SME
reklama

Právnička Lucia Antalecová: Ľudia mi vravia: Vy musíte byť taká nešťastná

Od svojich šiestich rokov trávila čas v internátnych školách pre slabozrakých a nevidiacich. Postupne strácala zrak a vysokú školu vyštudovala ako nevidiaca. Hoci sa LUCIA ANTALECOVÁ profesionálne zaoberá diskrimináciou, o svoje práva sa hlási, až keď to

Od svojich šiestich rokov trávila čas v internátnych školách pre slabozrakých a nevidiacich. Postupne LA-portr.jpgstrácala zrak a vysokú školu vyštudovala ako nevidiaca. Hoci sa LUCIA ANTALECOVÁ profesionálne zaoberá diskrimináciou, o svoje práva sa hlási, až keď to už inak nejde. „Nie nadarmo sa vraví, že šustrove deti chodia bosé," vraví.

Mnohým ľuďom téma ľudských práv pripadá premletá, otrepaná. Čo si o tom myslíte?

Keď ľudia počujú „ľudské práva", znie im to ako veľmi všeobecný pojem. Ale keď sa to rozmení na drobné, zistia, že to tak nie je. Každý človek by mal o tom niečo vedieť, možno už od materskej škôlky.

Ste nevidiaca, čo možno navodzuje dojem, že sa zaoberáte iba diskrimináciou zrakovo postihnutých.

Vôbec nie. Mám k tomu síce blízky vzťah, ale dostala som sa k tomu čisto profesionálne.

S čím sa ľudia obracajú na vaše stredisko pre ľudské práva?

So všeličím, od susedských vzťahov až po postup polície. Najviac však riešime rôzne pracovno-právne vzťahy, porušenia pri poskytovaní tovarov a služieb, zdravotnej starostlivosti. Najčastejšie sa stretávame s diskrimináciou tehotných žien a matiek na pracovisku.

V koľkých prípadoch sa ukáže, že išlo o diskrimináciu?

Ľudia niekedy nerozumejú, čo je diskriminácia. Predstavujú si pod týmto pojmom každú nespravodlivosť a krivdu, ktorá sa im udeje. Ide o to, aby pochopili, že diskriminovaní sú vtedy, keď sa s nimi rozdielne zaobchádza na základe dôvodu, ktorý je ich charakteristickou vlastnosťou a ktorá sa hlavne nedá zmeniť, ako je vek, pohlavie, rasa, rod, sexuálna orientácia, zdravotné postihnutie.

Často sa vraj na vás obracajú učitelia.

Áno. V ich prípade dochádza skôr k šikanóznemu správaniu, k mobingu, k bosingu.

Zo strany nadriadených?

Aj zo strany nadriadených, aj zo strany kolegov a kolegýň. Často tam chýbajú jasné pravidlá, ako čo má fungovať, úväzky sa rozdeľujú tak, že s tým ľudia nesúhlasia. Vidím tam nedostatok vzájomnej komunikácie. Prípady učiteľov sú niekedy ako cez kópiu.

Môžete im aj reálne pomôcť?

Snažíme sa im pomáhať, v rámci svojich kompetencií. Väčšinou radíme ľuďom využiť - ak vôbec existujú - interné pravidlá alebo interné postupy.

Keď sa na vás niekto obráti, tak zrejme aj preto, že na pracovisku je preňho ťažké niečo docieliť v rámci interných postupov.

Určite, aj keď ľudia často niektoré veci nevedia. Pýtame sa ich: Existuje u vás kolektívna zmluva, oddelenie alebo človek, ktorý sa touto témou zaoberá? Potom aj spätne zistia, že je taký človek. Možno by mala byť väčšia osveta zo strany zamestnávateľov pri príchode do práce. Medzinárodné spoločnosti - hoci niekedy len formálne - majú zriadenú etickú radu, etickú komisiu, majú aj etický kódex. No aj keď existujú tieto pravidlá a mechanizmy, nerealizujú sa v praxi tak, ako by sme si to želali.

Keď zamestnávateľ je ten, kto diskriminuje, tak to zrejme nebude v jeho záujme.

LA2.jpgTo je síce pravda, ale na druhej strane antidiskriminačný zákon hovorí o určitej prevencii. A preventívnym konaním je aj poskytnutie informácie zo strany zamestnávateľa, že takéto mechanizmy existujú.

