Eliška Balzerová: Chcem hrať o ľuďoch

Nedávno ste v Bratislave hosťovali s divadelnou monodrámou Můj báječný rozvod, v ktorej hráte čerstvo rozvedenú ženu v strednom veku. Tá úloha vám sadla ako uliata. Kto ju pre vás vybral?

Ľudia z agentúry môjho manžela objavili pre mňa Můj báječný rozvod v Londýne. Niekoľko rokov som hrala hru v pražskej Viole, ktorá je ako stvorená na malé javiskové formy, neskôr som sa s ňou presídlila do Komornej Fildovačky. Je to dielo vynikajúcej írskej autorky Geraldiny Aronovej, veľmi milej osoby, ktorú som si na prvý pohľad obľúbila. Vravela som jej: Keby som nevedela, že si Írka, tak poviem, že si z Moravy! Pripadala mi neuveriteľne blízka.

V čase, keď prišla na moju premiéru, sa jej hra hrala v 23 divadlách po celom svete. Povedala mi, že moje stvárnenie bolo zo všetkých najlepšie, čo som, samozrejme, brala s rezervou. To určite hovoríš každej herečke - namietala som.

Svoju priazeň mi však potvrdila aj druhýkrát, keď prišla na moju dvestú reprízu. Vtedy sa už Můj báječný rozvod ujal v 43 divadlách. Geraldina poznamenala, že zo starej gardy hru už hrám len ja a ešte jedna kolegyňa na Islande a že sa jej moje stvárnenie páči ešte viac ako na premiére.

Hrdinka vašej hry bojuje po päťdesiatke so zmenami, ktoré ju zaskočili po strate manžela. Vy ste naopak v tomto veku zmenili život z vlastnej iniciatívy. Dali ste výpoveď v Divadle na Vinohradoch a odišli na voľnú nohu. Prečo?

Urobila som to najmä pre slobodnú voľbu, ktorú môžete mať len ako umelec na voľnej nohe. Od určitého veku je pre mňa dôležité robiť len to, čo chcem a s kým chcem. Baví ma pracovať len s kolegami, ktorí mi ešte môžu niečo priniesť, obohatiť ma. Keď ste viazaný stálym angažmánom, nemáte na výber. Aj keď sa k vám dostane nie práve najlepšie napísaná hra a máte ju hrať s hercami, s ktorými si nerozumiete, nemôžete ju odmietnuť. A tak sme si jedného dňa s mojím dlhoročným priateľom Tomášom Töpferom povedali, že my už chceme pracovať len s kamarátmi. V päťdesiatke som preto dala výpoveď.

Nemali ste obavy, ako sa vám bude dariť s Divadlom Na Fidlovačke, ktoré ste s Tomášom po dlhých rokoch znovu vzkriesili k životu? Predsa len, keď ste sa takto rozhodli, Fidlovačka bola prakticky ruina.

V priestoroch Komornej Fidlovačky, čo je dnes naša malá scéna, bolo kedysi kino, ktoré však po presadení veľkých multiplexov prišlo o divákov. A tak postupne chátralo, zostal z neho len zdevastovaný neudržiavaný priestor. O nič lepšie na tom nebola ani „veľká“ Fildovačka, 26 rokov sa v nej vôbec nehralo.

Všetci kolegovia z Vinohradov nás odhovárali, tvrdili, že ideme do veľkého rizika. To predsa nie je možné, odísť po toľkých rokoch z prestížneho angažmánu do neistoty - vraveli – to sa nerobí. Priznávam, mali sme obavy, ale napriek tomu sme šli s kožou na trh.

Neistota nás však pomerne rýchlo opustila, lebo od začiatku sa nám neuveriteľne darilo. Mali sme šťastie na ľudí, ktorí nám pomohli, jedna udalosť zapadala do druhej s takou samozrejmosťou, ako keď navliekate na niť koráliky. Viete, čo je zvláštne? Že keď niečo začne dobre, väčšinou sa to aj dobre skončí. Aspoň ja mám takú životnú skúsenosť.

Neľutujete množstvo námahy, ktoré musíte zo seba ako slobodná umelkyňa vydávať? Mnohí ľudia po päťdesiatke túžia skôr zvoľniť tempo. Vy však, naopak, zrýchľujete.

