Pracuje ďaleko od domova alebo sa chce osamostatniť od rodičov. Má zhruba od 18 do 35 rokov, priemerný plat. Je sám/sama alebo s priateľkou/priateľom. Asi tak vyzerá typický človek, ktorý sa rozhodol zariadiť si bývanie v spoločnej domácnosti s kamarátmi, známymi, prípadne celkom cudzími ľuďmi, s ktorými sa spoznal cez inzerát.Ako doktorandka som bývala v študentskom domove. Vyhovovalo mi to iba po finančnej stránke. Problematickejšie však bolo, že som na internáte nemala súkromie a pokoj potrebný na tvorbu dizertačnej práce. Potom som absolvovala školu a bolo nutné niekde sa ubytovať. Nemala som dosť vysoký príjem na to, aby som si vzala hypotéku, zároveň som netúžila opäť bývať s niekým, koho nepoznám a kto mi nemusí vyhovovať. Keď som sa dopočula, že bývalé spolužiačky, s ktorými som si vždy dobre rozumela, hľadajú do trojizbového bytu spolubývajúcu, neváhala som. Okrem toho, že som našla za prijateľnú cenu súkromie, konečne som mala vo svojom najbližšom okruhu ľudí, ktorých prítomnosť som si mohla užívať. Naša malá komunitka nemá striktné pravidlá – upratujeme, keď treba, nakupujeme spoločne, dokonca sme začali spolupracovať aj na vlastných projektoch. Uvedomujem si, že je to viac-menej rarita, každý nemá šťastie na spolubývajúcich, ktorí sú na rovnakej vlnovej dĺžke. Iste, v budúcnosti by som rada mala vlastné bývanie, ale súčasná kríza prehlbuje môj strach vziať si hypotéku. Takže zatiaľ je to iba dlhodobá výhľadová línia... Bývam tri roky s dvoma cudzincami. Sadli sme si na sto percent. Tri ostrovy v jednom byte. Spolubývajúci vstáva o šiestej. Sprchuje sa od 6.20 do 6.40 a pred siedmou odchádza do práce. Spolubývajúca vstáva o siedmej. Sprchuje sa od 7.10 do 7.50 a do práce odchádza o 8.15. O 8.16 vstávam ja. Sme kolegiálni. Keď sa míňa toaletný papier, všetci traja zabezpečíme nové balenie. „Zaplatil som káblovku na ďalší štvrťrok. Prosím, pošlite mi peniažky na účet,“ leží odkaz na kuchynskom stole. Bankový prevod je prvá vec, ktorú v deň prečítania v práci vykonáme. V piatok všetci traja odchádzame domov k mamám, frajerom, frajerkám, autom, vlakom, autobusom. Vraciame sa až v nedeľu podvečer, večer, v noci. Magická súhra, bez konfliktov, vysvetľovaní a slov. Ja a moji dvaja cudzinci si asi musíme byť veľmi podobní. Viac-menej slobodní a bezstarostní. Bez formálnych záväzkov. Bez hypotekárneho úveru. Priemerní, spoľahliví a pracovití (cez týždeň sa pracuje, druží sa cez víkend!). Pre spoločné bývanie sa často rozhodnú aj partneri. Môže sa zdať, že si chcú vyskúšať spoločné bývanie a spolunažívanie skôr, ako sa vrhnú do manželstva. Podľa zaujímavého prieskumu amerických vedcov je však hlavný dôvod trochu odlišný. Aj páry s vážnou známosťou, ktoré si prenajmú spolu byt, majú na zreteli hlavne finančné dôvody. „Páry možno diskutovali o svadbe alebo na ňu aspoň mysleli, ale nebol to hlavný dôvod, prečo sa rozhodli spolu bývať,“ vraví Sharon Sassler, sociologička a autorka štúdie, ktorá vznikla pod záštitou univerzity v Ohiu. Podľa jej ďalšieho prieskumu končí len 40 % takto žijúcich partnerov v manželstve. „V súčasnosti existuje niekoľko webových stránok uľahčujúcich hľadanie spolubývajúcich a podnájmov, podobne ako v zahraničí. Na Slovensku však zatiaľ chýbajú napríklad webové fóra s praktickými radami, čoho sa treba pri tejto forme bývania vyvarovať, aké sú pozitíva a negatíva bývania s kamarátmi či cudzími ľuďmi, ako by mala vyzerať a čo by mala obsahovať nájomná zmluva a podobne,“ vraví sociologička Jana Klocoková. Pozrieť si možno napríklad stránky www.spolubyvanie.sk, www.roommates.sk, www.podnajmy.sk, www.najdisibyvanie.sk.