Koľko prípadov, s ktorými sa ľudia na vás obracajú, skončí na súde?

Žalôb zatiaľ nie je veľa. Ale sú už aj úspešne rozhodnuté súdne konania. Viac je ich však neúspešných. Aj my máme, žiaľ, tie neúspešné.

Myslíte prípady, keď ste vy ako stredisko niekoho zastupovali?

Áno. A prehrali. Pritom súdne rozhodnutie môže udať nejaký smer v rozhodovaní, aj keď u nás nemá - ako v anglo-americkom systéme - povahu precedensu. Ale ak by sa prípad dostal až na najvyšší súd, možno by sa tým mohlo niečo zmeniť. Ďalšia vec je, že i keď my poskytujeme právnu pomoc bezplatne, ak náš klient prehrá, znáša trovy konania, teda trovy opačnej strany.

Možno aj to je dôvod, prečo sa ľudia do týchto sporov až tak nepúšťajú.

Je to aj strach ľudí riešiť to takouto cestou, lebo ak by chceli ostať na pracovisku, už sú tam s označkovaním, že „ty si sa s nami súdil". A ľudia ešte nie sú zvyknutí niečo „prekročiť" a ísť ďalej, vedia sa k takému človeku nepríjemne správať.

Poznáte aj príklad úspešnej žaloby?

Pokiaľ viem, občania rómskej národnosti boli odškodnení za neposkytnutie tovarov a služieb. A jedna pani namietala diskrimináciu z dôvodu pohlavia a vyhrala. Je toho zatiaľ veľmi málo.

Akým spôsobom bývajú diskriminované matky zamestnávateľom?

Väčšinou ide o priame znevýhodnenie - neprijmú ich do zamestnania. Alebo pri skončení pracovného pomeru. Zamestnávatelia tiež využívajú, že v skúšobnej lehote netreba uviesť dôvod prepustenia. Už sme mali prípady, že skončili pracovný pomer v skúšobnej lehote s tehotnou.

Priama diskriminácia znamená, že zamestnávateľ sa ani nesnaží svoje počínanie kamuflovať?

V prípadoch, čo sme si my všimli, nie.

Priamo im povedia, že ich nezamestnajú, lebo majú malé deti?

Priamo. Alebo to už vyplýva zo situácie. Máme klientku, s ktorou ukončili pracovný pomer z dôvodu organizačných zmien a zistilo sa, že v organizácii zostali pracovať dôchodcovia.

Ešte pred pár rokmi museli ženy pred nástupom do zamestnania absolvovať povinné gynekologické vyšetrenie, či čakajú dieťa. To už sa nedeje?

Do niektorých zamestnaní sú povinné lekárske prehliadky, ale to je v prípadoch, kde je povinnosť byť zdravotne spôsobilý na výkon toho povolania. Zamestnávateľ sa ženy nesmie pýtať, či je tehotná, ale žena by mala pri nástupe do zamestnania predložiť potvrdenie o tehotenstve - lebo bude možno potrebovať skrátený úväzok. Malo by to byť dobrovoľné.

V minulosti sa tie prehliadky robili na to, aby tehotnú ženu do práce neprijali.

Veď práve preto je tu antidiskriminačná legislatíva.

Takisto neexistuje ochranná lehota, ktorá by ženu chránila pred výpoveďou ihneď po nástupe po materskej dovolenke, tak ako je to v niektorých krajinách EÚ. LA3.jpg

Nechcem sa vyhovárať na štát, ale štát by mal asi aj zamestnávateľovi pomôcť, aby v čase, keď je žena na materskej, mal také možnosti, aby neutrpel.

To býva častý argument zamestnávateľov, aj oni sa vraj musia chrániť. Jedine že by ženy prestali rodiť, ak je to neriešiteľný problém.

Ale veď spoločnosť má na to, aby sa s tým vyrovnala. Aspoň na miestach, na ktorých to ide, by

malzamestnávateľ ženu podporiť, mala by byť so zamestnávateľom v kontakte. Často sa diskriminácie dopúšťajú zamestnávatelia v prípadoch, kde by ženy mohli pracovať aj z domu.

Má zamestnávateľ právo pýtať sa ženy pri prijímacom pohovore, či má deti?

