Agresívne nálady prežíva občas každý. V kritických situáciách sa vieme správať ako zviera – štekáme, vrčíme, vyskakujeme a niekedy nechýba veľa, aby sme zaútočili.
Počas vypätých chvíľ si aspoň predstavujeme, ako fackáme nenávidenú kolegyňu, šéfa alebo známu. Pekne spomalene, aby sme si vychutnali každý detail. Pritom sa považujeme za mierumilovné, nežné žieňa, ktoré sa dokáže rozplakať aj pri reklame na odpudzovač hmyzu...
Kde sa v nás temná stránka vôbec berie? Že by boli naše agresívne sklony pozostatkom dávnych čias, keď platilo pravidlo „kto do teba kameňom, ty do neho nožom“? V najhorších chvíľach sa môžeme tešiť na jar, letnú dovolenku, skončenie projektu, nové zamestnanie. Agresívne správanie sa dá aj naučiť. Poukázal na to experiment kanadského psychológa Alberta Banduru v materskej škole. Deti boli rozdelené na dve skupiny. Jedna z nich sledovala človeka, ktorý sa mierumilovne hral s veľkou bábikou Bobo. Herec v druhej skupine sa príliš vyberane k bábike nesprával - bil ju, kopal a udieral do hlavy veľkým kladivom. Deti z druhej skupiny sa hercovým správaním značne inšpirovali a neskôr sa správali k hračkám omnoho agresívnejšie. Násilné sklony sa preukázali viac u chlapcov než u dievčat. Priemerný vek detí bol 4,4 roku, experiment sa uskutočnil v šesťdesiatych rokoch. Teória vzbudila mnoho diskusií o násilí na televíznych obrazovkách.
Útok alebo útek?
Určitá dávka agresivity je v každom človeku. Niekomu jej príroda nadelila viac, niekomu menej – bez nej by sme však boli bezbranní. Deti by si na pieskovisku nevedeli ubrániť vlastnú formičku, dospelí by nedokázali obhájiť vlastný postoj v diskusii, uspieť v konkurencii na pracovnom, prípadne milostnom trhu.
Pozitívna agresivita nám pomáha dosiahnuť cieľ, no férovými prostriedkami. Aj v športovom zápase je úspešnejší tím, ktorý je viac agresívny a útočnejší – a neznamená to, že musí porušovať pravidlá hry.
„Agresivita je úplne prirodzený prejav ľudského správania, ktorý nie je ničím nezvyčajným už v ranom detstve,“ hovorí klinická psychologička a psychoterapeutka Miroslava Muráriková. „Každý z nás dostal do vienka dve základné možnosti riešenia konfliktov, od ktorých sa odvíjajú všetky rozmanitosti správania. Je to boj alebo útek. Oba postoje nesúvisia len s medziľudskými vzťahmi. Týkajú sa aj konfliktov, ktoré máme sami so sebou. Študent sa napríklad rozhoduje, či zaujme bojový postoj a pôjde na skúšku. Prípadne sa vzdá a unikne s využitím obranných mechanizmov, napríklad racionalizácie, pomocou ktorej si zdôvodní, že jeho škola bola aj tak nanič,“ dodáva Muráriková.
Čím viac starostí pozametáme pod koberec, tým sme napätejšie, zlostnejšie a nepríjemnejšie pre celé okolie. Nehovoriac o následkoch v podobe vysokého tlaku, žalúdočných vredov a rizika, že nahromadené napätie nám jedného krásneho dňa môže celkom nevhodne vybuchnúť a rozmetať všetko naokolo.
Nožík vo vrecku
Podobná situácia sa odohráva v známom filme Voľný pád s Michaelom Douglasom v hlavnej role. Najskôr dostane výpoveď z práce, nasleduje cesta domov po beznádejne upchatej diaľnici, slnko neľútostne praží a hlavný hrdina premýšľa nad spackaným rodinným a profesijným životom. V momente, keď mu zamestnanec siete rýchleho občerstvenia tvrdohlavo odmieta predať raňajkové menu, ktorého čas podávania uplynul pred dvoma minútami, hrdina berie spravodlivosť do vlastných rúk. Pomáha si bejzbalovou palicou a arzenálom automatických zbraní... a my sa v niektorých momentoch neubránime sympatiám k hlavnej postave.