Fenomén, ktorý je vo svete normálnou súčasťou života, sa osvedčil aj u nás. „Bývanie v podnájme sa stáva bežnou skúsenosťou takmer každého mladého človeka, ktorý sa vyberie za prácou mimo svojho trvalého bydliska. Je však sociálne tvarované, predovšetkým vekom a príjmami,“ vraví sociologička Jana Klocoková. Na chuť mu prišli nielen študenti, ktorí nezískali ubytovanie na internáte, ale aj pracujúci. Nedá sa presne povedať, o ľudí akých povolaní najčastejšie ide. Môže to byť bankový úradník, zdravotná sestra i mladý umelec.
Asi najväčším a najčastejším dôvodom pre spoločné bývanie sú peniaze. Priemerne zarábajúci človek si najmä vo veľkých mestách môže ťažko dovoliť prenajať byt alebo dom sám pre seba. Spoločným prenájmom sa rozloží platenie účtov medzi niekoľko samostatne zarábajúcich ľudí.
Odpadávajú starosti s údržbou, ktorú by mal mať na starosti vždy majiteľ bytu. Je to tiež ideálny spôsob v prípade, ak sme si kúpili byt a čakajú nás veľké splátky. Spolubývajúci nám s nimi pomôže. Vďaka rozloženiu výdavkov za nájom si môžeme dovoliť bývať aj v zaujímavejšej a príťažlivejšej lokalite či mestskej štvrti, kde sú podnájmy vždy drahšie.
Nie pre každého však takéto bývanie predstavuje len prechodné či dočasné východisko. „Pre mnohých je samostatné bývanie v meste ako Bratislava aj napriek pribúdajúcemu veku pre nízky príjem nedosiahnuteľná méta. V tomto prípade nejde o voľbu, ale nutnosť. Sú to najmä ľudia zamestnaní vo verejnej sfére – zdravotné sestry, učitelia či doktorandi na univerzitách. Ich príjmová situácia sa ani s pribúdajúcimi rokmi a praxou zásadne nemení, a pokiaľ sa nerozhodnú pre zmenu zamestnania, zo sveta privátov len ťažko vykĺznu napriek tomu, že už sú dávno tridsiatnici,“ hodnotí situáciu sociologička.
Druhá rodina
Spoločný prenájom je výhodný najmä pre tých, ktorí pracujú ďaleko do domova a každodenné cestovanie by im zabralo príliš veľa času i peňazí. Vtedy je takéto bývanie s viacerými ľuďmi naozaj ideálnym riešením. Na víkendy sa zväčša vracajú domov.
Ďalšou skupinou sú tí, ktorí sa rozhodli osamostatniť alebo odišli študovať do iného mesta a po skončení školy v ňom ostali ďalej žiť. Pre iných však spoločné bývanie nie je nutnosť. Ich príjmy sú pomerne vysoké alebo dokonca vlastnia nejakú nehnuteľnosť. Spolubývajúcich však hľadajú zo spoločenských dôvodov. Majú skrátka radi ľudí okolo seba. Je to tiež rýchla cesta, ako po príchode do cudzieho mesta spoznať nové tváre a lepšie sa asimilovať v novom prostredí. „Takéto spolužitie môže byť zároveň veľká škola vzťahov, lebo kvalitu života vytvárajú do veľkej miery práve uspokojivé vzťahy s inými ľuďmi. Spoločné bývanie zvykne byť plné lekcií, vďaka ktorým sa tomuto umeniu môžeme priučiť,“ vraví psychologička Andrea Belicová.
Samostatnou kapitolou je hľadanie vyhovujúcich spolubývajúcich. Často sa stáva, že sa dá dokopy skupinka ľudí, ktorí sa už poznajú. Ak sa stretnú ľudia, ktorí si rozumejú a vedia sa dohodnúť, vytvárajú harmonickú komunitu, ktorá istým spôsobom nahrádza rodinu. „Každý člen môže cítiť podporu, zázemie, zažiť veľa skvelých spoločných zážitkov a vnímať spolubývajúcich ako svoju druhú rodinu, ako dôležitú súčasť vlastného života,“ pokračuje psychologička.
Celkom opačný prípad nastáva, ak sa stretnú ľudia, ktorí si nie sú príliš blízki. Odlišujú sa povahami, štýlom života, názormi a podobne. Delia sa o spoločný priestor, ale nejako výraznejšie sa do životov ostatných nezapisujú. Stáva sa to pri hľadaní spolubývajúcich cez inzerát. V takom prípade nám bohužiaľ nikto nezaručí, že si s novým nájomníkom budeme rozumieť alebo že sa z nás dokonca stanú priatelia.