Nie, Zákonník práce to práve zakazuje.

Obracajú sa na vás ľudia, najmä ženy, aj s prípadmi sexuálneho obťažovania?

Áno. V jednom prípade sme dokonca robili nezávislé zisťovanieformou anonymných dotazníkov a bolo z nich cítiť, že tam dochádza k sexuálnemu obťažovaniu. Bol to šéf, ktorý obťažoval svoju podriadenú.

Čo si k nej dovoľoval?

Išlo o slovné narážky, telefonáty, keď to bolo možné, tak ju aj chytil. Ale nemusí dôjsť k fyzickému kontaktu. Aj definícia hovorí, že stačí, ak je to tej žene alebo mužovi nepríjemné.

Čo ľudia s odlišnou sexuálnou orientáciou?

Pár prípadov ročne sa nájde. Obrátil sa na nás jeden učiteľ - dokonca išlo o súkromnú školu s podporou zo zahraničia, aj učiteľ bol cudzinec. Keď sa odhalila jeho sexuálna orientácia, prepustili ho alebo mu tým hrozili, už sa presne nepamätám.

Pôsobíte aj ako mediátorka. Môžete túto prácu trochu priblížiť?

Podarilo sa nám pomôcť k trom úspešným mediačným dohodám. Taká najpotešiteľnejšia je, že sme pomohli matke dvoch maloletých detí. Veľmi krátko pracovala v jednej spoločnosti, a keď sa ľudia dozvedeli, že je v zlej sociálnej situácii, dosť jej to dávali najavo.

Ako?

Vysmievali sa jej, stále na to upozorňovali, bolo jej to nepríjemné, až to vyvrcholilo konfliktom s nadriadenou a s kolegyňami. Odišla na péenku a v skúšobnej lehote ju prepustili. Najprv sme jej pomohli sformulovať sťažnosť zamestnávateľovi a ten odpovedal, že si nie je vedomý žiadnych porušení. Ale vec prešetril. Bola podaná aj žaloba na súd a vzápätí sme posielali aj my žiadosť o mediáciu, kde zamestnávateľ vyhovel. Naozaj sa veľa vecí objasnilo a dospelo sa k dohode, s ktorou boli spokojné obidve strany.

Čo je teda mediácia?

Je to mimosúdny spôsob riešenia sporu za pomoci tretej nestrannej, kvalifikovanej a neutrálnej osoby, čiže mediátora alebo mediátorky.

Ako prebieha?

LA4.jpgJe to proces, ktorý má určité pravidlá a fázy. Prebieha v neformálnom, ale v bezpečnom prostredí, na neutrálnej pôde Sú tam určité pravidlá komunikácie - napríklad neskákať do reči, rešpektovať sa, hovoriť po sebe, upozorniť na také technické záležitosti, ako je ponúknutie vody.

Zamestnávateľ však musí s mediáciou súhlasiť.

Presne tak. To je podmienka.

Nemôže to zhoršiť pozíciu dotknutej osoby?

My máme zatiaľ skúsenosť, že mediácia zblížila opačné záujmy.

Niektorí právnici nie sú až takí zástancovia mediácie. Tento spôsob riešenia sporov sa im zdá málo principiálny, je to podľa nich zametenie problému pod koberec.

Treba vždy veľmi citlivo zvážiť, či mediácia áno, alebo nie. Sú argumenty za aj proti. V zahraničí sa mediácia využíva - v Holandsku, Rakúsku, vo Veľkej Británii, tam to má dlhú históriu. V USA majú presne vytypované, ktorý prípad pôjde na mediáciu a ktorý sa bude riešiť súdnou cestou. Ale mediácia môže prebiehať, aj keď je vec už na súde.

Obracajú sa na vás aj telesne alebo zmyslovo postihnutí občania?

Áno, ale riešia skôr problémy pri vybavovaní dôchodkov, sociálnych dávok, kompenzácií. Máme prípad, keď dievčina dokonca nebola prizvaná ani na výberové konanie - zamestnávateľ jej celkom natvrdo napísal, že dôvodom je jej zrakové postihnutie.

Vyžadovalo sa pri tom zamestnaní, aby bola vidiaca?

Nie. Ľudia so zdravotným alebo zrakovým postihnutím už vedia, aké povolania si môžu vyberať.

