V nebezpečenstve je dôležité správne odhadnúť situáciu

To, že pre bezpečnosť nemáme chodiť v noci samy po meste, vieme už od malička. Ako sa však zachovať, keď práve nemáme po ruke nikoho, kto by nás mohol odprevadiť z firemného večierka?„Kamarátka mi rozprávala, ako sa raz vracala večer o desiatej domov a odrazu na ňu vyskočil od smetných nádob muž. Mal už rozopnuté nohavice, chytil ju za vlasy a zatiahol pomedzi smetné koše. Začala kričať na svojho manžela, keďže už bola blízko pri dome. Na to útočník povedal, že si môže kričať aj naďalej, lebo aj tak jej nikto nepomôže a užijú si spolu. Zrazu však zazrela, ako jej manžel vykukol von oknom a uvedomila si, že vytušil, čo sa deje. Keďže potrebovala získať čas, kým zbehne dolu z bytovky, rozhodla sa s útočníkom nadviazať komunikáciu. Začala rozprávať o jeho „výbave“, ako keby rozprávala o nejakej živej bytosti. Podarilo sa jej tým zaujať muža, ktorý sa chytil hneď prvej vety a začal komunikovať. Ona tak získala potrebnú sebaistotu i čas. Keď pribehol manžel, útočník vzal rýchlo nohy na plecia, preskočil smetné nádoby a už ho nebolo. Z príbehu vyplýva, že dôležité je predovšetkým nestratiť duchaprítomnosť. Na viacerých videozáznamoch v televízii som si všimla, že zlodeji sa zvyčajne tvária, akoby sa nepozerali na človeka, ktorého chcú okradnúť. Pohybujú sa vo väčšej vzdialenosti od obete, čo je aj typická reč tela agresívnych ľudí, ktorí potrebujú okolo seba väčší priestor, a potom odrazu rýchlo zaútočia. Agresor má zvyčajne zvláštny pohľad, ktorý „hodí“ na svoju budúcu obeť. Ak človeka napadne, nemal by kričať piskľavým hlasom, ale skôr hlasom nižšie posadeným. Keď totiž napadnutý človek „huláka“, jeho strach sa mení na hnev a v tele sa mu zvýši energia a sila. Vtedy dokáže aj jasnejšie premýšľať a vzrastie jeho odvaha. Útočníka tým navyše prekvapí a šokuje.

Inštruktor Ján Hvizdoš z Asociácie výučby sebaobrany radí: „Dôležitou vecou je prevencia a postupy, ktorými žena znemožní, prípadne zníži možnosť napadnutia. Treba sa vyhýbať tmavým neosvetleným miestam a uprednostniť stred chodníka či ulice pred okrajom, teda voliť miesta, kde by sa potenciálny útočník ťažšie schoval.“

Dôležité je správne odhadnúť situáciu. V správny čas rozpoznať, či sme v nebezpečenstve alebo či zaúradoval len náš strach. „Významnými ukazovateľmi sú správanie potenciálneho útočníka, zvyšovanie intenzity jeho hlasu, vulgarizmy, sexuálne narážky. Ak útočník len ticho sleduje ženu a nezvyšuje hlas, výstrahou by mal byť jeho zrýchlený krok či zrýchľujúci sa dych,“ vysvetľuje inštruktor sebaobrany.

Psychológ Boris Sopko tvrdí: „Riziko zminimalizujeme, keď sa naučíme vnímať vlastné pocity a dokážeme sa vyladiť na jemné reakcie nášho tela, ktoré podvedome vnímame. Dôležité je naučiť sa vnímať vlastné inštinkty a dôverovať im.“

Mali by sme sa snažiť, aby čas, ktorý strávime prechádzaním nočnými chodníkmi, bol čo najkratší a aby sme zbytočne nevzbudzovali pozornosť. Či už oblečením, alebo správaním. Nie je práve najšťastnejšie vykonávať nejakú činnosť, napríklad telefonovať, a to hneď z dvoch príčin. Náš mobilný telefón sa môže stať podnetom na lúpežné prepadnutie, prípadne môže útočníka posmeliť naša nepozornosť, keď sa mu priam núka možnosť využiť chvíľu prekvapenia.

