Psychiku možno na nečakané zmeny pripraviť

To, čím žijeme dnes, už zajtra nemusí byť pravda. Dokážeme sa s tým vyrovnať?

Keď žijeme v období relatívnej stability, máme prácu, partnera a zdravé deti, radi podliehame ilúzii, že to tak bude naveky. Lenže v živote nie je nič navždy. Jedného dňa môžeme o všetko, na čom nám bytostne záleží, prísť. Čo urobíme, keď nám zrazu šéf dá bez toho, aby sme to tušili dopredu, výpoveď, alebo ak nám niekto blízky zomrie pri dopravnej nehode? Boli by sme vôbec schopní prežiť takúto traumu so zdravým rozumom? Bohužiaľ, podobné situácie denne prežívajú tisícky ľudí na celom svete a určitá pravdepodobnosť, že môžu postretnúť aj nás, reálne existuje.

Náhle zmeny sú pre našu psychiku oveľa horšie ako tie, ktoré sa dejú postupne. „Nečakané úmrtie blízkej osoby, náhla strata zamestnania alebo rozchod s partnerom spracúvame ťažšie, ako keď sa takáto situácia dala očakávať a my sme sa na ňu mohli dopredu pripraviť,“ upozorňuje psychologička Dana Žemberyová.Keď v STV zrušili hlásateľské miesta, my všetci, ktorí sme na nich pracovali, sme si museli hľadať nové uplatnenie. Absolvovala som množstvo výberových konaní na rôzne posty, známa tvár však pre mňa nebola výhodou, skôr naopak. Ľudia ma mali zafixovanú z televíznej obrazovky a mnohí zamestnávatelia si nevedeli predstaviť, že by som sa zrazu mala preorientovať na niečo celkom iné. Darmo som ich presviedčala, že mám chuť začať ako sa hovorí „od nuly“. Radšej uprednostnili čerstvých absolventov vyštudovaných v danom odbore. A potom prišla ponuka z jedného rádia - samozrejme, nie cez úrad práce. Našťastie, nepatrím k tým, ktorí sú závislí od obrazovky, práca v rozhlase pre mňa znamenala pokračovať v profesii, ktorú milujem a navyše ma posunula dopredu. Naučila som sa množstvo nových vecí, napríklad si sama mixujem, čiže vysielam na živo bez technika či zvukára. Napokon som po rokoch opäť dostala ponuku z televízie, takže dnes robím jedno i druhé a môžem povedať, že ma zmena, ktorou som prešla, napokon obohatila. V čase nezamestnanosti mi najviac pomohli moji blízki, ktorí stáli a stále stoja pri mne a podporovali ma v neľahkej situácii - skrátka, mala som šťastie. Všetkým ľuďom bez práce držím palce, aby si našli nové zamestnanie čo najskôr. Dnes už viem, aké to je.Keď môj manžel Ivan pred dvomi rokmi zomrel, bolo to tesne pred Vianocami. Vedela som, že sa s touto situáciou musím vyrovnať, aj keď to bolo veľmi ťažké. Pomáhalo mi, že som všetko robila tak, ako v čase, keď ešte žil. Niektorí známi, ktorí poznajú moju hyperaktívnu povahu, si mysleli, že sa pustím do rekonštrukcie bytu, kde sme štvrťstoročie žili. Nič podobné sa však neudialo. Dokonca aj nikotínové steny, ktoré mi manžel ako tuhý fajčiar zanechal, sa mi zrazu začali páčiť. S obľubou som začala nosiť jeho horolezecké svetre a chodiť na našu chalupu na Myjave, kde stále cítim jeho prítomnosť. A, samozrejme, vyhľadávala som spoločnosť ľudí, ktorí ho poznali a mali radi. Mám to šťastie, že ešte žije manželova matka, s ktorou sa pravidelne stretávame a spomíname na Ivanovo detstvo. Veľmi mi pomohla aj moja mama, ktorá už 40 rokov žije ako vdova. Je pravda, že som zažila aj záchvaty smútku a beznádeje. Mala som obdobie, keď som mala chuť jazdiť formulu 1, robiť niečo riskantné, búrila som sa proti realite. V takých chvíľach som si predstavovala, že ma manžel vidí, aj keď kdesi na obláčiku v nebi. Neraz som si pritom spomenula na jeho slová, že nikto z nás nie je stredobodom vesmíru a každý sa niekedy musí popasovať s problémami. S odstupom času si čoraz viac uvedomujem, že ma vlastne naučil žiť bez neho. Mnohé vlastnosti, ktoré boli vo mne skryté, sa vďaka jeho húževnatosti, horolezeckej ctižiadostivosti a tvrdosti na seba výraznejšie prejavili. Naučil ma byť samostatnou a nezávislou, čo mi dnes veľmi pomáha. Ak psychosomatické ochorenia, spojené so šokom z traumatickej zmeny, pretrvávajú dlhšie, treba vyhľadať lekára. Podobný postup sa odporúča aj pri dlhodobých psychických zmenách. Smútiť je normálne, ale ak tento stav trvá pridlho, môže nás úplne vyradiť z aktívneho života. Ak depresia ovládne psychiku tak, že nám znemožní popasovať sa s novými problémami, je určite lepšie obrátiť sa na psychológa, ako čakať na zázrak. Vhodne naordinované lieky v kombinácii s psychoterapiou potrebujeme najmä v prípadoch, keď sa ani pri najlepšej vôli nedokážeme pohnúť ďalej a nájsť stratenú chuť do života.

