Anna Valterová: Vajíčka sú mojím osudom

Obidve sme vlastne pracovali, ale bolo to celkom príjemné.

Kde vlastne vznikol nápad opletať kraslice drôtom?

Traduje sa, že drôtená kraslica bola akýmsi záverečným majstrovským kúskom drotárskeho učňa. Škrupinka vajíčka bola v porovnaní s inými predmetmi oveľa krehkejšia, o to viac, ak s ňou museli narábať tvrdé chlapské dlane. Ak sa podarilo vajíčko precízne odrôtovať bez praskliny, z tovariša sa mohol stať plnohodnotný drotár.

Ako ste sa k remeslu dostali vy?

Vajíčka sú mojím osudom už od detstva (smiech). Môj otec pracoval v hydinárskych závodoch, takže som sa odmalička vyznala v brojlerových kurencoch, rozličných kategóriách vajec a podobných témach. Ja sama som pred materskou dovolenkou pracovala v oblasti exportu hydiny, takže som sa iba vrátila do „svojho“.

A polepšili ste si - výroba kraslíc znie predsa lepšie ako export hydiny, nie? Aké povolanie vlastne uvádzate v úradnom styku? Krasličiarka?

Dnes si už píšem zamestnanie – drotárka. Uvažovala som aj nad opletačkou kraslíc, no stále mi to pripomínalo zaklínačku hadov, takže som to zavrhla (smiech). Drotárka síce vzbudí na úradoch začudovanie a pozdvihnutie obočia, no nie je to na škodu – viac si ma všimnú a vznikne trochu osobnejší kontakt.

Ako ste sa teda dostali ku krasliciam?

Bola to absolútna náhoda. Končila sa mi materská dovolenka s najmladším synom Marekom a ja som riešila otázku vhodnej škôlky a tiež zamestnania pre seba. Počas rokov, ktoré som strávila doma s deťmi, prišla revolúcia, organizácie zahraničného obchodu sa zoštíhlili a podobne to bolo aj s mojím doterajším zamestnaním.

Rozhodovanie mi uľahčila Marekova častá chorľavosť. Nechcela som urobiť tú istú chybu ako pri mojom najstaršom synovi, ktorého som musela nosiť do jasličiek už od dvoch rokov a v dôsledku toho sa mu vyvinula astma. Začala som si teda hľadať prácu z domu.

Zhodou okolností som stretla kamarátku, ktorá ma odporučila na hlavnú výtvarníčku ÚĽUV-u pani Janku Menkynovú. Priniesla som jej vlastnoručne vyrobené vyškrabávané kraslice a vajíčka oblepované slamou, ona sa na ne pozrela a skonštatovala, že som zrejme tvorivá. Ukázala mi výstrižok s fotografiami drôtom opletaných kraslíc a povedala mi, aby som skúsila niečo podobné.

Bez akéhokoľvek návodu alebo knižky?

Na začiatok som dostala iba zopár základných informácií o typoch drôtov a všetko ostatné bolo na mne. Nevedela som ani to, z akej strany na ktorú mám ťahať slučku, takže som začala úplne opačne. Môj prvý pokus dopadol pomerne zúfalo.

Okolo celého vajíčka som vytvorila iba päť krivoľakých slučiek a celé to vyzeralo naozaj strašne - kraslicu mám dodnes odloženú ako zaručený prostriedok na rozosmiatie celej rodiny. Na ďalšom stretnutí mi pani Menkynová navrhla ďalší vzor, a tak som krôčik po krôčku napredovala ďalej.

Koľko trvá výroba jedného vajíčka?

Po vyfúknutí dávam kraslicu na 24 hodín do roztoku s pracím práškom, aby sa odmastila škrupina a odstránili mikróby. Prepláchnem ju v čistej vode, vysuším v mikrovlnke a prichádza na rad farbenie. Na záver ju dám znovu do mikrovlnky, aby dôkladne vyschla.

Čo sa týka samotného vypletania, techniku používam už vyše 15 rokov a zatiaľ som sa dostala na čas medzi 35 až 45 minút na jedno vajíčko s jednoduchým vzorom. Zložitejšie ornamenty mi trvajú aj niekoľko hodín.

Dá sa výrobou kraslíc aj uživiť?

