Mária Bieliková: Softvér je krásna metafora

ividne mal jej syn pravdu – pani profesorka je fakultnou celebritou.

Vo svete informatikov sa nehmýri príliš mnoho žien, alebo sa mýlim?

To je práve ten problém. A pritom sa u nás majú dievčatá špeciálne dobre - majú okolo seba toľko chlapcov! (smiech) Ale teraz celkom vážne, ženy akoby sa báli tejto profesie, pričom to vždy tak nebolo. Aj za mojich čias študovalo informatiku viac chlapcov, lenže dnes je pomer omnoho desivejší. Máme aj krúžky bez jediného dievčaťa.

Obávam sa, že ľudia majú nesprávnu predstavu o povolaniach v oblasti informatiky. Myslím, že toto je zásadný blok, ktorý by bolo treba v spoločnosti uvoľniť. Možno by sme potom odhalili ďalšie, doteraz skryté problémy. Presne tak sa vlastne tvorí aj softvér – postupne odhaľujeme to, na čo by nám mal slúžiť a pri odhalení jednej veci sa nám vynoria ďalšie. Je to krásna metafora na mnohé veci v našom živote.

Pravdupovediac, aj ja si informatika predstavujem, ako od rána do večera sedí za počítačom a búši do klávesnice.

Tak to vôbec nie je. Medzi programátormi je určite veľa workoholikov, ktorých práca jednoducho pohltí. No dnes to už zďaleka nie je štandardná vzorka. A navyše, my na univerzite nevychovávame „čistých“ programátorov.

Programovanie je v značnej miere zručnosť a čoraz viac sa posúva smerom, kde netreba ľudí s najvyšším vzdelaním. Vychovávame softvérových analytikov, návrhárov, manažérov, ktorí vymýšľajú a riadia projekty. Veľkú časť ich práce tvorí často komunikácia s ľuďmi.

Som rada, že aj moji študenti chodia každú stredu na čaj, niekedy na pivo do Rače a majú veľa aj neinformatických záujmov. Vtipný bol nedávno nadšený záujem jedného z nich - inšpirovaného švajčiarskym sídlom Googlu, kde majú zamestnanci hotové ihrisko - o šmykľavku v labáku.

Takže si nemyslíte, že chlapci majú na informatiku lepšie predpoklady?

To je presne to isté, ako keby niekto povedal, že dobrí šoféri sú iba muži. Myslím si, že to vôbec neplatí. V našej oblasti máme množstvo profesií a napríklad pozície analytikov sú veľmi vhodné pre ženy. Dokonca si dovolím tvrdiť, že sú v nich ženy neraz lepšie ako muži. Majú totiž schopnosť robiť a sledovať niekoľko vecí naraz – čo nám možno mnohí muži len ticho závidia.

Čo priviedlo k informatike vás?

Všetci z našej rodiny majú technické vzdelanie, okrem mamy, ona ako jediná „normálna“ pracovala celý život v zdravotníctve. Ja som nikdy nemala s matematikou problémy, bavila ma, bola som úspešná v olympiádach a korešpondenčných seminároch.

Na strednej škole som na matematike občas aj štrikovala, lebo ma nudila. Dostala som dar, ktorý si vážim a viem, že nie každému sa ujde. Dva roky som študovala technickú kybernetiku, kým som jedného dňa nezistila, že patrím trochu inde. Takže som v úplne poslednej chvíli prestúpila na odbor vtedy nazývaný elektronické počítače. Potom mi už štúdium ubehlo rýchlo, asi aj preto, že v treťom ročníku sa mi narodil syn.

Ako ste zvládali denné štúdium i materstvo naraz?

Je až neuveriteľné, ako ľahko sa to dalo zvládnuť. Mala som iba 20 rokov, ale jasno v tom, čo chcem. Bola som veľmi šťastná, že sa nám narodil Martinko, aj keď mohol ešte chvíľku počkať (smiech). No takto to vyšlo a ostalo už len pozrieť sa na svet pozitívne. Manžel odišiel na vojnu, no našťastie mám veľmi zlaté „mamy“, ktoré mi pomáhali.

