Kňaz Juraj Drobný: Žena je svojím spôsobom lepšia ako muž

Keď ma oslovil prvý raz na blogu SME, nebolo mi najlepšie. Rozpadol sa mi dlhoročný vzťah a on mi vtedy poslal správu, že mu je to ľúto. Zistiac, že ide o kňaza, som si v prvom momente povedala, zlatý môj, mňa teda do svojho košiara nedostaneš. Lenže on odo mňa nič ani nechcel, len sa občas ozval, opýtal sa, ako sa mám a tak sme sa časom stali priateľmi.

Mňa, ako absolútneho „neznaboha“ a samozrejme hlavne ako ženu vždy zaujímalo, čo núti obyčajného chlapa, aby namiesto balenia kočiek kľačal na tvrdej zemi a modlil sa k niekomu, o kom ani nevie, či tam je alebo nie.

Teraz ma to už nezaujíma, pretože pre mňa je podstatné, že mám priateľa, ktorému môžem povedať čokoľvek, a s ktorým si môžem dať trebárs aj pohár červeného vínka. A nie som sama. Je to kňaz rímsko-katolíckej cirkvi a dramaturg televízie Lux Juraj Drobný.

Tvoje poslanie má veľa spoločného s profesiou psychológa. Ľudia ti zverujú svoje tajomstvá, ktoré by nikomu nepovedali. Očakávajú od teba niečo, radu či riešenie alebo funguješ ako bútľavá vŕba, na ktorú sa dá spoľahnúť?

Ktosi kdesi povedal, že kňaz je vlastne taký psychológ pre veriacich a psychológ je spovedník pre neveriacich. V práci kňaza i psychológa je naozaj zopár styčných bodov, no rozdiel je zásadný. Pokiaľ za psychológom ide človek s túžbou vysporiadať sa sám so sebou a očakáva od neho predovšetkým profesionálnu pomoc, za kňazom ide človek s túžbou po vnútornou uzdravení zo zranení spôsobených hriechom, avšak samotné uzdravenie očakáva od Boha. Kňaz je z Kristovho poverenia iba prostredníkom.

Bez úprimného vyznania hriechov a túžby po náprave je však i svätá spoveď neúčinná. Stáva sa, že som pre ľudí i bútľavou vŕbou, i človekom, od ktorého sa očakáva rada či riešenie, ale to nie je podstatou kňazskej služby.

Určite si už od ľudí počul všeličo. Dokáže ťa ešte niečo prekvapiť?

Dokáže. Ak za mnou príde človek, o ktorom som si myslel, že ho dobre poznám a ja odrazu vidím, že všetko je úplne inak! To býva poriadna rana pre moju „chlapskú“ ješitnosť.

Vo všeobecnosti sú muži menej zdieľni, ak ide o súkromné problémy. Stáva sa, že za tebou prídu a chcú sa len tak vyžalovať?

Mám skúsenosť, že pokiaľ ženy sa snažia riešiť svoje problémy rozprávaním, muži si ich skôr riešia sami v sebe. To ale neznamená, že neprídu vôbec. A ak mám hovoriť za seba, tak občas ľutujem svojho spovedníka, ktorý musí počúvať moje rozprávanie aj vtedy, keď mám problém a záplavou slov sa pokúšam pomenovať, čo sa vo mne deje.

Máš veľa priateľov i medzi ateistami. Cítiš rozdiel medzi tým, ako ťa vnímajú oni a ako ťa vidia veriaci?

Ťažko povedať. Veriaci človek – katolík – má pred kňazom akýsi automatický rešpekt, či skôr úctu. Čím to je? Ako hovorí Ježiš, všetci sme iba ratolesťami na viniči, ktorým je On. Či už pápež, biskup alebo posledná babička v kostole – všetci sme si pred Bohom rovní. No kňaz je kňazskou vysviackou akoby vyčlenený zo sveta. Keď v cirkevnom spoločenstve vysluhuje sviatosti (krstí, spovedá, slúži svätú omšu, a pod.), nekoná to sám za seba, ale v zastúpení Krista. Čiže, ak ja dávam niekomu rozhrešenie, nie som to ja, kto mu odpúšťa hriechy, ale samotný Kristus.