Keby nezarábal môj manžel, tak by ma vajíčka rozhodne neuživili. Ak si zrátam všetky náklady, za jednu hodinu zarobím vyše jedno euro. Pritom náklady sa neustále zvyšujú, tento rok si pre vysoké nájomné nebudem môcť dovoliť ani stánok na Veľkonočných trhoch. Len pokým sa dostanem na nulu, uplynie totiž polovica času prenájmu. Až potom sa mi začína splácať materiál a ak mám šťastie, dosiahnem aj nejaký zisk. Čas, ktorý strávim pri stánku, ani nerátam - často ide o 12 hodín denne. Takže tento rok sa zúčastním len na akciách, na ktoré ma pozvú a kde mi požičajú stánok zadarmo.

Zlatá baňa to teda nie je, ale aspoň máte malú výhodu, že robíte z domu. Zobúdzate sa niekedy s nepríjemným pocitom v žalúdku z práce, ktorá vás čaká?

Keby len kraslice, ale od ženy pracujúcej z domu sa navyše očakáva, že bude prichystaný obed, vyprané šatstvo a uprataný byt. Pretože - veď je doma, nie? Sama mávam výčitky svedomia, že nestíham pomôcť mojej mame a svokre a občas si hovorím: Ja si tu tak sedkám pred televíziou, opletám a naše maminky sa niekde ťahajú s nákupom.

No sú dni a týždne, keď mi takého myšlienky ani nenapadnú. Ak mám veľkú objednávku, sedím na zad-ku od piatej ráno do pol druhej v noci a termín odovzdania kraslíc je taký napínavý, že sa teším, ak si môžem dovoliť ísť na záchod (smiech).

Čo vlastne robíte s vyfúknutými žĺtkami a bielkami?

Čudovali by ste sa, ale až taký problém to nie je - máme štyri dospelé deti, takže po praženici z piatich vajec sa len tak zapráši. Podobne aj po koláči, kde sa tiež minie zopár vajíčok.

Ale na niečom sa moja práca predsa len podpísala – moje deti sú ukrátené o varené vajcia. Keď boli malé a prišli niekam na návštevu, tak sa išli pobiť o vajíčka natvrdo alebo o obyčajné francúzske zemiaky, pretože u nás sa predsa škrupinka šetrila (smiech).

Slovenské drotárstvo reprezentujete na rôznych medzinárodných podujatiach.

Občas sa aj sama začudujem: Kam ma tie moje zlaté ručičky dovliekli? (smiech). Na akcie ma posiela najmä ÚĽUV, za čo som naozaj vďačná. Kým som robila v zahraničnom odbyte, nedostala som sa ani do Prahy, a zrazu keď som začala vyrábať kraslice, cestujem do Paríža, Veľkej Británie...

Hneď na začiatku ma vyslali na akciu UNESCO v Paríži. Po prvýkrát som letela lietadlom, po prvýkrát som mala na sebe kroj a celé to bolo veľmi zábavné. Cestovala som s výrobcom fujár Paľkom Bielčíkom z Kokavy nad Rimavicou, ktorý bol tiež v lietaní začiatočník. Keď sa dozvedel, že ja – žena z veľkej Bratislavy – som na tom podobne, nechcel mi veriť. V prvý deň sme mali menšie orientačné problémy a nikdy nezabudnem na jeho rozkošnú hlášku: Len sa my tu, moja milá Anka, okolo potoka držme, tam býva všetko dôležité. A mal úplnú pravdu, od Notre-Dame až po Louvre bolo všetko pri Seine!

Poznajú drotárstvo aj v zahraničí?

Myslím, že tradícia drotárskych výrobkov je najsilnejšia a najstaršia práve na Slovensku, no remeslo bolo rozšírené napríklad aj vo Walese alebo vo Francúzsku. Drôt je vďačný a lacný materiál, s ktorým sa dá opraviť a vyrobiť veľa vecí, a preto sa technika začala šíriť v akomkoľvek veľmi chudobnom regióne. Slovenskí drotári sa uchytili v Poľsku, Rusku, ale aj v USA, kde zakladali veľké manufaktúry. Dokonca sa hovorí, že prvé nákupné košíky v Amerike boli dielom slovenských drotárov.

A čo dnes, máte komu odovzdať svoje remeslo? Je o drotárstvo záujem?

