potrebovala som výbornú herečku, ktorá by zvládla ťažké psychologické scény, zároveň sa musela hodiť na postavu baletky.

Vo filme hrdinka tancuje výstupy z Labutieho jazera, takže jej baletné výkony museli byť uveriteľné. Okrem toho mala mať vo filme niekoľko chúlostivých scén a musela sa dokázať vžiť do úlohy náhradnej matky pre dcéru svojho staršieho milenca. Zuzka ako jediná bravúrne zvládla všetky tieto polohy. Jej partnerom na plátne je u nás neznámy poľský herec Bronislaw Wroclawski.

Predtým, než som ho našla s pomocou istej varšavskej agentúry, ma mnohí kolegovia z brandže nahovárali, nech si vyberiem niekoho u nás populárnejšieho. Napríklad Juraja Kukuru, Janka Krónera alebo Jozefa Vajdu. Ja som však zámerne nechcela obsadiť veľmi známeho herca. Ten muž mal mať v sebe tajomstvo, a Bronislaw je podľa mňa jeho dokonalým stelesnením. V Poľsku patrí medzi skúsených profesionálov, takže sa mi s ním pracovalo naozaj výborne. Dúfam, že aj jemu so mnou, i keď občas pri nakrúcaní poznamenal, že som priveľmi tvrdá.

Je pre vás ako pre ženu ťažšie udržať si pri filmovaní autoritu?

Autoritu a rešpekt získa človek pri filmovaní tým, ako rýchlo a konštruktívne dokáže riešiť rozhodujúce momenty a problémové situácie, ktorých je počas nakrúcania neúrekom. Práve to ľudia na pľaci vnímajú ako najväčšie plus, prípadne mínus režiséra. Ja sa snažím byť maximálne pripravená, aby som čo najlepšie dokázala riešiť krízové situácie.

Pri tvorbe vášho posledného filmu sa vám však stalo niečo, čo by sa mužovi nikdy nestalo - otehotneli ste.

Ja by som možno tehotenstvo odkladala, ale manžel mi povedal: Pozri sa, nemôžeme stále čakať, či budeš, alebo nebudeš nakrúcať, či budeš, alebo nebudeš mať peniaze na film. Žime svoj život a nechajme veciam voľný priebeh.

A tak sa stalo, že keď som v lete 2007 nakrúcala, bola som práve v siedmom a ôsmom mesiaci tehotenstva. Našťastie, všetko prebehlo bezproblémovo, i keď stráviť na pľaci 15 až 16 hodín denne s rastúcim bruškom nebolo bohviečo. Moji spolupracovníci však boli úžasne ohľaduplní. Stále mi podsúvali stoličku a pripomínali, aby som sa šetrila. - Ty už si sadni, už tu prosím ťa nebehaj a oddýchni si, lebo nám skolabuješ, - vraveli. Bolo to od nich veľmi milé.

Takže dvojročnú prestávku v nakrúcaní ste nemali pre tehotenstvo?

Bolo to pre financie. Mali sme už vybavené priestory v SND, kde mala naša hlavná predstaviteľka tancovať, dohodnutú spoluprácu s baletným súborom, keď zrazu za mnou prišiel producent Patrik Pašš s tým, že nebudeme nakrúcať, lebo na to nemáme peniaze. Museli sme čakať vyše roka, kým sme zohnali ďalšie prostriedky a film dokončili.

Medzitým nám vyrástla hlavná detská predstaviteľka - dcéra hrdinkinho milenca. Začali sme s ňou pracovať ako s trinásťročným dievčatkom. Po roku a pol sa zrazu pred nami objavila ako prsnatá slečna, ktorá už nemohla v žiadnom prípade hrať dieťa. Iné komplikácie, našťastie, neboli. Ja osobne som sa najviac bála, aby medzitým neotehotnela Zuzka Kanócz, čo by bola pre projekt úplná katastrofa. Tehotná režisérka, to sa ešte dá zvládnuť, ale tehotná baletka, to by už bolo priveľa. (smiech)

Zmenilo nejako materstvo vaše pracovné tempo?

Ani nie. Pri nakrúcaní musíte tak či tak stíhať dané termíny, a keď ste v takzvanej prípravnej fáze a píšete ďalší scenár, tak ako teraz ja, nedokážete sa na to sústrediť viac ako štyri hodiny denne. Ide o namáhavú tvorivú prácu, ktorá sa nedá robiť osem hodín denne, ak nechcete úplne vyhorieť.

Ja ju však doslova milujem a keď si na ňu vyhradím čas, tak sa jej naplno oddám. Vtedy, aj keď to znie možno čudne, na chvíľu úplne zabudnem, že mám dieťa. Na druhej strane, chvíle, ktoré trávim so synom, dokážem vyhradiť tiež len výlučne jemu. Snažím sa naplno pracovať a zároveň byť aj naplno matkou.

Váš nový scenár je znovu o ženách?

Hlavná hrdinka je štyridsiatnička, ktorá pracuje ako úspešná reštaurátorka a rieši dilemu medzi kariérou a materstvom. Medzitým sa jej pomaly, ale iste, rozpadá manželstvo. Je to problém, ktorý v mojom okolí zasiahol veľa žien, videla som mnoho príbehov na túto tému, nie vždy so šťastným koncom.

Ženy v našom civilizovanom svete stále odkladajú čas, kedy by sa mali stať matkami. Zdá sa im, že ešte stále nie je príliš neskoro, že môžu hranicu materstva posúvať donekonečna. A potom ich zaskočí moment, keď zrazu zistia, že svoju šancu na dieťa prepásli.

Sú vaše filmy určené len pre ženské publikum?

Na Quartétto som mala ohlasy hlavne od žien. Niektoré z nich mi tvrdili, že podobný príbeh tiež zažili vo svojej rodine. Môj nový film však podľa mňa nie je vyslovene ženský. Je to výpoveď o manipulácii vo vzťahoch - a tento problém poznajú aj muži, aj keď možno z iného uhľa pohľadu.

Laura Siváková (35) po skončení štúdia scenáristiky na bratislavskej VŠMU spolupracovala na viacerých slovenských, českých a amerických filmových produkciách – napríklad na filmoch Dune režiséra Johna Harrisona, Nejasná správa na konci sveta Juraja Jakubiska, Kuře melancholik Jaroslava Brabca alebo Orbis Pictus od Martina Šulíka. Pre STV scenáristicky a režisérsky pripravila sedemdielny publicistický cyklus Nie si sama. Jej prvý celovečerný hraný film Quartétto, ku ktorému si sama napísala scenár, získal Cenu divákov na MFF Bratislava, bronzové hrozno na MFF v Lagowe a Igrica za scenár, réžiu, kameru a hudbu. Momentálne prichádza do kín jej druhý film Nebo, peklo...zem. Je vydatá za režiséra trikových filmov Patrika Pašša mladšieho, s ktorým má syna Davida.