Ten rešpekt a úcta ku kňazovi (či už úprimná alebo strojená) sú preto u veriaceho človeka celkom pochopiteľné. Ak však kňaz pozabudne, že tá úcta patrí Kristovi a začne ju vzťahovať na seba, to je potom tragédia pre neho samotného i pre veriacich, ktorí sú mu zverení.

Moji priatelia nie-katolíci či nie-veriaci (nerád používam slovo ateisti) takúto vžitú úctu jednoducho nemajú. Možno aj preto sa predo mnou nepotrebujú pretvarovať a často bývajú úprimnejší. Mnohých z nich si hlboko vážim, ba dokonca sa odvažujem tvrdiť, že niektorí sú vnútorne čistejší ako ja i napriek tomu, že z pohľadu kresťanskej morálky sú ich postoje, či konanie nemorálne. Práve odlišné vnímanie morálnosti býva často „kameňom úrazu“ i pri diskusiách pod článkami na blogu SME.

Keď stojím v kostole a počúvam kázeň kňaza, ktorý sobáši novomanželov mi občas napadá, ako vy, kňazi, môžete dávať rady do manželského života, keď sami netušíte, čo všetko život vo dvojici obnáša? Asi nebudem jediná...

Tak to je tradičná výhrada i diskutérov na blogu. Je však niekoľko faktorov, ktoré predznačujú, že by som o manželstve predsa len niečo vedieť mohol. Aj keď každý vzťah je vždy iný, predsa len existujú isté styčné body všetkým vzťahom spoločné. Ak verím, že človeka stvoril Boh na svoj obraz (a tomu verím), potom budem hľadať, či náhodou nenechal niekde „inštrukcie“ pre život, i pre život v manželstve.

Na prvom mieste ich budem hľadať v Biblii, ktorá je pre mňa svedectvom Božieho zápasu o človeka v Dejinách spásy a obsahuje i Bohom zjavený súbor hodnôt. Tie „inštrukcie“ tam naozaj sú.

Druhým zdrojom môjho poznania sú dvetisícročné skúsenosti Cirkvi, ktoré si odovzdávame z generácie na generáciu.

Tretím zdrojom môjho poznania sú manželia, ktorí za mnou prichádzajú – po roku, po desiatich, po štyridsiatich... a tak sa niekedy môže stať, že o manželstve viem viac, ako oni samotní.

V poslednej dobe všetci bedákajú nad krízou tradičnej rodiny. Rozvádza sa takmer každé druhé manželstvo, mladí ľudia uprednostňujú spolužitie bez papiera a deti trávia víkendy v novej rodine svojho otca. Myslíš si, že viera môže ochrániť spoločnosť pred týmto nelichotivým vývojom? Nechcem byť pesimistka, ale mám pocit, že i medzi veriacimi je takýto trend zrejmý...

Ono to tak naozaj vyzerá a štatistiky sa zdajú byť veľmi presvedčivé. Ak si vezmem na pomoc skúsenosti vyvoleného národa zachytené v Starom Zákone, tak mi nezostáva povedať len to, že nič nové pod slnkom. Človek je nepoučiteľný - žiaľ, na vlastnú škodu. Stále však existujú manželstvá, ktoré sa nerozvádzajú a mladí ľudia, ktorí veria v doživotný vzťah a sú ochotní byť tu pre toho druhého.

Predpokladám, že bežných ľudí, najmä ateistov, najviac zaujímajú otázky celibátu. Nie, nebudem sa pýtať, ako sa ti darí odolávať ženskej kráse... skôr ma zaujíma, akú úlohu hrajú v tvojom živote ženy.