Či v určitom veku zvoľníte, alebo zrýchlite, je podľa mňa vec osobnej voľby. Niekto možno už zažil priveľa a cíti potrebu odpočívať. Môj život sa však vyvíjal inak. Medzi tridsiatkou a päťdesiatkou, keď máte byť logicky na vrchole kariéry, som nemala v profesii práve najšťastnejšie obdobie. Zrejme to bolo ovplyvnené tým, že na Vinohradoch sa nevyberali úlohy pre hercov na telo, vedenie presadzovalo hry so zvučnými názvami bez ohľadu na následky.

Napríklad sa rozhodlo, že sa bude hrať Rómeo a Júlia a nikoho nezaujímalo, že v súbore nemáme vhodných predstaviteľov na hlavné úlohy. A tak sa hľadali po celej Prahe...

Teraz zažívam úplne iný prístup. Šéfdramaturgička Helena Šimáčková z Fidlovačky dokáže vycítiť, čo komu sedí. Berie do úvahy, či máte na určitú úlohu vhodný vek a potenciál, či vám charakterovo vyhovuje. Je nesmierne dôležité, aby všetky tieto veci do seba zapadali.

To sa mi stalo napríklad minulú sezónu, keď som dostala ponuku hrať kráľovnú Alžbetu. Mohla som si povedať - Áno, teraz na to mám! Teraz v šesťdesiatke. O pár rokov už možno nebudem mať na túto úlohu dosť síl alebo dosť dobrú hlavu, lebo ide o mimoriadne ťažký text. Momentálne som však ešte v období, keď si chcem plnými dúškami vychutnávať slasť, ktorú zažívam na javisku. Preto mi neprekáža veľa pracovať.

Dokážete veľmi zanietene hovoriť o divadle. Nie je to paradox, že vás, aspoň u nás na Slovensku, väčšina ľudí vníma ako doktorku Čeňkovú zo seriálu Nemocnice na okraji města? Aký máte dnes vzťah k tejto postave?

Môj vzťah k Nemocnici sa vyvíjal v troch etapách – tak ako sa točili jednotlivé série seriálu. Pri nakrúcaní prvých dielov som nemala nijaké veľké očakávania. Páčil sa mi však scenár pána Dietla a tešilo ma, že sa ho ujal režisér Dudek z mojej materskej scény na Vinohradoch.

Keď seriál zrazu zdvihol vlnu nadšenia a priniesol nám dovtedy nevídanú popularitu, bolo to pre mňa niečo celkom nové. Našťastie, sláva ma stretla veľmi mladú, takže som sa s ňou pomerne ľahko vyrovnala a dnes už na ňu len spomínam ako na niečo pekné, čo ma v živote stretlo v pravý čas. Ľudia, ktorí niečo podobné zažijú v zrelom veku, to podľa mňa občas nezvládnu. Mnohým sa zrazu zmení charakter a začnú robiť veci, ktoré by za normálnych okolností nerobili.

Ja som sa ako začínajúca mladá herečka nestihla zmeniť na celebritu. Porodila som dve deti, dvakrát som vypadla na tri roky zo zamestnania, čo ma veľmi rýchlo stiahlo späť na zem.

Keď som sa po rokoch dozvedela, že sa má nakrúcať druhé pokračovanie seriálu, nevedela som si to vôbec predstaviť. Jaroslav Dietl bol už mŕtvy a potom zomrel aj režisér Dudek, takže tvorcovia sa úplne zmenili. Nový scenár sa vôbec nepodobal na prvú sériu – moja postava sa v ňom akosi zvláštne pomiatla, vôbec som jej nerozumela. Výsledok bol podľa mňa rozpačitý a keď ma z televízie znovu oslovili na tretie pokračovanie, tak som si vravela – to hádam nie, čo ešte odo mňa chcú?

Napokon ste znovu súhlasili s nakrúcaním.

Nečakane milo ma prekvapil námet, ktorý napísala nová scenáristka Lucie Konášová. Príbeh priamo nadväzoval na prvú sériu, akoby preskočila nie veľmi vydarené druhé pokračovanie. S Viktorom Preissom sme mali znovu po rokoch tvoriť ľúbostný pár. On trochu pochyboval, či to je dobrý nápad. – Ako my starčekovia budeme pritom vyzerať, – namietal. – Ale veď to je krásne, – oponovala som. – Veď láska kvitne v každom veku. Uvidíš, príbeh sa tak krásne uzavrie a my sa s našimi postavami pekne rozlúčime.