Vy sa cítite ako nevidiaca vo svojich právach ukrátená?

Niekedy iste, ako človek. Ale ako sa hovorí, aj šustrove deti chodia bosé. Tým, že sa zaoberám množstvom iných problémov, tie svoje už niekedy neriešim. Keď vidím, že už to nikam nesmeruje, bránim sa, to je jasné. Napríklad šofér príde za mnou cez pol autobusu a vytiahne ma dopredu, lebo by som tam podľa neho mala sedieť. Takto si vykladá miesto vyhradené pre osoby so zdravotným postihnutím.

To sa vám stalo?

Už sa mi to neraz stalo. Alebo sa šofér domáhal, aby som mala sprievodcu. Zobral ma, ale čudoval sa, prečo idem sama. Viem, že ten šofér to robí v dobrej viere. No existuje tu legislatíva, ktorú ľudia nevedia aplikovať v praxi. Organizácie ľudí so zdravotným postihnutím by mali poskytnúť vodičom školenie, ako to bolo napríklad v prípade pracovníkov letísk, kde je účinné nariadenie Európskej únie o preprave osôb so zníženou pohyblivosťou.

Vy sa pohybujete po svete sama, bez sprievodcu?LA5.jpg

Aj to sa stáva. Ako kedy. Teraz chodím do práce s priateľom, lebo máme rovnaký pracovný čas. Z práce chodievam sama.

Cítite sa bezpečne? Ponúkne vám občas niekto pomoc?

Často. Mávam také pouličné rozhovory, povysvetľujem ľuďom, čo som, kto som. Sú zvedaví, chcú o mne vedieť všeličo. Už som si zvykla.

Ste nevidiaca od narodenia?

Nie. Presne takéto otázky mi dávajú aj ľudia na ulici. Mám očnú chorobu, ktorá má progresívny charakter - vysoký očný tlak. Bol predpoklad, že zrak sa bude strácať, aj sa stratil, keď som nastúpila na vysokú školu.

Bolo ťažké vyštudovať bez zraku?

Mala som iba individuálny skúšobný plán počas štátnic. V čase, keď som študovala, ešte bol mierny problém s učebnicami - dostať ich načas a spracovať ich. Niekedy právnické vydavateľstvá mali pocit, že dôjde k porušeniu autorských práv.

Existujú aj na iných vysokých školách učebnice pre nevidiacich?

Špeciálne nie. Učebnice sa najčastejšie spracúvajú do elektronickej formy. A každý človek so zdravotným postihnutím, ktorý sa hlási na vysokú školu, musí mať určité zručnosti, najmä počítačové. Aj samoobslužné, aby nebol odkázaný na niekoho v základných situáciách. Nehovorím o tom, keď sa človek potrebuje dostať do neznámeho prostredia, na to slúži osobný asistent, aj pri nákupoch, aj pri sprevádzaní na rôzne akcie.

Vy vždy hneď odpíšete na e-mail, využívate aj mobil. Akým spôsobom?

Počítače bývajú upravené hlasovým softvérom. Je to čítač obrazovky. Softvér ovládam pomocou klávesnice a on prečíta, čo je na obrazovke. Takže keď dostanem e-mail, cez klávesnicu si ho otvorím a čítam. Nečítam očami, ale počúvam to.

A mobil?

Aj na mobiloch sú takéto softvéry, treba mať však mobil s určitým systémom. Keďže je mobil ozvučený, čísla nevidím, ale mi ich povie.

A esemesky?

Takisto. Otvorím si editor a počujem, čo ťukám. Ale nevidiaci sú vycvičení, kým som nemala ozvučený telefón, esemesky som veľmi nepísala, aj keď som vedela, kde čo treba stlačiť.

Nebol to šok, prísť na vysokej škole o zrak?

Mne sa zrak zhoršoval postupne, takže už dovtedy som sa orientovala pomocou bielej paličky a sprievodcu. Šok to bol, to je jasné. V prvej chvíli, keď sa to človeku udeje, musí si to prežiť, zažiť, odžiť, ale potom sa už na to dá zvyknúť.

Nevnímate to ako nevýhodu?