Keď svokra prišla poobede z práce, ja som mohla ísť do školy na cvičenia. Keď som však mala skúšku, musela si zobrať dovolenku. A nemohla som ju predsa obrať o viac ako päť dní voľna za semester. Takže som sa vždy snažila naučiť tak, aby som skúšku spravila na prvý pokus.

A napokon ste školu skončili so samými jednotkami, ovenčená cenou ministra.

Áno, a povedala by som, že som ju získala práve vďaka môjmu synovi, pretože mi pomohol sústrediť sa len na podstatné veci. Keď bol hore, venovala som sa iba jemu. Keď spal alebo oddychoval, nikdy som neupratovala ani nevarila. Obložila som sa skriptami a učila som sa. Cena ministra znamenala pracovnú ponuku na katedre – čo malo veľkú váhu, lebo v tom čase sa všetky miesta plánovali.

Mne ani nenapadlo, že by som ju mala prijať. Môj mentor, profesor Návrat, ma však presvedčil, aby som zostala aspoň pár mesiacov, aby „moje“ špeciálne vytvorené miesto neprepadlo. Povedala som si, že to nejako vydržím. Lenže som opäť otehotnela a narodil sa môj druhý syn, ktorému vďačím, že som ostala na fakulte.

Výdavky na výskum sú na Slovensku tále nízke, tí najlepší odchádzajú za kariérou na Západ. Vidíte nejaké východisko?

Keby som ho nevidela, už by som určite nebola na univerzite. Momentálne problém netkvie len vo financiách, aj keď tie sú nevyhnutnou podmienkou, ale ide najmä o ľudí. Vypadla jedna celá generácia výskumníkov. Preto sa snažíme zaujať nadaných študentov a dúfame, že aspoň časť z nich tu zostane.

Od budúceho roka štartujeme projekt, ktorý umožní mladým talentom zamerať sa na výskum a študovať individuálne už počas bakalárskeho štúdia. Práve to ma na mojej práci baví najviac – hľadať mladých ľudí, ktorí majú výnimočné schopnosti a dávať im možnosti, aby mohli študovať náročnejšie ako ostatní. Potom z toho „vylezú“ rôzne medzinárodné súťaže. Máme mnoho študentov, ktorí mi neskôr povedia, že sami ani len netušili, čo všetko dokážu. A o to práve ide - lebo v každom z nás je nejaký dar a často ani nevieme, aký veľký.

Vy ste nechceli odísť na Západ?

Asi pred deviatimi rokmi, keď viacero mojich kolegov odišlo do Kanady, som mala už aj ja na mále. Vtedy som vážne uvažovala, že odídem spolu s rodinou.

Vždy je to tak, že generácia, ktorá odchádza, v zásade zostane stratená. Tým nehovorím, že nebude šťastná, ale už sa asi neudomácni. No deti tú šancu majú a najmä kvôli nim som to chcela urobiť - aby mali viac možností. V tomto však my ženy máme istý hendikep. Synovia boli ešte malí a predsa len, matka je matka.

Nemyslím si, že taká emancipácia, aby som povedala manželovi „ty budeš doma variť a ja budem chodiť do roboty“, je dobrá. Nemala som odvahu prevziať na seba celú zodpovednosť, no neľutujem to.

Posledným významným ocenením vašej práce bola mimoriadna cena v súťaži Hlava roka 2008. Ako sa rodia vaše inovatívne nápady?

Kedysi dávno Louis Pasteur povedal, že šťastie praje pripraveným. Vymýšľanie projektu je proces, ktorému predchádza obdobie mozgových búrok a štúdia toho, čo už existuje, aby sme napokon nevymysleli teplú vodu. Vtedy ja aj moji študenti chodíme a „otravujeme“ okolie svojimi nápadmi, až sa vykryštalizuje jeden, ktorý potom začneme rozvíjať.

