Miláno – mesto módy, bánk a umenia

Na prvý pohľad môže metropola severu Talianska pripomínať metrosexuálov a supermodelky, čo brázdia jej ulice – skvelo stavané a extravagantné, no neveľmi zaujímavé. Napokon sa vám však štýl a esencia mesta dostanú pod kožu. Popri móde a bankovníctve je v súvislosti s Milánom najviac skloňovaným slovom calcio, teda futbal. Nečudo, veď vďaka dvom najlepším mužstvám krajiny – AC Miláno a Inter, zaplavujú nadšení fanúšikovia počas futbalovej sezóny 80-tisícový štadión San Siro každú nedeľu.

S nádychom histórie

Lov na skvosty architektúry a umenia môžete začať priamo v centre mesta, kde tróni majestátna katedrála Il Duomo. Nejde o žiadny zaprášený kostolík – hovoríme o treťom najväčšom dóme sveta, hneď po Bazilike sv. Petra v Ríme a katedrále v španielskej Seville. Na streche dómu na vás čaká panoráma mesta ako na dlani, výhľad na talianske Alpy i 3400 sôch svätcov, zvierat a príšer, ktoré gotický dóm zdobia.

Ďalšie kroky nasmerujte do Galérie kráľa Viktora Emanuela II., ktorá v minulosti slúžila na pohodlný priechod bohatých mešťanov z omše v dóme na koncert či operu v divadle La Scala. Elegantnému zlatočiernemu ladeniu krytej pasáže s luxusnými reštauráciami, kníhkupectvami a jedným z dvoch 7-hviezdičkových hotelov na svete, sa musel prispôsobiť dokonca i obľúbený fastfood McDonald‘s.

Dívajte sa, kam šliapete – priamo pod kupolou v strede pasáže sa totiž nachádza erb Turína, ktorého hlavným motívom je býk ako symbol sily a neoblomnosti. Aby sa vám smola nelepila na päty, povera káže stúpiť ľavým opätkom na býkove semenníky (dnes po nich zostala už len spomienka a vyšúchaná diera v podlahe) a trikrát sa otočiť smerom doľava.

Da Vinci a La Scala

Po tejto zábavke sa ocitnete na Piazza della Scala, zoči-voči svetoznámemu divadlu. Neoklasicistická budova zvonka nijako výnimočne nepúta pozornosť. O to nezabudnuteľnejší je hudobný zážitok, ktorý sa vám môže pošťastiť v jej vnútri.

Medzi lóžami vínovočervenej farby sa vyníma jedna, ktorej steny zdobí pôvodný bledomodrý hodváb a obrovské zrkadlá. Tie neslúžili na optické zväčšenie stiesneného priestoru, ako by vám mohol našepkávať zdravý rozum. Predovšetkým poskytovali zvedavým „milovníkom umenia“ presný prehľad o dianí v susedných lóžach. Pri tom si pochutnávali na dobrôtkach, ktoré im služobníctvo pripravovalo priamo na mieste – v privátnej kuchynke každej lóže. Isto nechýbalo ani tradičné milánske rizoto so šafranom.

Vynechať z milánskeho dobrodružstva návštevu kostola Santa Maria delle Grazie by bolo nevýslovným hriechom. Nachádza sa tam totiž svetoznáma Leonardova freska Posledná večera.

Paradoxné je, že maľba, na rozdiel od ostatných stien bývalej jedálne dominikánskych mníchov, ostala počas všetkých tých rokov nedotknutá požiarmi, bombami či vojskami.

Jediné, čomu sa nevyhla, boli architekti z napoleonských čias, ktorí fasádu steny s freskou „zlepšili“ o obrovské dvere. Vďaka tomu prišiel Ježiš, umiestnený v strede maľby, o chodidlá. Aj bez zmienky o konšpiračných teóriách á la Dan Brown treba konštatovať, že majster Leonardo bol skutočný šibal. Svedčí o tom fakt, že ako model pre Judáša mu poslúžil hlavný dominikánsky mních, ktorý ho neustále súril, aby pracoval rýchlejšie.