Ako nevýhodu... Jasné, že mi to chýba. Často si predstavujem, čo by som všetko robila, keby som zrak mala. A možnože by to tak ani vôbec nebolo. Ľudia, ktorí ma stretávajú na ulici, mi často hovoria: „Ježiš, vy musíte byť taká nešťastná!" Ja vravím: „Ale vôbec nie! Teším sa, že všetko je v poriadku."

Pôsobíte optimisticky a vyrovnane.

Nebývala som vždy taká, mala som svoje obdobia, keď som sa s tým musela vyrovnať. Počas puberty, keď sa človek zorientúva vo svojom vlastnom živote. Možno to bolo pre mňa ťažšie. Ale teraz nie. Hovorím ľuďom: Toto neberiem ako tragédiu, sú väčšie tragédie.

Počuli ste o filme Slepé lásky?

Aj som na ňom bola. Dokonca som sa veľmi zabávala, ja tých ľudí viac-menej poznám, poznám aj režiséra. Tiež ma oslovil, medzi prvými. Porozprávala som mu aspoň o sebe, čo a ako. Podľa mňa v tom filme ukázali bežný život ľudí, akurát sa im stalo to, že prišli o zrak.

Máte súrodencov?

Mám sestru a brata.

Nemajú zrakové postihnutie?

Nie, u nás nikto.

Ako sa rodičia vyrovnali s vašou chorobou?

Už ako šesťročná som odišla z domu, do internátnych škôl. Jasné, že keby som bola doma, tak ma ofukujú, opatrujú. Nemali úplný dosah na moju výchovu. Často asi u mňa zafungovala prirodzená inteligencia. Myslím, že rodičia vytušili, čo chcem a čo potrebujem a nechali ma. Aj keď som bola celý čas presvedčená, že pôjdem na gymnázium, išla som na zdravotnú školu, stala som sa masérkou. Potom som si uvedomila, že to asi nie je povolanie pre mňa. Tak som vyštudovala gymnázium a potom som išla na právo.

Koľko máte rokov?

Tridsaťjeden.

Vyzeráte mladšie.

(Smiech.)

V detstve ste ešte videli. Pamätáte si veci, ako vyzerajú? Napríklad farby?

Farbu si viem predstaviť, to pre mňa nie je problém. Veci, s ktorými som sa stretla, si pamätám.

Boli ste s priateľom v Číne. Vravíte, že tam bolo krásne. Ako vnímate tento pojem?

Taká celková atmosféra prostredia, ako sú stavby usporiadané... Kadečo mi aj strčili do ruky, ukázali, opísali. Keď idem s niekým po vonku, vypytujem sa. Alebo mi opíše, ako to vyzerá, aký má z toho dojem. Potom človek počúva, vníma.

Ako vnímate priestor?

Neviem. Myslím, že každý človek, keby zavrel oči, to vycíti. Ľudia si často myslia, že človek so zrakovým alebo so zdravotným postihnutím nadobudne špeciálne vlastnosti. Ale to vôbec nie je pravda. Myslím si, že si ani lepšie nepamätám, ani lepšie nepočujem. (Smiech.) Skrátka, ono sa to príjmom veľkého množstva informácií ustáli a zovšednie a nie je na tom nič výnimočné.

Sledujete televízor?

Nie. Nieže by som nechcela, ale my sme sa doma rozhodli, že budeme fungovať bez televízora. Mne občas chýba, lebo som veľká športová fanúšička, sledujem najmä hokej a tenis, ale „nasáčkujem" sa vždy niekde do druhej domácnosti, keď je niečo zaujímavé. Viete, aké je to dobré? Veď už som prečítala asi dvadsať kníh, odkedy nemáme televízor.

Knihy pre nevidiacich?

V elektronickej forme. Ľudia už prišli na to, že knihy môžu počúvať aj počas šoférovania a žehlenia, takže narozprávať knihy sa už stáva komerčnou záležitosťou.

Kde ste sa s priateľom zoznámili?

Zhodou okolností pracoval v inštitúcii, ktorá na vysokej škole nám, študentom so zdravotným postihnutím, pomáhala. Dodnes funguje podporné centrum na Univerzite Komenského. Robil tam správcu siete. Tam sme sa zoznámili. Bola to veľká náhoda, lebo sa tam dostal cez kamaráta, ktorý tam robil predtým. Ten však odišiel do zahraničia a môj priateľ po ňom prácu prevzal. Tak sme sa stretli.

