Výsledky priniesol prieskum Slovenského národného strediska pre ľudské práva z jesene minulého roka. Sme výnimočne úprimní? Alebo sme uzavretým národom, plným predsudkov a obáv zo všetkého neznámeho? O presadenie zákona o registrovanom partnerstve sa snažíme už vyše desať rokov. Verejná mienka sa medzičasom posunula v prospech jeho prijatia, no rozhodujúci politici stále zatvárajú oči. V porovnaní s majoritným obyvateľstvom musíme čeliť rôznym prekážkam, ktoré sú mnohokrát absurdné. V súčasnosti nemáme nárok na ošetrovné, ak sa staráme o chorého partnera. Nemáme nárok na voľno na pohreb ani právo získať informácie o jeho zdravotnom stave. Mám informácie o prípade, keď jeden z partnerov odpadol a odviezli ho do nemocnice. Kolegovia zavolali jeho dlhoročnému priateľovi, ktorý ho prišiel pozrieť, no lekár ho k nemu nepustil. Viem aj o príbehu istej primárky, ktorá sa zaľúbila do svojej pacientky a začali spolu žiť. Potom ju vedenie odvolalo z funkcie so slovami, že ako lesbická žena vo vedúcej pozícii by mohla pokaziť dobré meno nemocnice. Dnes žije lekárka už niekoľko rokov v spoločnej domácnosti so svojou partnerkou a v uvedenom zariadení vykonáva iné, nižšie funkcie. Ak by išlo o vzťah muža a ženy, k niečomu takému by určite nedošlo – lekár by nebol diskriminovaný z dôvodu sexuálnej orientácie a navyše by so svojou pacientkou mohol uzavrieť manželstvo. Ľudia sú tu príjemní a rovnakí ako hocikde inde na svete – teda aspoň tí, s ktorými sa viem dohovoriť a trochu ich poznám. Určitú neochotu zažívam najmä na poštách, úradoch a supermarketoch, kde mám veľké problémy s dorozumením sa v akomkoľvek svetovom jazyku. Rozdiely medzi Slovenskom a Španielskom vnímam najmä v prostriedkoch hromadnej dopravy. Keď som prvýkrát videla, ako mladí ľudia uvoľňujú miesto starším, bola som naozaj prekvapená – u nás v Španielsku sa to vôbec nestáva. V autobusoch vidím aj ďalšiu odlišnosť – v slovenských vozidlách je neuveriteľné ticho. U nás sa rozpráva každý s každým, aj keď sa navzájom vôbec nepoznáme. V MHD ma zarazilo aj niečo iné – nedávno som bola svedkom nehody, pri ktorej električka zrazila mladé dievča. Všetci cestujúci aj chodci zostali ako zamrznutí, akoby každý čakal na reakciu niekoho iného. Ak sa niečo podobné stane v Španielsku, všetci húfne bežia na miesto nehody a zraneného sa pokúšajú oživiť, zdvíhajú ho a snažia sa ním hýbať - až je to pre zranenú obeť celkom nebezpečné, takže je otázne, ktorý model správania je lepší. Iste bude najrozumnejšie, ak sa nehodám vyhneme na Slovensku aj v Španielsku.
„Termín uzavretosť nie je práve najpriliehavejší,“ upozorňuje sociologička Zuzana Kusá. „Z našej krajiny sa takmer dve storočia odchádza za prácou na všetky kontinenty. Slováci majú navyše aj stáročné skúsenosti so súžitím viacerých etník na jednom území. “
Optimista by mohol namietať, že ide o prirodzenú nedôveru človeka k všetkému neznámemu, teda aj k cudzincom, ktorých je u nás predsa len málo.
Sociologička Zuzana Kusá však poukazuje na zistenie, podľa ktorého je strach u ľudí získaný až druhotne: „Už v 20. rokoch minulého storočia prišiel americký psychológ John Watson na zaujímavý poznatok. Naučil dojča Alberta báť sa plyšového medvedíka a tým dokázal, že sa so strachom nerodíme, ale je v nás vypestovaný. Rozhodujúcu váhu pri tvorbe strachu má teda prostredie a nadobudnuté skúsenosti a zručnosti.“
Konkurenčný boj
Kde sa v nás teda berú obavy z cudzieho? Podľa slov Zuzany Kusej súvisí zvýšená ostražitosť a nedôvera voči inému s nižším pocitom bezpečia a existenčnými problémami.
„Pre ľudí, ktorí ledva vyžijú zo svojich obmedzených zdrojov, je každý ďalší hladný krk ohrozením. Nežiaduci je akýkoľvek konkurent v boji o neisté pracovné miesto alebo o dávku zo sociálneho systému. Rivalitu existenčne neistých skupín využívajú často aj politici.
V praxi to vyzerá napríklad tak, že odmietanie zrovnoprávnenia homosexuálneho partnerstva sa zdôvodňuje slovami, že by to bolo „na úkor“ rodín. Konkurencia chudobných ovplyvňuje aj obsah médií. V zápase o svojho čitateľa sa uprednostňujú články, ktoré viac vyhovujú vkusu „väčšinového“ diváka s priemernými záujmami. Témy, ktoré dovoľujú pohľad do života rôznych menšín, sa otvárajú len veľmi opatrne a nakrátko,“ dodáva Kusá.
