Katarína Jirešová: Sexworkerky sú ako kvetinárky

Do terénu medzi prostitútky a drogovo závislých vraj chodí oddychovať. KATARÍNA JIREŠOVÁ nerada hovorí o ideáloch, ak je realita inde.

Sex a drogy. Nezávidia vám poniektorí vašu "sexi" pracovnú náplň?

Môžu mi závidieť. Mám výbornú prácu, ktorá ma baví. Avšak úprimne povedané, sú to ťažko zarobené peniaze.

Koľko ste mali rokov, keď ste v tomto náročnom teréne začali pracovať?

Dvadsať. Študovala som sociálnu prácu, vedela som, že to chcem robiť. Podarilo sa mi stretnúť ľudí, ktorí mali podobný záujem. Vtedy na Slovensku nikto nič podobné nerobil. Nebolo inej cesty, ako si založiť vlastné občianske združenie.

Zmenila sa odvtedy situácia v tejto oblasti?

Po finančnej stránke k horšiemu. Robíme totiž s komunitami, ktoré nie sú najobľúbenejšie v spoločnosti, je preto problém zohrať sponzorov. Kedysi bola šanca získať zahraničné granty, dnes naše aktivity financuje predovšetkým kraj, mesto, ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny, pomohli nám aj niektoré domáce či zahraničné nadácie, chýba však napríklad ministerstvo zdravotníctva. Najhoršie je to, že stále menej a menej verejných prostriedkov môže ísť na naše platy. Na jednej strane sa očakáva profesionalizácia. Na druhej strane sa očakáva, že túto prácu budeme vykonávať dobrovoľne.

Vo vašej správe za rok 2008 je aj veta: Finančná pomoc stačí vďaka ochote pracovníkov a pracovníčok pracovať na dlh. Je to s vami stále takto?

Vyzerá to tak, že vlaňajšia krízová situácia sa stane našou každoročnou. Našich deväť viac-menej stabilných pracovníkov to dosť preverilo. To, že človek pracuje aj napriek tomu, že nedostáva plat, veľa hovorí o jeho postoji. Žiaľ, nedá sa takto fungovať. Mnohí z nás majú hypotéky, svoje rodiny, nie každý má partnera, ktorý ho môže pár mesiacov potiahnuť. Pritom už len v susednom Česku rozumejú tomu, že neverejný poskytovateľ sociálnych služieb vyjde celkovo vždy lacnejšie.

Vláda práve posunula do parlamentu národný program boja proti drogám. Môže podľa vás niečo vyriešiť?

V programe chýba zdôraznenie zapojenia neziskového sektoru či zástupcov komunity užívateľov drog, čo je základnou charakteristikou funkčných programov. Napriek tomu, že oblasť znižovania poškodení - tzv. harm reduction - je jasnou súčasťou protidrogovej stratégie, nie je pre ňu zabezpečené financovanie, čo podľa mňa ohrozuje verejné zdravie. Pritom aj správa konštatuje, že týmito programami sa podarilo dosiahnuť nízke rozšírenie hepatitídy typu B i C či aidsu medzi užívateľmi drog na Slovensku, čím sa zabránilo vzniku väčšej epidémie týchto ochorení v bežnej populácii.

Nevyčítajú vám niektorí, že rozdávaním sterilných injekčných striekačiek volíte vlastne len menšie zlo?

To, čo robíme, nie je zlé, my ľudí ochraňujeme! A nielen vybrané komunity. Ako potvrdzuje skúsenosť zahraničných krajín, epidémia HIV nepozná hranice. Šíri sa ďalej prostredníctvom sexu aj počas tehotenstva z matky na dieťa. Na našej práci sa mi páči práve to, že je pragmatická. So striekačkami je to podobne ako s kondómami. Zdá sa mi naivné očakávať, že všetci mladí budú čakať so sexom až do manželstva, keď výskumy aj bežná skúsenosť hovoria o niečom inom. Keď sa stretávame s mladými ľuďmi na festivaloch, vidíme, že majú minimálne informácie o bezpečnejšom sexe. Ľudia majú prístup ešte tak k pornografii, ale to nie je obraz reálneho sexuálneho života.