On nemá postihnutie?

Nie.

Ako vnímal to, že ste nevidiaca?

Trochu som sa aj bála. No ako človek, ktorý začal pracovať so študentmi so zdravotným postihnutím, to berie normálne.

A jeho rodina?

Tiež. Oni sú ešte takí, že by ma chceli ochraňovať.

Kedy budete mať svadbu?

O dva týždne.

Plánujete aj deti?

Určite, všetko tak, ako má byť.

Takže budete mať na svadbe biele šaty?

Áno, bude to menšia svadba.

V kostole?

Nie. My nie sme veriaci.

Čo vám v živote urobí radosť, čo vás poteší?

Klasické veci. Nič špeciálne. Ráno si dám pätnásť minút cvičenia a rada si zašliapem na stacionárnom bicykli, zvykla som chodiť aj do posilňovne. Knihy, stretnutia s kamarátmi, s kamarátkami. Tak ako každý človek, ani ja si v poslednom čase na to neviem nájsť čas. Nehovorím, že nie je čas, čas by bol - to len my sme sa naučili hovoriť, že „nemáme čas".

Aj varíte? Alebo varí váš nastávajúci?

Varím aj ja, ale jeho to v poslednom čase chytilo. Teraz objavil nejaké krátke recepty, tak varí on a ja mu do toho rozprávam. Občas to nemá rád. Tak ho nechám, nech varí. (Smiech.)

Chodievate aj do kina?

Keď sme boli študenti, chodievali sme do kina aj do divadla, teraz už veľmi zriedka. Sem-tam si doma na počítači niečo pozrieme.

Stačí vám vnímať to sluchom?

Áno a keď neviem, čo sa deje, niekto mi to opíše.

Ako v Slepých láskach, keď dievčatko opisuje svojej mame, čo je na plátne?

To bolo veľmi zlaté. Ale ja neuznávam, aby deti robili mame osobného asistenta. Dieťa má byť dieťaťom so všetkým, čo k tomu patrí. Keď má chuť mame pomôcť, mamu to poteší. Ale rozprávať o dieťati ako o náhradných očiach - to nemám rada. Potom sa dieťa stáva rýchlo dospelým. To je len môj osobný názor.

Čo by ste chceli v živote dosiahnuť?

Možno sa ďalej posunúť vo vzdelaní, začala som uvažovať o doktorandskom štúdiu. Učím sa francúzštinu, chcela by som sa v nej zlepšiť, zlepšiť sa v angličtine. Kedysi som sa učila aj španielčinu, možno sa k nej vrátim, a keď sa podarí, tak aj k nemčine. Dala som si prihlášku na rigoróznu prácu a schválili mi tému. Mala by som ju napísať. A potom aj niečo zo súkromia - nejaké drobnosti.

Lucia Antalecová (1977) Narodila sa v Nitre, žije v Bratislave. Vyštudovala Právnickú fakultu Univerzity Komenského (2004). Pracuje ako právnička Slovenského národného strediska pre ľudské práva. Pracovala na medzinárodnom projekte Aktivisti a obhajcovia práv osôb so zdravotným postihnutím, do ktorého sa zapojili všetky štáty Európskej únie s cieľom vyškoliť obhajcov a aktivistov, ktorí by dokázali pomôcť ľuďom so zdravotným postihnutím obhájiť ich práva.