Našťastie, v bežnom živote sa nám známy „nožík vo vrecku“ otvára len symbolicky. Svoju zlosť si vybíjame menej radikálne a aj keď si občas v hlave predstavíme spoločensky neprijateľné riešenie, od myšlienok k činu je predsa ďaleko. Naše svedomie, zaužívané normy, etické a morálne princípy a strach z väzenia fungujú celkom spoľahlivo.
Korene agresie
S určitou dráždivosťou nervovej sústavy, temperamentom a povahou sa už rodíme, no najväčšiu rolu v tvorbe agresívnych sklonov zohrávajú výchova a okolie. Dokonca väčšiu ako odpozorované násilie na televíznych obrazovkách a počítačových hrách.
„Tým, ako sa dieťa vyvíja, postupne zisťuje, kde sú jeho hranice, osvojuje si určité vzorce správania. Ak rodič svojmu dieťaťu pomáha a zároveň mu vytvára bezpečný domov, tak z dieťaťa vyrastie autonómna bytosť, ktorá nemá dôvod na neprimeranú agresivitu.“ hovorí Muráriková. „Za patologickou agresivitou sa často skrýva depresívne prežívanie, ktoré môže mať svoje korene v minulosti. Dieťa sa tiež môže cítiť bezmocné a zosmiešňované, nerešpektované v kolektíve alebo rodinou a dôsledkom je hromadenie napätia, ktoré vedie k agresívnym prejavom. V takýchto prípadoch môže pomôcť psychológ a jeho práca s celou rodinou.“
Agresívne správanie vzniká často ako reakcia na vonkajšie alebo vnútorné podnety. „K narastaniu úzkosti s následným agresívnym prejavom vedie často frustrácia, ale najmä neriešené problémy, nesplnené sny, vnútorné konflikty,“ objasňuje psychologička. Frustrovaní môžeme byť z dlhodobého pocitu vlastného zlyhania, nedostatočného ocenenia zo strany šéfa, ale aj neopätovanej lásky.
Podľa niektorých teórií je agresivita naučená. Ak dieťa dosahuje agresívnym správaním úspech, celkom prirodzene opakuje tento model aj neskôr - dovtedy, pokým sa mu takéto správanie oplatí, nezriedka až do dospelosti. V takomto prípade je vhodné vytýčiť agresívnemu jedincovi pevné hranice, ktoré by rozhodne nemal prekračovať. V neposlednom rade sa na našich náladách podieľajú aj stresové faktory, ako sú hluk, zvýšená teplota, príliš ostré umelé svetlo, neprívetivé pracovné prostredie.
Ako ju vybiť?
„Zbaviť sa agresivity je úplne jednoduché, no zároveň zložité. Dá sa to tak, že zoberieme život do vlastných rúk,“ hovorí doktorka Muráriková. „Prestaneme sa vyhýbať problémom, skúsime ich pomenovať a začneme ich riešiť aj za cenu prechodného zlého pocitu, ktoré často riešenie problémov sprevádza.“
Ak sme frustrovaní z nesplnených cieľov, vytýčme si nové plány, ktoré sa tentoraz vynasnažíme zrealizovať. Obklopme sa príjemnými predmetmi, obľúbenou hudbou, vyskúšajme relaxačné cvičenia.
Agresivitu je možné aj sublimovať, teda presunúť do inej, spoločensky prijateľnej činnosti, napríklad umeleckej tvorby alebo športu. A napokon, myslime na to, že svojím podráždeným správaním znepríjemňujeme život aj svojim blízkym, ktorí často za nič nemôžu.
Ako sa zbaviť vlastnej agresie?
Odpracme si špinu pod kobercom. Dlhodobé odkladanie problémov sa nevypláca. Podpíše sa na našej nervozite, žalúdočných vredoch aj medziľudských vzťahoch.
Príčinou agresie môže byť frustrácia z nesplnených cieľov. Stanovme si svoje priority a snažme sa ich jednu za druhou dosiahnuť. Plánujme triezvo – nebude na škodu, ak si spočiatku určíme menšie ciele, ako napríklad prečítanie knižky alebo magazínu v angličtine.
Snažme sa stresové faktory znížiť na minimum. Nepočúvajme cestou z práce metalové skladby, strhnime si zo stien ponuré tapety, vyhýbajme sa ľuďom, ktorí nám berú energiu.
Každé zlé obdobie sa raz skončí.
Experiment s bábikou Bobo
Autor: Silvia Peťková
Viac na Artmama.sk
Viac na Tortyodmamy.sk
Viac na Nanicmama.sk