Ale áno, vždy sa nájdu nejakí nadšenci, ktorí chcú remeslo ďalej šíriť. Keď som začínala pred pätnástimi rokmi, drotárov bolo relatívne málo. Dnes je nás omnoho viac, v ÚĽUV-e sa organizujú kurzy a pokiaľ viem, ľudia ich navštevujú. Aj každé z mojich detí som prinútila vyrobiť aspoň jednu kraslicu - nikdy nevedia, kedy sa im remeslo zíde. Všeličo sa stáva, možno sa ocitnú v neznámej krajine s prázdnymi vreckami a zopár pekných, vlastnoručne vypletených kraslíc im pomôže zarobiť si na jedlo alebo na lístok domov.

Váš manžel je výtvarník a karikaturista, nefušujete si navzájom do remesla?

Áno, on je tiež uletený (smiech), dokonca si vyskúšal aj zdobenie vajíčok. Pôvodne vyštudoval elektrotechniku, ktorá sa zrejme prejavila aj v jeho technike spracovania kraslíc – pozbieral po mne zvyšky drôtikov a na vajíčkach ich pospájal letovačkou.

Ako to u vás vyzerá na Veľkú noc? Určite máte kopu oblievačov, ktorí sa tešia na drôtovanú výslužku.

Je to paradox, ale ak majú šibači záujem o drôtované vajíčka, väčšinou ich nemám, pretože som ich pred sviatkami všetky predala. Pre oblievačov máme k dispozícii kraslice vyrobené menej náročnou technikou a hlavne – inokedy ju nemám čas použiť, pretože počas celého roka len drôtujem.

Čo je možno zvláštne, v našej domácnosti sa nachádza viac korbáčov než vajíčok. Nie preto, že žijem v byte so štyrmi chlapmi, ale preto, že zbieranie šibákov je moja veľká vášeň. Chytilo ma to na jednej veľkonočnej akcii v ÚĽUV-e.

Vedľa mňa sedel jeden pán, ktorý vypletal šibáky a ja som ho tak dlho sledovala, že som sa naučila pliesť retiazkový korbáč. Ten pán musel ísť na vlak a nechal tam rozrobený výrobok a kopu prútia, ktoré ma tak priťahovali, že som sa chopila príležitosti a vykašľala sa na vajíčka. Pokým som korbáč dokončila, predo mnou stála kopa zvedavcov, ktorí si ho chceli kúpiť, a tak som musela začať pliesť pre ďalších a ďalších.

Evidentne rada vypletáte. A čo štrikovanie svetrov – baví vás?

Ovládam aj to, akosi sa vytratil záujem o moje štrikované diela. Keď boli deti malé, urobila som im všetkým rovnaké svetríky, ktoré si tak obľúbili, že som ich musela zväčšovať. Dnes by som ich na také niečo neprehovorila.

A manžel? Raz som mu niečo uplietla, no poriadne som si zanadávala, prečo nemám za muža trpaslíka... Výsledný produkt som nazvala „pončo pre slona“ - spotrebovala som naň obrovské množstvo materiálu, ktorý sa podpísal nielen na cene, ale aj na hmotnosti svetra.

Vtedy som si povedala, že sa budem výhradne venovať opletaniu vajíčok (smiech) a urobila som dobre.

Anna Valterová (46) sa tradičnej technike opletania kraslíc drôtom venuje už 15 rokov. Do tajov remesla ju zasvetila vedúca výtvarníčka ÚĽUV-u Janka Menkynová, ktorá ju presvedčila o nutnosti záchrany odrôtovaných kraslíc pre budúce generácie. Okrem opletania vajíčok sa venuje výrobe vlastných autorských šperkov, ktoré ponúka pod značkou Kachka. Slovenské drotárstvo reprezentovala na mnohých domácich aj medzinárodných podujatiach v Čechách, Rakúsku, Belgicku, vo Francúzsku a Veľkej Británii. V roku 2004 získala titul Majsterka ÚĽUV-u v odvetví výroby kraslíc. Spolu s manželom Jánom vlastnia čriedu detí a mačiek - 25-ročného Matúša, 21-ročnú Zuzanu, 20-ročného Lukáša a 18-ročného Mareka, dvoch statných kocúrov Kacafúra a Félixa a jednu staršiu mačaciu dámu Žmurku.

Autor: Silvia Peťková