Autor: Iris Kopcayová / TV OKO

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Najčítanejšie na SME Žena

reklama

Komerčné články

  1. Patria medzi svetovú elitu. Slováci zariskovali a predbehli dobu
  2. Bývanie vytesané do kameňa? V Kapadócii tak žijú po stáročia
  3. Za hranicami bytu: Ako si vybudovať dobré susedské vzťahy?
  4. Prečo vymeniť plastové vchodové dvere za hliníkové?
  5. Všetky divy sveta v privátnom lietadle dnes so zľavou 12 225 eur
  6. Wellness v prírode: máme tip, kde si na jar najlepšie oddýchnete
  7. Deväť dobrých: Jarný literárny výber v denníkoch SME a Korzár
  8. Slováci minuli za 4 dni na dovolenky 6,4 milióna eur
  1. Bývanie vytesané do kameňa? V Kapadócii tak žijú po stáročia
  2. E-recept, evolúcia v zdravotnej starostlivosti
  3. Leťte priamo z KOŠÍC a dovolenkujte na najkrajších plážach
  4. Za hranicami bytu: Ako si vybudovať dobré susedské vzťahy?
  5. Výlet 2 v 1: Jednou nohou na Slovensku, druhou v Rakúsku
  6. Ahoj, TABI! Kto je záhadný digitvor?
  7. Všetky divy sveta v privátnom lietadle dnes so zľavou 12 225 eur
  8. Prečo vymeniť plastové vchodové dvere za hliníkové?
  1. Deväť dobrých: Jarný literárny výber v denníkoch SME a Korzár 18 805
  2. Do utorka za vás uhradia polovicu exotickej dovolenky 16 554
  3. Slováci minuli za 4 dni na dovolenky 6,4 milióna eur 11 076
  4. Patria medzi svetovú elitu. Slováci zariskovali a predbehli dobu 10 934
  5. Prečo vymeniť plastové vchodové dvere za hliníkové? 10 637
  6. Fellner otvorene: Manželka mi vyčítala, že zo mňa nič nemá 9 057
  7. Všetky divy sveta v privátnom lietadle dnes so zľavou 12 225 eur 8 128
  8. Ako Japonci potopili ruské nádeje na Ďalekom východe 5 058
reklama
SkryťVypnúť reklamu
reklama
SkryťVypnúť reklamu
reklama
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
reklama
  1. Unicef Slovensko: Inšpirujúce ženy a ich úloha pri formovaní lepšieho sveta
  2. Mária Melková: U ocka upratovať nemusím! Čo s rozdielnymi pravidlami v dvoch domovoch po rozvode.
  3. Mária Melková: Moje dieťa ku mne po rozvode odmieta chodiť. Čo mám robiť?
  4. Věra Tepličková: Krehké deti alebo Keď blogerka vybočí zo zaužívaných koľají
  5. Lucia Nicholsonová: Načo sa zahadzovať s deťmi? Obzvlášť s tými chudobnými?
  6. Věra Tepličková: Život s introvertným dieťaťom, manželom alebo rodičom
  7. Martin Pollák: Generácia Alfa
  8. Mária Melková: Moje deti, Tvoje deti, naše deti - mýty o živote v zošívaných rodinách
  1. Ivan Čáni: Korčok vybuchol – Pellegrini ho zožral zaživa. 47 451
  2. Ivan Mlynár: Fašistický sajrajt Tomáš Taraba, je už zamotanejší, ako nová telenovela. 13 693
  3. Peter Bolebruch: Každa rodina bola podvedená o 80 tisíc v priemere. Ako podviedli vidiek a ožobráčili ľudí o role a pozemky? Kto je pozemková mafia? 13 496
  4. Juraj Kumičák: Kolaborant 11 910
  5. Miroslav Galovič: Nezalepený dopis víťazovi prezidentských volieb 8 440
  6. Michael Achberger: Vitamínový prevrat, o ktorom lekári mlčia: Ako lipozomálne vitamíny menia pravidlá! 8 399
  7. Post Bellum SK: Prvé transporty smrti boli plné mladých dievčat 7 294
  8. Janka Bittó Cigániková: Drucker to vyhlásil 1. februára, Dolinková to stále zdržiava. Stáť nás to môže zdravie a životy 6 938
  1. Pavol Koprda: Demografia a voľby - čo sa zmenilo od roku 1999
  2. Jiří Ščobák: Ivan Korčok aktuálně zvítězil ve facebookové diskusi nad Petrem Pellegrinim!
  3. Jiří Ščobák: Velikonoce jsou výborné na podporu Korčoka na sociálních sítích! Pojďme do toho! ❤
  4. Iveta Rall: Polárne expedície - časť 76. - Arkdída - Vilkitský a Ušakov, ktorí sa zaslúžili o posledné arktické objavy
  5. Yevhen Hessen: Teroristický útok v Moskve a mobilizácia 300 000 Rusov
  6. Post Bellum SK: Prvé transporty smrti boli plné mladých dievčat
  7. Monika Nagyova: Synom, ktorí svoje matky nešibú
  8. Yevhen Hessen: Postup pri zdaňovaní príjmov pre odídencov z Ukrajiny
SkryťZatvoriť reklamu