„Hovorí sa, že obeťami sú najčastejšie ženy, ktoré vystupujú submisívne, poddajne a hovoria tichším hlasom, takže sa dá predpokladať, že sa nevedia brániť. Na druhej strane ohrozené boli často aj tie, ktoré ovládali bojové umenia a zďaleka nezapadali do obrazu ľahkej obete,“ polemizuje Sopko. Vždy je lepšie myslieť na prevenciu a radšej byť za paranoidnú, ako skončiť v rukách násilníka. „Treba privolať na seba pozornosť skôr, ako nám v tom útočník zabráni a hlavne zostať aktívna. Jedna moja klientka bez okolkov konfrontovala podozrivého. Rovno mu povedala, že sa ním cíti byť prenasledovaná. Iná zase muža, ktorý ju sledoval, poprosila o pomoc. Povedala mu, že sa bojí, aby ju niekto neprepadol. Obidve nadviazali s mužmi priamy kontakt a obe to zachránilo,“ opisuje psychológ Sopko.

Útek alebo útok?

Ideálne je pritiahnuť do situácie niekoho tretieho, kto by nám mohol pomôcť alebo aspoň svojou prítomnosťou odstrašiť útočníka. „Svedka vtiahneme do situácie napríklad krikom. Keď žena začne kričať, kým je ešte páchateľ v určitej vzdialenosti od nej, je pravdepodobnejšie, že utečie, zľakne sa a prestane sa správať ako predátor, útočník. Žena, ktorá kričí, sa nespráva ako typická obeť, ktorá je ticho a prispôsobuje sa. Jedným z účinných spôsobov obrany sú reakcie mimo očakávaného scenára. Neexistuje však jediný správny návod. To, čo môže jednu ženu zachrániť, môže inú ohroziť,“ vysvetľuje Sopko. „Určite by žena nemala kričať „Pomoc!“, pretože pri takejto výzve okoloidúci skôr otočia hlavu a tvária sa, že sa ich to netýka. Málokto má chuť miešať sa do konfliktu, ktorý sa ho priamo netýka. Oveľa viac sa preto osvedčilo kričať „Horí!“. Ľudia vtedy reagujú aktívnejšie, pretože by mohli byť sami ohrození, prípadne sa boja o svoj majetok,“ radí inštruktor sebaobrany.

Útočníci si však radi vystriehnu chvíľu, keď nie je na blízku ani noha a môžu využiť okamih prekvapenia. „Ak nie je v okolí nikto, kto by nám mohol pomôcť, je dobré mať pri sebe poistku v podobe spreja či inej obrannej pomôcky,“ upozorňuje Ján Hvizdoš. Kúpiť sa dajú dráždivé spreje, ktoré vyvolávajú slzenie a pálenie očí, dobrou alternatívou je zvukový alarm, ktorý sám osebe síce nechráni, ale vystraší útočníka hlučným zvukom, a tak nám umožní útek alebo aspoň privolanie pomoci. Najlepšie je nosiť ho vo vrecku kabáta, kde v prípade núdze určite pomôže viac ako na dne kabelky. „Na obranu však môže poslúžiť v podstate všetko, čo môžeme mať pri sebe. Hrebeň, rúž, kreditná karta, opasok, kovové mince, kľúče. Na seminároch a školeniach sa žena môže naučiť, ako predmety dennej potreby, improvizované zbrane, používať,“ vysvetľuje odborník na sebaobranu.

Tréning inštinktov

Ak sa už pozeráme nebezpečenstvu zoči-voči, je dôležité nepodľahnúť panike. To sa ľahko hovorí, ale horšie je zachovať si chladnú hlavu „naostro“, keď nám už nie je všetko jedno. „Toto je asi jedna z najťažších vecí. Dá sa však natrénovať, ako zamedziť panike alebo ju znížiť na takú mieru, aby sme mohli aktívne reagovať a brániť sa,“ hovorí Ján Hvizdoš.

