Fritzlovia medzi nami

Josef Fritzl bol odsúdený. Jeho hrôzostrašná tvár zmizla z titulných strán novín, no oveľa horšie sa stratí psychická trauma, ktorú svojim obetiam spôsobil. Podobné prípady, hoci možno o niečo menej drastické, hlásia aj z ďalších krajín. Hovoríme si - ako dobre, že u nás sa niečo podobné nedeje. Alebo deje?

Dva prípady v roku 2008, tri za rok 2007, osem v roku 2005 - policajná štatistika zistených prípadov incestu nie je nijako hrozivá. Ešte menej je tých, ktorí boli za porušenie paragrafu 203, ktorý označuje súlož medzi príbuznými, aj právoplatne odsúdení. Za posledných desať rokov bolo na Slovesnku nepodmienečne odsúdených len šesť mužov, ďalších pätnásť mužov a žien dostalo podmienečné tresty.

Incest je trestný za každých okolností, v prípade súlože s tzv. chránenou osobou, maloletými či napríklad mentálne postihnutými sú postihy vyššie. Odňatie slobody hrozí až do piatich rokov. V drvivej väčšine prípadov však skutočne iba hrozí.

Neincestuálne sexuálne zneužívanie je v našich štatistikách o niečo častejším javom. Hovorkyňa Prezídia Policajného zboru SR Andrea Poláčiková informuje, že vlani bolo nahlásených 387 prípadov tohto trestného činu, z ktorých 299 bolo aj objasnených. Za posledné roky sa počet takýchto prípadov stabilne pohyboval okolo štyroch stovák. Sú to však reálne čísla? Zainteresovaní tvrdia, že nahlásený je len zlomok prípadov.

Môžeme predpokladať, že u nás sa odhaľuje ešte nižšie percento týchto prípadov.

Eva Sopková,

psychologička zo združenia Pro Familia

Špička ľadovca?

Celkovo sa odhaduje, že oznámené či odhalené sú dve percentá prípadov sexuálneho zneužívania v rodine a asi šesť percent zneužití mimo rodiny. „Takáto situácia je v krajinách, kde je organizovaný systém ochrany detí. Môžeme predpokladať, že u nás sa odhaľuje ešte nižšie percento týchto prípadov," hovorí psychologička Eva Sopková zo združenia Pro Familia z Humenného.

Sama sa v praxi stretla s viacerými prípadmi podozrenia na sexuálne zneužívanie detí otcom. Len niektoré prípady sa však dostali na súd. Spomína si len na jeden z nich, kde bol zneužívajúci otec aj odsúdený.

V niektorých prípadoch však matky uprednostňujú riešenie, ktoré deti zaťažuje menej ako prípadný súdny proces. Skôr sa pokúšajú dosiahnuť rozvod manželstva a zákaz styku otca s deťmi. „V praxi sú, žiaľ, niektoré z týchto matiek obviňované, že manželov zo zneužívania obviňujú len účelovo, lebo sa chcú rozviesť," hovorí Sopková.

Aj pre samotné ženy je vyšetrovanie takéhoto skutku mimoriadne nepríjemné. „O svojom zážitku musia opätovne vypovedať - pred vyšetrovateľom polície, neraz aj v rámci konfrontácie s páchateľom, a spravidla opakovane aj pred súdom, pričom musia čeliť aj nepríjemným otázkam obhajcov obžalovaných," opisuje psychológ a súdny znalec Robert Máthé. Aj muži si takéto zážitky vo väčšej miere ponechávajú pre seba. „Sú mimoriadne ponižujúce, nezlučiteľné s klasickou mužskou rolou," dodáva.

Štokholmský syndróm

Nie všetky matky však dokážu ochrániť svoje deti pred zneužívaním. „Je pomerne časté, že matky dievčat o ich zneužívaní otcom alebo otčimom vedia, ale tvária sa, že to nie je pravda. Robia to zo strachu straty partnera," hovorí Máthé. Tým však, samozrejme, mimoriadne škodia dcére. So svojím problémom je odkázaná sama na seba. „Strata dôvery v najbližšiu osobu sa postupne zovšeobecňuje na jej celé okolie," dodáva Máthé.

Zväčša sú to ženy, ktorých manžel dlhodobo psychicky a fyzicky týra, a ktoré teda samy potrebujú pomoc zvonka. V takom prípade by sa deti mali skôr zdôveriť kamarátkam či učiteľke než vlastným matkám.

Máthé predpokladá, že týraná mohla byť aj záhadná Rosemary, Fritzlova žena, ktorej mnohí prisudzujú spoluvinu za to, čo sa stalo v Amstettene. Aj Sopkovej sa to zdá pravdepodobné. „Je nepochybné, že v rodine muselo dochádzať aj k extrémnemu dlhodobému psychickému teroru a sociálnemu násiliu, pričom objektom bola najprv manželka a potom dcéra a ďalšie deti," myslí si.

Fritzlova rodina mohla takisto podľahnúť niečomu, čo sa označuje ako štokholmský syndróm. Prvýkrát bol pozorovaný v roku 1973 u štyroch ľudí, ktorí sa na šesť dní stali rukojemníkmi teroristickej skupiny. Medzi rukojemníkmi a agresormi sa za ten čas vyvinulo veľmi silné puto, takže obete napokon odsudzovali policajtov ako „zlých" a svojich väzniteľov vnímali ako „dobrých".