Kresťanskí aktivisti voči národnému programu ochrany sexuálneho a reprodukčného zdravia argumentovali, že ide len o akýsi marketing antikoncepcie.

Skúsenosti jasne vyvracajú moralistické prístupy. Štúdie realizované v zahraničí ukázali, že mladí, ktorí majú dobré informácie, odďaľujú začiatok svojho sexuálneho života. Naopak, u tých, ktorí sľubujú, že zostanú panicmi až do svadby, je výskyt sexuálne prenosných ochorení rovnaký, ba aj vyšší ako v inej populácii. Spojené štáty sú príkladom toho, k čomu vedie absencia sexuálnej výchovy. Majú dnes veľký problém s tínedžerskými tehotenstvami a spomínanými sexuálne prenosnými ochoreniami. Žiaľ, na Slovensku sa neriadime odporúčaniami svetových organizácií.

Zdá sa mi naivné očakávať, že mladí budú čakať so sexom až do manželstva, keď výskumy aj bežná skúsenosť hovoria o niečom inom.

Pápež Benedikt XVI. sa na svojej ceste do Afriky nedávno vyjadril, že problém s aidsom nemožno vyriešiť len rozdeľovaním kondómov, že sa tým situácia, naopak, ešte zhoršuje. Podľa Vatikánu treba aidsu čeliť predovšetkým sexuálnou zdržanlivosťou.

Osobne ma to mrzí, pretože takýto postoj ohrozí životy ľudí. V tých krajinách nie je dostupná liečba, preto mnohí reálne na túto chorobu zomrú. Zatváranie očí pred realitou nemôže nič zlepšiť. Ak niekomu dám kondóm, nemusím súhlasiť s tým, čo robí. Pri sociálnej práci nie sme však sudcami, máme len reagovať na to, čo ľudia potrebujú. Ťažko je mi hovoriť o ideáloch, ak je realita niekde inde. V krajinách, ktoré majú prísne protidrogové zákony, sú následky aidsu oveľa horšie.

Stretávate sa na Slovensku v tomto smere s negatívnymi odozvami aj na svoju činnosť?

Na Slovensku stále neprebehla otvorená diskusia o východiskách našej práce. Neustále sa stretávame s predsudkami a mýtmi. Existenciu našej profesie držia pri živote ľudia z občianskych združení, ktorí túto prácu reálne vykonávajú a poznajú všetky pozitíva, ktoré prináša. Žiaľ, šesť organizácií na jedno Slovensko je žalostne málo.

Zastrájajú sa aj niektorí naši miestni politici, ako rázne zakročia proti prostitútkam a narkomanom?

Je atraktívne vyťahovať to. V akútnych sociálnych témach vždy začíname represiou a vytláčaním ľudí. Chápem, že napríklad Bratislavčania sú pokojnejší, ak sa robia záťahy na Panónskej ceste či vo Vrakuni, následkom takýchto akcií však potom vznikajú doslovne getá. Zároveň to prispieva k šíreniu aidsu. Rómske osady sú najhorším príkladom tejto politiky.

Ľudia sú voči užívateľom drog menej tolerantní aj preto, že ich považujú za vinníkov svojich problémov.

Stále ma zaráža, že máme tendenciu hovoriť o koncepte viny. Nie som veriaca, ale či sa nevraví, že kto je bez viny, nech hodí kameňom? Kto z nás je dokonalý? Všetci robíme chyby. Ak niekomu všetci hovoria len to, že je odpad, ťažko ho potom môžeme niekam pozitívne posunúť.

Najzreteľnejšie tento prístup cítiť voči chorým na aids, však?

