Vica Kerekes: Herectvo chcem robiť s radosťou

Na svojej internetovej stránke máte citát Bohumila Hrabala: „Svet je vždy krásny, nie preto, že by ním bol naozaj, ale preto, že ho tak vidím.“ To je veľmi pekné.

Je to môj vnútorný svet a to, ako ho vnímam. Myslím si, že všetko, čo je okolo nás a ako sa vyvíja náš život, závisí od nás. Ide to zvnútra, podľa toho, ako myslíme, reagujeme. V tom citáte je všetko.

Voláte sa Eva, ale používate umelecké meno Vica. Prečo?

V Maďarsku už jedna herečka s menom Eva Kerekes existuje. Je veľmi známa a dobrá. Ide o taký nepísaný zákon, že ak sa objaví mladšia kolegyňa s rovnakým menom, musí si vymyslieť pseudonym.

Nechcela som si dať celkom nové meno. Keďže ma občas volali Vica, Evica, vybrala som si túto prezývku. Začala som ju používať už s príchodom na VŠMU, aby si ma tak ostatní zapamätali a aby som si aj ja na ňu zvykla. Prišla som do Bratislavy a začala nový život s novým menom Vica Kerekes.

Po vysokej škole ste hneď odišli do Budapešti, prečo?

Vždy som si vravela, že keď už ovládam dva jazyky, maďarčinu a slovenčinu, bola by škoda, aby som ich nevyužila. A najmä v mojom povolaní.

Rozhodla som sa, že najskôr pôjdem na VŠMU do Bratislavy, lebo som na ňu počula len samé chvály. Chcela som spoznať herecké prostredie na Slovensku, kde nie je taký veľký trh, ako napríklad v Maďarsku. Študovala som štyri roky, čo stačilo, aby som zistila, ako to všetko funguje. Po skončení vysokej som vedela, že musím ísť ďalej, pokračovať v Budapešti, hoci ma tam nikto nepozná a budem to mať ťažšie.

Ako ste tam teda začínali?

Bolo to trochu zvláštne. V škole sme mali práve štátnice, keď mi zavolal jeden režisér z Maďarska a ponúkol mi rolu v letnom divadelnom predstavení.

Ešte počas vysokej školy som bola päť mesiacov v Budapešti v rámci výmenného programu a vtedy sme sa spoznali. Získal moje číslo a ozval sa. Prišlo to ako z neba a bolo to pre mňa znamenie, že musím odísť do Budapešti.

Bol to angažmán len na pár mesiacov, čo vás čakalo potom?

Nebolo to ľahké. Nepoznali ma režiséri ani riaditelia divadiel, mala som len pár kamarátov. A práve jedna známa - dramaturgička mi poradila, nech si na začiatok skúsim nájsť niečo mimo Budapešti, kde nie je toľko hercov. Pri Pešti je mestečko Szolnok, kde je veľmi dobré divadlo a tam som šla zaklopať na dvere. Režisér ma postavil do priestoru a povedal, nech sa páči, ukáž, čo vieš (smiech).

Zaspievala som niečo z muzikálu Chicago, lebo potreboval vyskúšať môj hlas, povedala som monológ v slovenčine, ktorý som vedela zo školy a potom aj niečo po maďarsky. Ostala som tam dva roky, ale potom som mala viac filmových ponúk, ktoré sa nedali spojiť s divadlom. Teraz som už rok a pár mesiacov na voľnej nohe.

Byť herečkou na voľnej nohe v krajine, kde vás ešte veľmi nepoznajú, asi nie je jednoduché.

Už v škole som túžila zarábať si sama na seba, osamostatniť sa. Snívala som, že som pracujúca žena, mám svoj bytík, musím chodiť nakupovať, prať (smiech). No a teraz mám domácnosť i muža, ale bez stálej práce. Na jednej strane je to veľmi fajn, som slobodná vo svojom svete, sama si zorganizujem deň, na druhej strane sa vždy prebúdzam s otázkou, či budem mať na mobile nejakú správu, či dnes dostanem nejakú ponuku.