Tento syndróm sa u obetí objavuje vtedy, ak je ohrozený ich život, pričom nemôžu utiecť, či sú prinajmenšom o tom presvedčené. Dôležitým faktorom je izolovanosť od iných ľudí či to, že násilník občas prejaví čiastočne priateľské správanie. „Pri súbehu týchto okolností sa aj medzi týranou ženou a násilníckym mužom vytvorí pevná väzba. Žena síce túži po ochrane a starostlivosti, no verí, že jedinou osobou, ktorá by jej to mohla poskytnúť, je práve manžel, ktorý jej škodí," vysvetľuje Sopková.

Nikto im neverí?

Svojej zneužívanej dcére neverila ani matka z televízneho filmu Tatínkova holčička, ktorý pripravila televízia Nova v rámci cyklu Súkromné pasce. Pätnásťročná Veronika obvinenie otčima nakoniec pod tlakom vlastnej rodiny odvolala. Práve táto časť, ktorej záver nevyznel nijako optimisticky, mala najvyššiu sledovanosť - skoro 1,8 milióna divákov. Nepotvrdzuje aj takýto záujem divákov nepriamo podozrenie, že sa tento problém týka oveľa väčšieho počtu ľudí, ako sme si schopní pripustiť?

Podľa niektorých výskumov (Bange 1992) je sexuálne zneužívaných 25 percent dievčat a 8 percent chlapcov mladších ako 16 rokov. K podobným číslam dospeli aj rakúski vedci Kienzel a Biebel v roku 1993. V reprezentatívnom výskume sexuálneho správania obyvateľov Českej republiky (Weiss - Zveřina 2001) uviedlo v roku 1998 7,1 percenta mužov a 10,4 percenta žien, že boli do svojich pätnástich rokov sexuálne zneužití. Podľa iných štúdií (Pöethe, Halfarová) je toto číslo ešte vyššie a zneužívanie by sa mohlo týkať až pätiny mužov a tretiny žien.

Ako uvádza Sopková, dievčatá bývajú zneužívané 1,5-krát až tri razy častejšie ako chlapci. Zneužívania dievčat sa v 95 percentách prípadov dopúšťajú muži, zväčša otcovia, otčimovia, starí otcovia, strýkovia, bratia a až 85 percent zneužívaných dievčat násilníka dobre pozná. V prípadoch zneužívania chlapcov je počet páchateľov z rodiny nižší, pochádzajú skôr zo širšieho sociálneho okruhu, sú medzi nimi napríklad učitelia, futbaloví tréneri či kňazi. Deti ohrozuje aj stúpajúca rozvodovosť, nevlastné dcéry sú v niekoľkonásobne väčšom riziku ako vlastné.

Dlhodobá prognóza takýchto prípadov je zlá. Odhaduje sa, že až u štyridsiatich percent obetí pretrvávajú psychické problémy až do dospelosti. Tí, čo boli v detstve zneužívaní, majú strach z intimity, nízke sebavedomie, pocity viny a izolácie. Nezriedka sa k ich problémom pridružuje závislosť od drog, alkoholu či samovražedné sklony. Aj medzi násilníkmi sú najčastejšie tí, ktorí sami v detstve zažili týranie, rozvrat rodiny a vykorisťovanie. Kruh násilia a zneužívania sa uzatvára.

Prípady spojené s niekoľkotýždňovým, ba aj viacročným väznením obete mali aj v Česku. Centrum Elektra, zriadené na pomoc ženám zneužitým v detstve, eviduje viac ako 800 prípadov. Ako hovorí jeho riaditeľka Jiřina Dolanská, ani brutálne znásilňovanie či zneužívanie spojené s psychickým či fyzickým týraním nebýva u ich klientiek výnimkou.

Možno v slovenských pivniciach nie je väznená nijaká Alžbetka, no utešovať sa, že medzi nami nijakí Fritzlovia nežijú, by sme sa nemali.

Niektoré mýty o incestnom zneužívaní

1.mýtus: k incestu dochádza iba v chudobných a nevzdelaných rodinách alebo v izolovaných a primitívnych komunitách.

Skutočnosť: dochádza k nemu na všetkých spoločensko-ekonomických úrovniach.

2. mýtus: páchatelia incestu sú sociálni a sexuálni devianti.

Skutočnosť: páchateľom môže byť ktokoľvek, spoločné znaky sú skôr psychologické než sociálne, kultúrne a ekonomické.

3. mýtus: incest je reakciou na sexuálnu depriváciu.

Skutočnosť: väčšina agresorov žije aktívnym pohlavným životom so svojimi partnermi v manželstve a často i v mimomanželskom vzťahu. Na dieťa sa takýto agresor obráti buď pre získanie pocitu moci a kontroly, alebo pre bezvýhradnú a nezištnú lásku, akej je schopné iba dieťa.

4.Mýtus: deti - zvlášť dospievajúce dievčatá - môžu za to, že sú obťažované.

Skutočnosť: deti sa môžu správať prirodzene a zvedavo, stopercentná zodpovednosť za zvládnutie situácie a vlastného nutkania je vždy na dospelej osobe.

5. mýtus: väčšina prípadov incestu je vymyslená. Sú to v skutočnosti fantázie vytvorené dieťaťom na základe jeho vlastných sexuálnych túžob.

Skutočnosť: tento mýtus môže byť spojený s názormi S. Freuda, ktorý sa vo svojej praxi stretával s pacientkami s anamnézou SZD v takej miere, že si túto skutočnosť vysvetlil tým, že sa odohráva iba v ich predstavách.

Zdroj: www.centrumelektra.cz