Automaticky ich delíme na nevinné obete a tých, ktorí si za to „môžu sami“. Ale v čom nám takéto delenie pomôže? Ľudí s cievnymi ochoreniami vnímame automaticky ako obete, hoci aj to je polemické, lebo je to aj o životnom štýle. U niekoho tieto ľudské slabosti akceptujeme, u iných nie?

Nedávne prieskumy ukázali, že sa medzi našimi tínedžermi fajčí marihuana pomaly tak ako tabak, vyskúšal ju každý tretí spomedzi 16-ročných. Ako by sa malo v tejto oblasti podľa vás postupovať?

Preventívne kampane, ktoré len strašia, zlyhávajú. Mladí skôr uveria svojim spolužiakom, ktorí už marihuanu vyskúšali, ako niekomu v bielom plášti, kto len hovorí všeobecne o ohrození. Som za to, aby mladí ľudia dostávali objektívne informácie, kedy je marihuana významne riziková, prečo je dobré oddialiť jej užívanie, aby sa vedeli sami rozhodovať. Ak sme prítomní na festivaloch, rozdávame informácie aj pre, aj proti drogám, čo niektorých prekvapuje. Asi by však ľudia drogy neužívali, keby nemali aj pozitívne účinky.

Ako sa podľa vás správa naša polícia voči drogovo závislým?

Polícia je represívnym nástrojom, policajti musia plniť zákony a všeobecne záväzné nariadenie. Takže za ich kompetencie a smerovanie zodpovedajú tvorcovia zákonov. Mnohí z nich však dobre vedia, čo funguje a čo nie, že dnes môže vzniknúť celá jedna generácia, ktorá by mohla teoreticky ísť do väzenia.

Aký je tradičný vzťah Slovákov k prostitúcii?

V klasickej literatúre sa obraz prostitútky veľmi nevyskytuje, lebo naši autori opisovali prevažne dedinské prostredie. Stále v našom jazyku figurujú eufemizmy ako kňažky lásky či padlé ženy, prípadne ženy, ktoré predávajú svoje telo. Ak hovoríme o sexbiznise, najčastejšie myslíme len na ženy, ktoré pracujú na uliciach.

Dá sa odhadnúť, akú veľkú časť prostitúcie predstavuje tento segment?

Na Slovensku len ťažko. Nevieme celkom presne, ako to funguje na internete, nie sú zmapované masážne salóny, hotely ani eskortné služby.

Fungujú u nás aj klasickí pasáci?

Hovoríme o pasákoch z amerického filmu, s klobúkom a zlatou reťazou okolo krku? Takých som na ulici nezažila, no neznamená to, že nefungujú v salónoch. My skôr vidíme kamarátov, partnerov, rodinných príslušníkov, ktorí sa ženám postarajú o jedlo a ochranu. Tie ženy potrebujú na ulici niekoho, kto vie, s kým a kedy odišli. V Amerike, kde sú zákony veľmi represívne, sú prostituujúce ženy omnoho viac ovládateľné mafiou.

Aký máte názor na švédsky model, pri ktorom je postihovaný zákazník?

Ženy musia aj v takomto prípade zostať v ilegalite, inak by ich zákazníci išli do väzenia a ony by si nič nezarobili. Sú pod väčším tlakom, stiahli sa do bytov, niektoré stratili kontakty so sociálnymi pracovníkmi.

Odmietajú niekedy kondómy aj samotné sexworkerky?

Tlak proti kondómom vytvárajú zákazníci. Mali by sa zbaviť toho mačovského prístupu, že je to ako lízanie zmrzliny cez sklo či sprchovanie sa v pršiplášti. Ľudia, ktorí poskytujú sexuálne služby, nechcú ohrozovať svoje zdravie. Ale, samozrejme, niekedy podľahnú tlaku zákazníka.

Je aj sexbiznis ohrozený krízou?