V situácii ohrozenia si môžeme pomôcť spomalením dýchania a vnímaním vlastného tela, striedavým napínaním a uvoľňovaním napätia v určitých svaloch horných a dolných končatín. „V kritickom momente reagujeme inštinktívne. Tréning však dokáže zaradiť do nášho obranného repertoára nové naučené reakcie a zaradiť ich na úroveň automatických inštinktov. V stave ohrozenia totiž nemáme veľa času na premýšľanie. Vtedy preberá velenie tá časť psychiky, ktorá sa stará o holé prežitie a reaguje ako najrýchlejší počítač. Bez váhania vyberie reakciu, za daných okolností najvhodnejšiu zo všetkých, v tom čase dostupných možností,“ vysvetľuje psychológ.

Nebezpečné je, ak nám v situácii, ktorú vnímame ako bezvýchodiskovú, lebo v nej nemôžeme uplatniť dva najčastejšie spôsoby obrany – ani útek, ani útok, ostáva len tretia možnosť - reakcia zamrznutia. Vtedy človek nie je schopný aktívne sa brániť. Na druhej strane však treba povedať, že z evolučného hľadiska ide tiež o určitý spôsob obrany. V niektorých stavoch ohrozenia nám práve pasivita zvyšuje šance na prežitie. „Niekedy obviňujeme ženy, že sa málo bránili, lenže im to nedovolili ich vrodené inštinktívne reakcie. Ak by sa v danom momente prejavili aktívnejšie, možno by tu už dnes neboli,“ konštatuje Boris Sopko.

Silnejší vyhráva?

Muž je pre ženu takmer vždy silnejším protivníkom. Môžeme sa ubrániť, aj keď nedisponujeme veľkou silou a nepatríme medzi športovkyne? „Áno, môžete. Veľakrát je pri útoku muža prítomný sexuálny podtón, ktorý mu zabraňuje racionálne myslieť, čo je výhoda pre napadnutú. Veľmi účinné sú útoky na citlivé miesta, ako sú genitálie alebo oči,“ hovorí Hvizdoš.

Často sa hovorí, že najúčinnejšou sebaobranou je znalosť bojového umenia. Jedni tvrdia, že najlepšie je karate, ďalší vyzdvihujú džudo či aikido. „Myslím si, že najdôležitejšie je rozvíjať svoj psychický a fyzický potenciál. Bojové umenia môžu byť pritom účinnou pomôckou. Ja vyučujem Yong Tjun (sebaobrana bez zbrane) a Skirmen (sebaobrana so zbraňou). Organizujeme aj špecializované semináre pre ženy,“ hovorí tréner Ján Hvizdoš.

Ak sa rozhodneme pre prevenciu v podobe kurzu, dobrým kompromisom môže byť práve výber sebaobrany zameranej na ženy. Je dobré si dopredu zistiť, či sa na kurze zúčastňujú aj nejakí muži, aby sme si účinnú obranu vyskúšali priamo na mužskom protivníkovi. V ponuke je viacero špecializovaných kurzov, stačí si len vybrať. Niektoré sú spoplatnené, ale nájdu sa aj také, ktoré sú úplne zadarmo. Napríklad, ak ste z Bratislavy, stačí prísť v ktorúkoľvek sobotu o 9.30 do sokolskej telocvične a váš tréning sa môže začať.

Nedať najavo strach
OĽGA ŠKVARENINOVÁ (45), ODBORNÍČKA NA KOMUNIKÁCIU Z KATEDRY ŽURNALISTIKY UNIVERZITY KOMENSKÉHO

Kurz sebaobrany je ako prevencia u lekára
KATARÍNA MIŤKOVÁ (20), ŠTUDENTKA SYSTEMATICKEJ BIOLÓGIE

„V škole ma zaujal plagát, ktorý informoval o kurze sebaobrany. Našťastie som sa nikdy nedostala do situácie, žeby ma niekto napadol alebo ohrozoval, ale rozhodla som sa vyskúšať šport, ktorému neholduje väčšina. Kurz trval asi dva mesiace, počas ktorého sme sa stretávali raz týždenne pod vedením inštruktora.