Ale už som sa s tou neistotou a stresom naučila žiť bez toho, aby ma to prevalcovalo. Mám šťastie, že moja rodina stojí pri mne a podporuje ma z Fiľakova. A mám aj priateľa Csabu, fotografa, ktorý je tiež na voľnej nohe. Keď mám ťažkú chvíľku, tak ma podrží, a keď je na tom zle on, tak ho podporím ja. Myslím si, že by to bolo oveľa ťažšie, keby som v Budapešti bola sama.

Csaba sa stal vaším dvorným fotografom a fotil vás aj do nášho magazínu. Ako dlho ste spolu?

Sú to tri roky aj päť mesiacov a stretli sme sa pri fotení (smiech). Jedna módna návrhárka mi ponúkla byť tvárou kampane v novom katalógu a Csaba ho fotil. Vtedy sme si vôbec nepadli do oka. Možno preto, že som preňho bola len tvár, vnímal ma profesionálne. A pre mňa bol ešte primladý, mal len 26 a ja som bola na starších, zrelších mužov.

Stála však pri mne kamarátka a stále mi vravela, že sme pre seba stvorení. Neviem, ako to mohla vycítiť. Keď sme sa stretli druhýkrát na jednej módnej prehliadke, začalo ma štvať, že si ma Csaba nevšíma. Pamätám sa presne, ako som stála, on sa s niekým rozprával, ja som sa naňho uprene pozerala a rozmýšľala, prečo ma ignoruje. Potom sa na mňa zrazu pozrel, priblížili sme sa k sebe a vtedy sa to nejako stalo.

Zarozprávali sme sa a on zistil, že som normálna baba z mäsa a kostí, žiadna Slečna herečka, ani modelka. Pomerne rýchlo sme si začali plánovať spoločnú budúcnosť. On je veľmi slobodný človek. Odišiel zo školy do sveta, sedem rokov žil v Argentíne. Takže bol sám zo seba prekvapený, keď nahlas vyslovil, že si chce so mnou plánovať budúcnosť.

Vráťme sa k vám. Po strednej škole ste sa chceli dostať na Policajnú akadémiu. To je dosť odlišné povolanie od herectva.

Keď som skončila gymnázium, nechcela som sa hneď rozhodnúť, čo budem robiť. Vtedy ešte nebolo bežné, že ľudia mali aj dve-tri školy. Bolo si treba vybrať povolanie, ktoré budem robiť celý život. Aspoň ja som to tak vnímala.

Lenže mňa bavilo viac vecí. Chcela som byť psychologičkou, zaujímalo ma aj prostredie, v ktorom pracujú inšpektori a priebeh vyšetrovania. Vždy som v sebe mala istú akčnosť. Celú jar a leto som behala s chalanmi vonku, rodičia ani nevedeli, kde som.

Keď som sa dozvedela, že otvárajú Policajnú akadémiu, chcela som to skúsiť. Na herectvo som ani nepomyslela. Všetci si mysleli, že budem herečka, ale ja som im chcela ukázať, že naschvál nie. Vždy som bola v spojení s divadlom. Na základnej i na strednej som chodievala do dramatického krúžku a neuvedomovala som si, že by som práve toto chcela robiť celý život. Až po maturite mi hranie začalo chýbať.

Lenže herecký svet ma nelákal. Žila som v malom meste, kde človek nemá reálnu predstavu o tom, aký je divadelný život. Myslela som, že si herci nevedia vytvoriť poriadnu rodinu, lebo stále pracujú a cestujú, že ich vzťahy sú skôr povrchné. Tiež som si uvedomila, že by som musela robiť z povinnosti niečo, čo som doteraz brala ako zábavu. Čaro by sa stratilo. Teraz už viem, že je to iné. Žijem v hereckom svete, ale okrem neho mám aj rodinu. Je len na mne, ako si to zariadim.

Pracovali ste istý čas aj ako kultúrna reportérka.

Kým som po strednej čakala na to, čo bude so mnou ďalej, robila som dva roky reportáže o maďarských kultúrnych podujatiach na Slovensku. Bolo to fajn, lebo som nešla hneď z jednej školy do druhej, ale chvíľu som len tak žila.