Ľudia budú mať vždy chuť na sex. Prostitúciu tu máme prinajmenšom od antiky. Nečítala som o žiadnej krajine, v ktorej by neexistovala. Vyskytuje sa aj v silne prohibičných, kresťanských či islamských prostrediach, len tam je viac ukrytá. Niekde sa deje pod rúškom manželstva uzatváraného na pár hodín, ktoré po akte rozvedú. Na akúkoľvek reštrikciu však vždy najviac dopláca osoba, ktorá služby poskytuje.

Aká je škála prístupov k tomuto javu v jednotlivých krajinách?

Veľmi široká. Od Nového Zélandu, kde je to úplne legálne, cez krajiny, kde musíte byť ako prostitút registrovaný či tie, kde sa títo ľudia nemôžu ženiť a vydávať, až po štáty, kde takýmto ľuďom hrozí krutý trest. Slovensko je kdesi uprostred. Predaj sexuálnych služieb nie je nelegálny, nelegálne je len profitovanie z tohto biznisu. Myslím, že v súčasnosti by nebolo vhodné tlačiť na úplnú dekriminalizáciu prostitúcie.

V oblasti pracujete už veľa rokov, čo ste sa za ten čas naučili o ľuďoch ponúkajúcich sexuálne služby?

Sú to normálni ľudia, často je s nimi oveľa jednoduchšia komunikácia ako s úradníkmi na oficiálnych miestach. Ja si chodím do terénu oddýchnuť. Aj po tých rokoch ma prekvapuje extrémna vďačnosť, niekedy až poníženosť z ich strany, čo nemám rada. Ľudia sexworkerky odsudzujú, ale zároveň neriešia ich problémy. Tieto ženy sa často inde zamestnať nemôžu, respektíve túto prácu si vyberajú z veľmi mála možností.

Z literatúry a z filmov - nielen typu Pretty Woman - poznáme aj obrazy prostitútok ako sympatických kamarátok. Nájdeme ich aj na našich uliciach?

Sú medzi nimi aj také, ktoré majú pochopenie pre svojich zákazníkov a zdieľajú s nimi ich trápenie. Občas sa s nimi príde niekto len porozprávať. Stretla som tam aj veľa dobrých ľudí, ktorí nikomu neubližujú a vedia sa obhájiť aj vo svete, ktorý ich len ponižuje. V rámci jedného projektu som sa zoznámila so ženou z Belgicka, ktorá poskytuje služby telesne postihnutým. Musí za nimi často aj cestovať, zdvíhať ich z vozíkov, akceptovať cenu, ktorú si môžu dovoliť zaplatiť aj z invalidného dôchodku. Tá žena to robí preto, že silno vníma ich diskrimináciu v tejto oblasti. No rozumiem, že to je pre mnohých nepredstaviteľné.

Dotkli ste sa dvojitého tabu - prostitúcia a sex postihnutých ľudí.

Každý má právo na zdravý sexuálny život, aj ľudia mentálne či telesne znevýhodnení. Nikto by nemal o nich rozhodovať. Keď táto Belgičanka povedala o svojej práci svojmu synovi, zareagoval, že je ako kvetinárka - prináša ľuďom radosť. Táto práca prináša skutočne ľuďom radosť - napriek statusu, ktorý v spoločnosti má.

Katarína Jirešová (1977) v roku 2000 ukončila štúdium sociálnej práce na Univerzite Komenského v Bratislave. V roku 2004 získala postgraduálny diplom v oblasti sociálneho rozvoja na The Development School, London Metropolitan University. V roku 1997 bola jednou zo zakladateliek občianskeho združenia Odyseus (www.odyseus.org), kde s výnimkou krátkeho obdobia pôsobí ako riaditeľka a terénna sociálna pracovníčka. Je členkou Národnej komisie pre prevenciu HIV / AIDS v Slovenskej republike, vo Fóre občianskej spoločnosti pre HIV / AIDS pri Európskej komisii, vo výkonnom výbore eurázijskej siete Harm Reduction. Je spoluautorkou niekoľkých kníh. Žije v Bratislave.

Autor: Zuzana Uličianska / VÍKEND