Július Kolenič z iniciatívy Inakosť potvrdzuje: „V slovenských médiách je priestor venovaný gejom a lesbám len veľmi malý. Napríklad v Českej republike verejnoprávna televízia už niekoľko rokov vysiela osobitné pravidelné relácie pre našu komunitu. U nás sa vôbec nehovorí o tom, ako gejovia a lesby žijú, čo prežívajú, aké sú ich každodenné radosti a starosti. Výsledkom sú rôzne mýty a stereotypy, ktoré nezodpovedajú realite.“
A napokon, aj samotný sociologický výskum môže „požehnať“ správanie a uvažovanie ľudí, ktorí sa prikláňajú k diskriminácii rôznych skupín obyvateľstva. Respondenti spomínaného prieskumu SNSĽP boli pri každom type suseda postavení pred voľbu áno - nie. Pri takto zvolenej metodike sa ľuďom nenápadne podsúva predstava, že môžu susedstvá s inými legitímne odmietať.
Strach z migrantov
V roku 2008 bolo na Slovensku z celkového počtu 909 prijatých žiadostí o azyl uznaných 22. Predchádzajúci rok získalo azyl iba 14 vyvolených z počtu 2642.
V prieskume verejnej mienky Eurobarometer z roku 2006 bola obyvateľom všetkých európskych krajín položená otázka, či súhlasia s tvrdením, že utečenci predstavujú prínos pre krajinu. Slováci sa umiestnili na nelichotivom poslednom mieste – s touto vetou sa stotožnilo iba 12 percent respondentov.
„Téma migrantov je u nás pomerne nová,“ hovorí Elena Gallová Kriglerová z Centra pre výskum etnicity a kultúry. „Počet cudzincov je na Slovensku stále malý, veľa sa o nich nevie a informácie v médiách sú často spájané s problémami, v dôsledku čoho vzniká zovšeobecnený pohľad napríklad na Moslimov ako teroristov. Obava z migrantov je paradoxná najmä v súvislosti s našimi dejinami – Slováci patria k majstrom v migrácii a to, čo dnes považujeme za slovenské, je vlastne výsledkom vzájomných interakcií rôznych kultúr. Ani bryndza, na ktorej si tak zakladáme, predsa nie je úplne slovenská, ale prišla k nám v rámci valašskej kolonizácie,“ hovorí Gallová Kriglerová a dodáva: „Zabúdame, že migrácia je prirodzený proces, ktorý má aj svoje pozitíva – cudzie vplyvy a nové zaujímavé kultúrne prvky môžu predsa krajinu obohatiť.“
Búranie hraníc
Prisťahovalcom sťažujú situáciu aj rôzne povery, napríklad o tom, že nám cudzinci kradnú pracovné miesta. „Pravda je taká, že mnohí migranti zastávajú pozície, ktoré by ostatní obyvatelia už nevykonávali. Zároveň vzhľadom na demografický vývoj začína byť Slovensko krajinou, ktorá migrantov potrebuje,“ hovorí Gallová Kriglerová.
Ďalším problémom býva snaha vnútiť im kultúru majoritného obyvateľstva. „Vtedy môže nastať pravý opak. Cudzinci nanútené správanie odmietnu, uzavrú sa do seba, objavia sa pocity krivdy a vznikajú rôzne konflikty.“
Liekom na odbúranie vzájomnej nedôvery je dostatok informácií. „Je dobré, ak vyvíja aktivitu samotná komunita, ktorá ostatným priblíži svoju kultúru a zvyky. Máme tu napríklad školy so žiakmi pochádzajúcimi z cudziny. To je predsa skvelá príležitosť na zorganizovanie zaujímavých posedení, kde by sa rodičia aj deti zoznámili so svojimi krajinami, zaujímavými zvykmi a tradíciami.
K vzájomným vzťahom s menšinami prispieva veľmi významne aj vzdelávací systém. V našej krajine máme početné zastúpenie Rómov, ale napríklad aj Rusínov či Vietnamcov, no v školách sa o nich nedozvieme takmer nič,“ hovorí Gallová Kriglerová.
K určitej zmene pomôžu aj mladí ľudia, ktorí cestujú, majú skúsenosť s inými kultúrami a subkultúrami a sami vedia, aké je to žiť v pozícii menšiny. „Aj my vnímame určitú zmenu k lepšiemu. Naši občania cestujú a vidia, že v iných krajinách môžu gejovia a lesby uzatvárať životné partnerstvá alebo aj manželstvá a nič sa nedeje. Rodiny ani štát neskolabovali, ako sa straší u nás,“ dodáva na záver Kolenič.
Rozhodujúci politici stále zatvárajú oči
Július Kolenič, predseda správnej rady Iniciatívy Inakosť, zastupujúcej menšiny gejov a lesbických žien na Slovensku
V slovenských autobusoch je neuveriteľné ticho
Ana Elisa, pracovníčka Cervantesovho inštitútu v Bratislave
Predsudky nezmizli, len sú skryté
Rastislav Pivoň, kultúrny antropológ a rómista
Keď sa niekde objavím, často si všimnem zvýšenú opatrnosť a pritláčanie si kabeliek k telu, no podľa mňa je to pochopiteľné. Sám som rómskeho pôvodu a vo chvíli, keď sa v okolí objaví podozrivá skupinka, urobím presne to isté ako väčšina ľudí.
Rómovia sa často sťažujú, že sú terčami rasizmu, no treba povedať, že aj tradičná rómska kultúra je rasistická - jedinci s tmavšou pleťou sú v komunite obvykle chápaní ako škaredší. A či sa niečo zmenilo oproti minulosti? Mám pocit, že nastal určitý posun – ľudia sa naučili inak rozprávať, väčšina z nich sa vyhýba nepokrytým nenávistným vyjadreniam a činom, naučili sa, že sa nepatrí mať predsudky. Zmena sa však udiala skôr na povrchu a predsudky nezmizli, len sú skryté a zabalené v „kultivovanejšom“ obale.
Autor: Silvia Peťková
Viac na Artmama.sk
Viac na Tortyodmamy.sk
Viac na Nanicmama.sk