„Keď nás postihne náhla traumatická zmena, zrazu strácame orientáciu,“ dodáva psychologička Mária Kadlečíková. Doteraz sme boli zvyknutí žiť podľa určitých cieľov, tento zabehnutý vzorec však zrazu neplatí a nový sme si ešte nestihli vytvoriť. Preto ľudia, ktorým sa niečo podobné stalo, sú spočiatku akoby paralyzovaní. Potrebujú istý čas, aby náhly šok dokázali stráviť, zvyknúť si na to, čo sa im stalo a až potom sú schopní posunúť sa dopredu.

Smútiť je normálne

Šok spojený s bezprostredným zážitkom traumy, na ktorú sme neboli vnútorne pripravení, bežne sprevádzajú smútok a beznádej. „Takúto situáciu nedokáže asi nikto zvládnuť s kamennou tvárou,“ tvrdí Mária Kadlečíková. Intenzita negatívnych emócií a následky, ktoré spôsobia, sú však veľmi individuálne. Väčšinou sa prejavia na najslabších miestach v organizme. Keďže stres oslabuje imunitu, na povrch vyplávajú skryté neduhy, ktoré boli možno ukryté niekde v tele, zatiaľ však nestihli prepuknúť do akútneho ochorenia.

„Ak má niekto, povedzme, skrytú srdcovú chybu, tá sa môže zrazu prejaviť intenzívnymi bolesťami, arytmiou, prípadne infarktom,“ upozorňuje Kadlečíková. Podobné je to aj s onkologickými ochoreniami. Skryté formy rakoviny môžu prerásť do viditeľných chorobných zmien. Choroby sa však môžu prejaviť aj u dovtedy úplne zdravých ľudí. „Naše telo reaguje na psychický stres fyzickými neduhmi, ako sú problémy s trávením, bolesti chrbtice, bolesti hlavy, búšenie srdca alebo poruchy spánku,“ vysvetľuje Dana Žemberyová.

Nový život s novou víziou

Pasivita, ktorú potrebujeme bezprostredne po prežití náhlej negatívnej zmeny na to, aby sme sa zotavili zo šoku, by nemala trvať pridlho. Človek sa musí aktívne popasovať s novou situáciou, ak chce v zdraví prežiť. „Treba si uvedomiť, že to, o čo sme prišli, sa nám už nevráti a že na to nemáme žiadny vplyv,“ radí Mária Kadlečíková.

„Spomienky na predošlé obdobie, ktoré sa už pominulo, treba zatvoriť do pomyselnej škatuľky a odložiť do pamäti, uzatvoriť minulosť a hľadať nové perspektívy.“ Aj Dana Žemberyová odporúča nesedieť so založenými rukami: „Po prvom šoku a paralyzovaní sa treba vrátiť do bežných koľají. To znamená obnoviť normálny denný režim, nesedieť doma a nerozmýšľať stále o tom, čo sa nám stalo. Udržiavať kontakty s blízkymi ľuďmi, neizolovať sa. Naopak, rozprávať o svojich pocitoch.“

Keď sa dokážeme vnútorne vyrovnať s tým, že život už nikdy nebude taký ako predtým, začne sa situácia automaticky zlepšovať. Možno zistíme, že po strate zamestnania môžeme konečne zmeniť svoj koníček na nové povolanie, alebo po strate partnera objavíme nové obohacujúce činnosti, na ktoré by sme si v manželstve nenašli čas. Kým nenájdeme nový funkčný model pre plnohodnotný život, musíme hľadať a skúšať, čo nám v zmenenej situácii najviac vyhovuje.

Existuje prevencia

Spôsoby, ako ľudia prežívajú šok z nečakanej zmeny, sú veľmi rôzne. To, čo niekoho len dočasne vyvedie z miery, môže iného úplne zničiť. Prečo je to tak? „Záleží na miere psychickej stability,“ vysvetľuje Mária Kadlečíková. Stabilná psychika sa nedá unášať emóciami tak intenzívne ako labilná. Preto ak na sebe spozorujeme, že nás dokážu vyviesť z miery aj nepodstatné maličkosti, mali by sme so sebou niečo robiť.

Na posilnenie psychiky existujú rôzne formy autogénneho tréningu, účinné sú aj športy, pri ktorých rozvíjame nielen fyzickú odolnosť, ale aj pozitívne psychické vlastnosti, ako je vytrvalosť, disciplína a sebaovládanie. Nehovoriac o tom, že fyzický pohyb posilňuje psychiku aj preto, že dobre prekrvené a uvoľnené telo sa automaticky lepšie cíti.

Na posilnenie psychickej stability pomáhajú aj rôzne tvorivé činnosti, ktoré nám dokážu urobiť radosť, učia nás rozvíjať nove myšlienky a pružne reagovať. „Dôležité je, aby človek vedel, čo ho vie pozitívne naladiť ešte v období, keď sa nič hrozné v jeho živote neudialo,“ upozorňuje Mária Kadlečíková. „Takto posilnený potom ľahšie prijme aj rany osudu, na ktoré nebol pripravený.“

Prišla som o prácu
Hana Rapantová (35), moderátorka

Zomrel mi manžel Boba Diešková (54), novinárka

Kedy treba ísť za odborníkom?