Napokon to vyšlo. Prežili sme šťastný rok zaujímavého nakrúcania a podarilo sa nám vrátiť Nemocnici kvalitu, akú si zaslúži. Neľutujem, že som sa na to dala, aj keď za cenu veľkého vypätia. V tom čase som totiž dostala aj dve náročné divadelné úlohy, takže som pracovala na pokraji síl.

Čo vraví na vaše pracovné vypätie manžel?

Dnes za mňa „vyvenčil“ psíky (smiech). Myslím si, že mi drží palce, lebo to bol práve on, kto mi najviac pomohol prejsť zo stabilného zamestnania na voľnú nohu. Vďaka jeho agentúre, ktorá sa čoraz viac zameriava na komorné divadelné projekty, som začala hrať predstavenie Mistrovská lekce o živote Márie Callasovej a Můj báječný rozvod. Našťastie, dnes sa už nikto nepozastavuje nad tým, že ako manželia spolupracujeme.

Chcete povedať, že niekomu prekážalo, že ste obaja z rovnakej branže?

Keď manžel pracoval ako produkčný na Barrandove, tak ma stále niekto upodozrieval, že chcem ťažiť z jeho pozície. A tak som s ním napokon nakrútila len dva projekty, z toho jeden – komédia S tebou mě baví svět sa zhodou okolností stala komédiou storočia. Úlohu v nej som však nedostala vďaka manželovi, ale režisérke Marii Poledňákovej, ktorá ma chcela za každú cenu obsadiť.

Našťastie, časy sa veľmi zmenili a momentálne nikomu ani nepadne pozastavovať sa nad tým, keď niektorý režisér alebo producent obsadí svoju manželku. Veď je to prirodzené. Keďže si ju vybral za partnerku, pravdepodobne sa mu páči nielen ako žena, ale aj ako herečka. Prestavte si, že by Federico Fellini nepracoval s Giuliettou Masinou. Nevzniklo by množstvo krásnych filmov, z ktorých sa dodnes tešíme.

Takže podľa vás je dobre, keď partneri pracujú v rovnakom odbore?

Podľa mňa to môže ich vzťah obohatiť. Presvedčila ma o tom aj hra americkej autorky Joan Didionovej, ktorú napísala, keď jej v roku 2003 nešťastnou náhodou zomrel manžel. Boli na seba veľmi naviazaní, spolu vytvorili niekoľko filmov a kníh. Joan túto hru vytvorila, aby vypísala svoj žiaľ, aby sa, ako sama hovorí, nezbláznila. Keďže si boli s manželom neuveriteľne blízki, ešte dlho po jeho smrti verila, že sa k nej vráti. Dokonca mu schovávala topánky.

Jej hra nás učí prekonať stratu milovaného človeka. Myslím si, že patrím generačne k ľuďom, ktorých sa táto otázka bytostne týka. V našom veku nám zomierajú rodičia, kamaráti, partneri. – Už sa rúbe v našom lese, - hovorí môj manžel. Preto som sa rozhodla venovať si premiéru tejto, pre mňa už tretej monodrámy, k mojim šesťdesiatym narodeninám. Dúfam, že v nej ľudia nájdu odpoveď na otázky, ktoré ich bytostne zaujímajú. Lebo to je zmysel mojej práce – hrať o ľuďoch tak, aby sa v mojich príbehoch našli.

Eliška Balzerová (59) po štúdiu na brnianskej JAMU dostala angažmán v Juhočeskom divadle v Českých Budějoviciach. Od roku 1977 bola členkou Divadla na Vinohradoch. V druhej polovici deväťdesiatych rokov sa spolu s kolegom Tomášom Töpferom výrazne angažovala pri obnove Divadla Na Fidlovačke, v ktorom dodnes pôsobí ako členka súboru. K jej obľúbeným divadelným hrám patria monodrámy Můj báječný rozvod a Mistrovská lekce o živote opernej divy Márie Callasovej. Televízni diváci ju poznajú predovšetkým ako doktorku Čeňkovú z Nemocnice na okraji města. Z množstva filmov, ktoré nakrútila, boli u nás najpopulárnejšie Pěsti ve tmě, S tebou mě baví svět a Vrchní, prchni! S manželom Janom Balzerom majú dcéru Adelu a syna Jana.