Každá hodina bola venovaná určitej téme, napríklad, ako sa ubrániť pri napadnutí zozadu, keď vás útočník chytí pod krkom, za ruky alebo sa vás pokúša niekam odvliecť. Tréningy okrem šiestich žien a dvoch mužov navštevovali aj profesionáli – karatisti. Porozdeľovali si nás tak, aby mal každý partnera. Väčšinou sme boli zadeľovaní do dvojíc muž – žena, aby bola situácia autentickejšia. Učili sme sa rôzne hmaty, obraty a výkopy, všetko prvky z karate. Už z prvého tréningu som bola nadšená, takže som do toho išla s plným nasadením. Domov som sa často vracala s modrinami po celom tele, ale tie sa do týždňa zahojili a výcvik pokračoval.

Postupne som sa začala cítiť bezpečnejšie a sebavedomejšie. Tréner nám vštepoval do hlavy, že nezáleží na sile a neplatí fyzikálny zákon „čím vyšší a väčší, tým má väčšiu silu“, ale aj menší a slabší človek sa vie ubrániť, aj poraziť útočníka, keď použije správnu techniku, je pripravený a psychicky vyrovnaný. Do toho vkladal poznámky z praktického života, ako môžu ženy využívať na obranu špicaté topánky, podpätky, nechty a kabelky. Treba využiť predovšetkým moment prekvapenia vo svoj prospech. Žiaľ, nikdy nevieme, aké nebezpečenstvo na nás striehne za najbližším rohom, preto by som kurz sebaobrany odporučila ženám v každom veku.

Čo hovorí zákon

Krajná núdza – pri odvracaní útoku nesmie človek spôsobiť väčšiu škodu než hrozí.

Nutná obrana – nikto nie je povinný znášať útoky proti svojej osobe, sebaobrana však musí byť primeraná útoku, najmä k jeho spôsobu, miestu a času.

Berie sa do úvahy, ak obeť konala v silnom rozrušení, ktoré spôsobil útok, najmä v dôsledku zmätku, strachu alebo zľaknutia, v takomto prípade nebude trestne zodpovedná. Ak sa niekto mylne domnieva, že mu hrozí útok, nevylučuje to trestnú zodpovednosť za čin spáchaný z nedbanlivosti.

Lúpeže a znásilnenia na Slovensku

Na Slovensku bolo v roku 2008 nahlásených 1357 lúpeží, pričom najčastejšie sa kradlo v Bratislavskom, Košickom a Banskobystrickom kraji.

152 znásilnení, najviac ich bolo v Nitrianskom, Bratislavskom a Košickom kraji. Veľa obetí sa však bojí ísť na políciu.

Kam za sebaobranou

Krátkodobý kurz pre ženy (karate, džudo) organizuje napr. Mestské kultúrne stredisko Galanta na jar a na jeseň. Podrobnejšie na www.msksga.org v sekcii kurzy. Dlhodobý bezplatný kurz sebaobrany prebieha každú sobotu od 9.30 v Bratislave. Ide o jednoduché a účelné techniky, ktoré sa dajú zvládnuť v každom veku. Netreba sa dopredu prihlasovať, stačí prísť na tréning. Viac na www.sportvital.szm.sk. Pravidelné tréningy bojového umenia Yong Tjun, sebaobrany bez zbrane, sa konajú v Bratislave, Poprade, Prešove a Spišskej Novej Vsi. Počet je limitovaný, preto sa treba prihlásiť vopred. Viac na www.vingtsun.sk. Súkromné hodiny alebo verejnú výučbu autoobrany Wing Tchun si môžete dopriať okrem Bratislavy aj v Trnave. Najlepšie je sa priamo dohodnúť s inštruktorom a skúsiť prvý tréning zadarmo. Bližšie informácie na www.autoobrana.sk.

Autor: k téme sa vyjadrujú psychológ Boris Sopko, inštruktor sebaobrany Ján Hvizdoš