Mimochodom, je veľký rozdiel medzi hereckou školou u nás a v Maďarsku. Na Slovensku sme skončili o deviatej a šli domov. Mali sme čas na vlastný život, na prežívanie vzťahov okolo seba, z čoho dodnes ako herci čerpáme. V Maďarsku sú študenti v škole od rána do rána. Mala som VŠMU veľmi rada, bolo to tam veľmi ľudské a asi preto som si tento svet tak obľúbila. Ani sa mi nesnívalo, že herecké prostredie môže byť aj také úžasné.

Veľa slovenských aj českých hercov hrá v rôznych televíznych seriáloch. Neláka vás aj táto skúsenosť?

Niekedy, keď nemám päť mesiacov žiadnu prácu, ma láka všetko. Vtedy si hovorím, nech mi radšej nikto nezavolá a neponúka nejaký seriál, lebo by som ho prijala (smiech). Nechcela by som hrať v projekte, ktorý beží aj celý rok. Možno by som zvážila, keby mal len desať dielov, ale na dlhšie obdobie by som nechcela viazať. Ale nikdy nehovor nikdy (smiech).

Vo filmoch ste dosť odvážna. Kde máte hranicu, za ktorú by ste nešli?

Nepáči sa mi ak ide o samoúčelný zámer režiséra na prilákanie divákov. Na druhej strane nahota patrí k herectvu. Pracujem so svojím telom, a keď je potrebné odhaliť sa, tak s tým nemám problémy. Nie som však veľmi odvážna.

Teraz by som napríklad nešla na pláž v plavkách. Ale keď sme na filmovaní, je tam intímne prostredie a neriešim, či si niekto všimne, že nemám dokonalú postavu. Som taká, aká som a hrám ženy zo života.

Často vás prirovnávajú k Táni Pauhofovej.

Bolo to tak vždy. Sme bývalé spolužiačky, aj veľmi dobré kamarátky. Možno, že typovo sa podobáme, ale povahovo sme celkom odlišné. Ja som navyše viac pri sebe a ona je taká štíhlučká (smiech). Ak by ste nás dali do jedného filmu, videli by ste ten rozdiel.

Ste na začiatku kariéry, máte sen, ktorý by ste chceli ako herečka dosiahnuť?

Nemám nič vysnívané. Viem len, že by som chcela pracovať, pracovať, pracovať a hrať dobré veci vo filme i v divadle. Robiť aj na Slovensku, aj v Maďarsku. A možno, že by som šla ešte aj ďalej. Chcem robiť herectvo bez hraníc. Z toho by som mala radosť. Ale možno, že budem robiť niečo celkom iné, lebo keď mi päť mesiacov nezvoní telefón, rozmýšľam nad plánom B (smiech). Teda, čo budem robiť, keď nebudem hrať. Chcela by som mať nejakú firmu, aby som nezažívala stresy, z čoho budem žiť, či vziať seriál, ktorý nechcem. Aby som herectvo mohla robiť z radosti.

Čím by sa mala vaša firma zaoberať?

No, práve o tom teraz rozmýšľam (smiech).

Vica Kerekes (28) sa narodila a vyrástla vo Fiľakove. Jej matka je Maďarka a otec spolovice Maďar a Slovák. Do hereckého krúžku chodila počas základnej i strednej školy. Po maturite pracovala dva roky ako reportérka maďarských kultúrnych udalostí na Slovensku. Neúspešne sa pokúšala dostať na novootvorenú Policajnú akadémiu, nakoniec ju prijali na herectvo na VŠMU. Už počas štúdia si zahrala vo filme Konečná stanica (2004). Po skončení školy sa presťahovala do Budapešti, kde žije dodnes s priateľom, umeleckým fotografom. Vystupovala na doskách divadla v maďarskom meste Szolnok. Zahrala si napríklad v Hamletovi, Tristanovi a Izolde, Sne noci svätojánskej. Pre viaceré filmové ponuky z neho po dvoch rokoch odišla a teraz je už vyše roka na voľnej nohe. Mohli sme ju vidieť v slovenskom filme Démoni (2007), či nedávnej českej novinke Nestyda (2008).