Ak si so spolubývajúcimi skutočne nesadneme, nasleduje väčšinou ďalšie sťahovanie a hľadanie nového podnájmu. To sa odráža nielen na vzťahoch s ľuďmi, ale aj s materiálnym prostredím. „U mnohých ľudí vedie pravidelné sťahovanie k zaujímavému efektu. S pribúdajúcimi zmenami podnájmov sa čoraz menej snažia personalizovať svoje prostredie, poznačiť ho vlastnými stopami, skrášliť ho, či sa v ňom udomácniť,“ vraví sociologička. Do zútulnenia podnájmu skrátka po čase investujeme naozaj len nevyhnutnú energiu.
Informácie zatiaľ chýbajú
Pre častú zmenu miesta bydliska je ťažké zistiť, koľko ľudí býva takýmto spôsobom. Na Slovensku sa zatiaľ sociologický prieskum zameraný špecificky na ľudí bývajúcich v prenájmoch neuskutočnil. „Širší sociologický prieskum tohto typu, ktorý by sa upriamil na pracujúcich ľudí, naráža na zásadné obmedzenie,“ vraví sociologička Jana Klocoková. „Prakticky nemáme možnosť poznať rozsah tohto fenoménu. Štatistický úrad sleduje migráciu obyvateľstva v rámci krajiny len na základe údajov o zmene trvalého pobytu. V súčasnosti sa prihlasuje na prechodný pobyt len zlomok osôb (výnimkou sú cudzinci), ktorí nežijú v mieste svojho trvalého bydliska.“
Často je to preto, že medzi majiteľom bytu či domu a jeho nájomníkmi nie je nájomná zmluva a fungujú len na základe dôvery. Nemusí za tým byť neochota vypracovať zmluvu, ale skôr nepriznanie príjmu z prenájmu. Nájomná zmluva je však požadovanou prílohou k žiadosti o prechodný pobyt. Bez ohľadu na úradné povinnosti, situácia, v ktorej sú obe strany veľmi opatrné pri poskytovaní informácií, by potenciálnym prieskumníkom skomplikovala hľadanie ochotných a otvorených účastníkov pre prieskum.
Bývanie v zahraničí
Na Slovensku sa spôsob spoločného bývania začal šíriť v deväťdesiatych rokoch, po páde železnej opony. V mnohých krajinách západnej Európy či v Amerike a Austrálii s tým už majú dlhodobejšie a bohatšie skúsenosti a rôzne zákonné opatrenia. Vo Francúzsku si napríklad nemôžeme sami prenajať byt, kým za nami nestojí poriadne bohatý garant s veľkým kontom, ktorý v prípade núdze uhradí vzniknutú škodu.
Ak si teda chceme nájsť byt sami, musíme si zháňať niekoho, kto sa za nás finančne zaručí. Napríklad programátorka Zuzana si mohla v Paríži prenajať malý bytík, až keď sa jej ručiteľom stal kolega z práce. Iná situácia je v Británii. Najmä v Londýne ceny za posledné roky poriadne narástli, a preto si ľudia prenajímajú byty či celé domy na dlhší čas.
Podľa právnych nariadení nás počas prvých šiestich mesiacov majiteľ nemôže vyhodiť a my sa zase nesmieme odsťahovať. Jedine ak vyplatíme polročnú sumu za prenájom. V niektorých krajinách a kultúrach, ako napríklad v Japonsku je však takýto štýl bývania veľmi vzácny. Nájsť si prenájom sa dá aj samozrejme bez zmluvy, ale človek potom nie je ničím krytý.
Spoločné bývanie v zahraničí so sebou nesie ešte jedno špecifikum. Cudzinci sa väčšinou spájajú do komunít a málokedy medzi seba vezmú niekoho s inou národnosťou. „Polovica Brooklynu je poľská a ak nevieš po poľsky, nemáš šancu sa tam ubytovať,“ vraví Dita z New Yorku. „Ak ale človek narazí na správnych ľudí, je to fajn. Bývala som so štyrmi Američanmi a nemali sme problém. Treba skrátka volať, e-mailovať, snažiť sa a potom sa podarí dostať sa aj medzi domácich.“ Podobné skúsenosti má aj Mirka z Londýna: „Bývam v dome s piatimi dievčatami z Írska, Nového Zélandu, Anglicka a Walesu. Mám rada iné krajiny a kultúry a vyhovuje mi to.“
Naša malá komunita
Michaela Kolárová (29), výtvarníčka, Bratislava
Život s cudzincami
Zita Dlhá (28), živnostníčka, Bratislava
Robia to pre peniaze
Kde hľadať?
Viac na Artmama.sk
Viac na Tortyodmamy.sk
Viac na Nanicmama.sk