Témou minuloročnej súťaže Imagine Cup bola ochrana životného prostredia. Študenti preto vymysleli a vytvorili prototyp systému, ktorý inteligentne monitoruje spotrebu energie. Dokáže predpovedať, koľko bude domácnosť platiť za energie, zariadenia vie večer automaticky vypnúť a ráno ich zasa zapnúť do „stand-by“ režimu, povie vám, ktoré spotrebiče by bolo z hľadiska úspory lepšie vymeniť a za aký čas sa táto investícia vráti. Keď v nejakej izbe určitý čas nikto nie je a svieti svetlo, pošle vám správu na mobil, kde sa vás opýta, či nemá zhasnúť a potom to sám aj urobí.

Vy sama ste viac pedagóg, či skôr výskumník vynálezca?

Ja som rozpoltená osobnosť (smiech). V univerzitnom prostredí sú vždy na vážkach dva ciele: jedným z nich je vychovať študentov ideálne, tak aby boli lepší, ako sme my, a druhým je zároveň s tým posúvať vpred vlastné poznanie. Študenti sú veľká sila, vedia byť nesmierne vďační. Keď vidím tie ich rozžiarené očká, vždy som veľmi rada, keď sa nám podarí niečo spoločne vymyslieť a ocenia to nielen na Slovensku, ale aj v zahraničí.

No ja už všetkým hovorím, že sa pomaly balím do dôchodku (smiech). Nie do fyzického, ale do logického. Ten je pre človeka, ktorý si už odrobil, čo musel, a preto sa môže oslobodiť a sústrediť už len na veci, čo robiť chce. No je to ťažké, keďže väčšinou sama seba presvedčím, že chcem robiť aj to, čo som vlastne nechcela, keď vidím, že to niekomu prospeje. A nerobiť nič – to by som aj tak nedokázala.

Myslím, že v súvislosti s vami slovo „dôchodok“ rozhodne človeku nenapadne ako prvé. Naopak, ste jednou z najmladších profesoriek na Slovensku.

Mala som šťastie na ľudí a prostredie v práci i doma, ktoré by sa dalo nazvať žičlivým pre profesný rast. To mi cestu k profesúre značne uľahčilo a spravilo ju celkom prirodzenou po všetkých stránkach - hoci sama som si až tak neverila. Myslím, že keby nebolo profesora Návrata, dnes by som možno nebola profesorkou.

Všimol si ma, keď som behala po fakulte v treťom ročníku s bruškom a naozaj mi pomohol, keď mi umožnil individuálne zvládnuť viaceré študijné povinnosti. Takže som do Vianoc stihla zápočty, niektoré skúšky aj narodenie syna. Neskôr bol vedúcim mojej diplomovky, školiteľom na doktorandskom štúdiu.

No treba dodať, že vaša otázka by v mnohých krajinách vôbec nebola zaujímavá, profesori totiž majú byť mladí, nemá to byť titul za „odžitie si“. Práve preto, aby mohli v najproduktívnejšom veku ovplyvňovať chod vecí a prevziať zodpovednosť.

Mária Bieliková (42) sa v roku 2005 stala jednou z najmladších profesoriek na Slovensku, a to v odbore programové a informačné systémy. Aktívne stála pri zrode Fakulty informatiky a informačných technológií STU v roku 2003, kde pôsobí ako prodekanka pre výskum a ľudské zdroje. Pod jej vedením študenti viackrát súťažili a víťazili na medzi-národných súťažiach, naposledy to bolo druhé miesto v celosvetovom finále súťaže Imagine Cup v Paríži. S rovnakým tímom získala mimoriadnu cenu v súťaži Hlava roka 2008. Vo voľnom čase sa venuje fotografovaniu. Je vydatá, s manželom Jozefom majú dvoch synov, Martina (22) a Pavla (19).