Kresťanský spisovateľ Carlo Carretto tvrdí, že žena je svojim spôsobom lepšia ako muž. Boh ju stvoril ako poslednú, ako vrchol stvorenia, ako svoje majstrovské dielo. V najvlastnejšom slova zmysle to platí pre Máriu, Ježišovu matku, ale spolu s Carrettom si myslím, že to platí pre každú ženu.

Skúsim sa teda opýtať inak – ktoré ženy mali na teba či na tvoje postoje či názory najväčší vplyv?

Ak ich teraz začnem zaradom menovať, len tak ľahko neskončím. A ak niektorú z nich opomeniem, bude mi to neskôr ľúto.

Sestra Benedicta, ktorá mi bola počas prípravy na kňazstvo čosi medzi mamou a staršou sestrou. Zuzka, vďaka ktorej dnes aspoň trošku rozumiem „ženskému mysleniu“ a ktorá ma v čase, keď som bol na tom veľmi zle, zobrala do Afriky (pôsobila tam ako lekárka) a tým ma vrátila do života. Jej mamina Majka, ktorá je mi dodnes akoby staršou sestrou. Janka, ktorá ma naučila netrápiť sa kvôli veciam nepodstatným. Gabina, ktorá už len svojou existenciou rozbila moje stereotypné predstavy o ženách nie-veriacich a ktorú považujem za lepšieho človeka, ako som ja. A takto by som mohol pokračovať ešte dosť dlho...

Neviem, či sa u kňaza dá vymedziť čas, kedy je a kedy nie je „v službe“, ale predpokladám, že aj u teba sú chvíle, keď máš všetkého plné zuby a nechceš počuť nič o rozchodoch, trápení a chorobách iných. Čo vtedy?

U mňa je to trochu iné ako u pastoračných kňazov, keďže z poverenia môjho biskupa pracujem v médiách, takže ako väčšina obyčajných ľudí chodím každý deň do práce. Keď už mám naozaj všetkého plné zuby a potrebujem vypnúť, zlomím si ruku a oddýchnem si v nemocnici. (smiech)

Ale teraz vážne. O tom, že každý deň slúžim svätú omšu asi ani hovoriť nemusím, to je pre kňaza prirodzené. Vždy, keď sa cítim úplne „vypľutý“, bežím sa vyspovedať. Vyznanie hriechov a Božia milosť prichádzajúca s odpustením sú základom mojej duchovnej životosprávy. Relaxom pre mňa sú i stretnutia s ľuďmi, s ktorými si rozumiem a energiu chodievam načerpať i do Lurdskej jaskynky v Marianke, kde bývam. Naozajstnú dovolenku však zažívam na fare vo Veľkom Borovom, kde si len tak čítam pri krbe alebo vybehnem do Roháčov.

Veľkonočné sviatky patria spolu s Vianocami medzi obdobia, počas ktorých majú kňazi najviac práce. Máš v týchto dňoch frmol alebo naopak, tešíš sa na chvíle pokoja v kruhu blízkych ako väčšina z nás?

Tým, že som každý deň v práci, vyzerá môj život počas príprav na Veľkonočné sviatky trochu inak, než keď som bol v pastorácii. No i tak v tieto dni idú moji najbližší i rodina bokom.

Veľký týždeň a predovšetkým Veľkonočné trojdnie (slávenia Zeleného štvrtku, obrady Veľkého piatku a vigília na Bielu sobotu) sú pre mňa udalosťami, ktoré prežívam predovšetkým v cirkevnom spoločenstve. To tajomstvo, v ktorom sa Boh skláňa k človeku a dopustí, aby ľudská zloba dohnala jeho vlastného Syna až na kríž, a aby potom vo Veľkonočné ráno v Kristovom vzkriesení triumfoval Život a Božia Láska – to sa jednoducho inak prežiť nedá...

Takže šibačka či oblievačka z tvojej strany žiadnej žene nehrozí?

Nie.

Tak to som si celkom vydýchla. Ďakujem za rozhovor.

Autor: Adriana Markovičová