Eva Babitzová: Do rádia som sa zaľúbila na celý život

Máte skúsenosť s prácou moderátorky aj generálnej riaditeľky. Kde sa dá zažiť viac adrenalínu – pred mikrofónom alebo na riadiacej pozícii?

Pred mikrofónom zažívate stres neustále, od začiatku až do konca vysielania. Aj funkcia riaditeľky je dosť napínavá, no adrenalín zažívam menej pravidelne, ale zasa s väčšími výkyvmi (smiech).

Nechýba vám práca za mikrofónom?

Chýba. Väčšina ľudí, ktorí robili v rádiu, je touto prácou poznačená. Jasné, že by som rada vysielala nejakú príjemnú nočnú reláciu, no človek nemôže byť za mikrofónom a zároveň šéfovať rádiu. Takáto kombinácia totiž málokedy dopadne dobre. Ak je daná osoba skvelým moderátorom, jeho podriadených a zároveň kolegov to môže demotivovať a tiež je pre nich tak trochu nefér konkurenciou. Ak je priemerným alebo horším moderátorom a zároveň šéfom, to je už úplný trapas!

K práci v rozhlase ste sa dostali ešte počas študentských čias. Pamätáte si na pocit, keď ste boli po prvý raz v éteri?

Samozrejme. Bolo to skvelé, vtedy som sa zaľúbila do rádia na celý život. Bolo to ešte počas socializmu a je vtipné, že vtedajšie študentské vysielanie bolo štýlom vysielania podstatne bližšie súčasným komerčným staniciam ako vtedajšiemu štátnemu rozhlasu.

Vysielali sme pre stovky, možno aj tisíce ľudí. Jednotlivé izby mali telefónne klapky a často nám do živého vysielania volali mierne pripité skupinky baviacich sa študentov, takže to bola zábava a zároveň veľká výzva pre pohotovosť moderátora. Ľudia nás počúvali aj preto, že sme vysielali hity zo Západu, ktoré vtedy iný rozhlas nepúšťal...

Ako je to možné? Príslušné dozerajúce orgány na vás zabudli?

Dodnes neviem prečo, ale nerobili nám až také veľké problémy. Vedeli sme o policajtoch, ktorí nás počúvajú, aj o agentoch na internáte a keď sme urobili nejakú zásadnú „neprístojnosť“, na policajnom oddelení v Karlovej Vsi to okamžite vedeli.

Čo je vlastne nočnou morou moderátora?

Jednoznačne ticho. Momenty, keď mu z hlavy vypadne text, keď zostane v éteri dlhá nekonečná pauza. A tiež situácia, keď sa začnete neovládateľne smiať. Poznáte to, občas sa to prihodí v najnevhodnejších chvíľach, na pohrebe, na ústnej skúške v škole, počas dôležitej prezentácie...

A najväčšia mora generálnej riaditeľky?

Fíha... tých oblastí je veľa (dlhé rozmýšľanie)... Predovšetkým asi neúspech rádia. Čo v zásade znamená, že aj môj (smiech).

Ako bude vyzerať o dvadsať rokov typická komerčná rozhlasová stanica? Nájde si svojich poslucháčov?

Som optimistka. Nové technológie, ako sú MP3 prehrávače alebo internet, podobu rozhlasového vysielania síce trochu ovplyvňujú, no myslím si, že dôležitý je obsah a je jedno, cez aké kanály sa k ľuďom dostáva. Rádio predsa mohli ohroziť už CD-prehrávače, ktoré umožnili pohodlný výber jednotlivých skladieb, no nestalo sa tak.

Prehrávač nepripraví moment prekvapenia, neprinesie radosť z neočakávaného. Druhou výhodou rozhlasu je spoločný zážitok. V rádiu sa vám prihovárajú živí ľudia, poslucháč sa necíti sám a zároveň má pocit, že sa o svoju skúsenosť delí s množstvom iných ľudí. A toto nenahradí žiadny prehrávač.

Aký typ rozhlasovej relácie je momentálne medzi poslucháčmi najviac obľúbený?

Rádio je vlastne dosť jednoduché médium, pretože základný faktor pri výbere klasickej komerčnej stanice je hudba, nie konkrétna relácia s hovoreným slovom a ďalším servisom. Keď si porovnáte krivky počúvanosti slovenských staníc, sú veľmi podobné. Nachádzajú sa síce každá v inej výške podľa toho, koľko poslucháčov má daná stanica, ale všetky kopírujú činnosti poslucháčov počas dňa.

Vrchol krivky je ráno, pretože ľudia si pri zapnutom rádiu pripravujú raňajky a cestujú do práce. Vysoká počúvanosť je tiež v priebehu dopoludnia, a pri večerných televíznych reláciách prudko padá – a takto to funguje vo všetkých staniciach. Čiže jeden program väčšinou zázraky neurobí.

Jeden z vašich sloganov znie, že hráte iba hity. Nepodliezate tak trochu poslucháčsky vkus?

Podliezanie nie je dobré slovo. Pozrite sa – rádio je biznis a my chceme mať čo najviac poslucháčov, ktorým chceme robiť radosť, a tak im hráme to, čo chcú.

Naozaj si nemyslím, že by akékoľvek súkromné rádio, televízia alebo vydavateľstvo mali mať zodpovednosť v oblasti výchovy ľudí k náročnejším žánrom, to je predsa úloha verejnoprávnych médií.

Výraz „podliezanie vkusu“ by som určite použila v prípade televízneho programu Drišľakoviny, ktorý vysiela televízia, ktorú si platíme všetci. Keby sa pre takýto program rozhodla akákoľvek súkromná stanica, tak mi to vôbec neprekáža.

Ale predsa len - vaše rádio už má istú pozíciu na trhu, ktorá je celkom pevná - nestálo by za to vyskúšať niekedy v nočných hodinách alternatívny žáner?

Nemáme dôvod sa pripravovať o poslucháčov. Alternatívou by bolo založenie druhej stanice, no, bohužiaľ, keďže máme viac než 50-percentné pokrytie, legislatíva nám to neumožňuje.

Pritom menšinovo zameraná komerčná stanica sa na Slovensku sama neuživí, takže riešenie by mohlo byť práve v tom, že by si ju založilo komerčné main-streamové rádio, ktoré by novej džezovej, rockovej alebo akejkoľvek stanici poskytlo dobre fungujúce zázemie a potrebné vybavenie.

V takom prípade by mohol byť nový, vedľajší produkt ziskový, no zákon to nedovolí. A to je vlastne dôvod, prečo je slovenský éter do veľkej miery jednotvárny, a keď si človek preladí štyri stanice za sebou, všade hrá rovnaká skladba.

Okrem riaditeľky rádia pôsobíte ako prezidentka v Rade pre reklamu, ktorá dohliada na pravdivosť a etiku reklám. Kto môže podať podnet, ak má pocit, že je niektorá z reklám neetická?

Okrem členov arbitrážnej komisie Rady pre reklamu sa môže sťažovať hocikto, či už firma, alebo súkromná osoba. Ak je podnet opodstatnený, postúpi do arbitrážnej komisie, ktorá si vypýta stanovisko zadávateľa reklamy a rozhodne, či je v rozpore s etickým kódexom.

A čo ak je v rozpore s kódexom? Môžete vinníka nejako potrestať?

Sme občianske združenie, to znamená, že nemáme právomoc udeľovať pokuty ani nikomu nič prikazovať. Na druhej strane sme orgán, ktorý je rešpektovaný celým odvetvím a všetky významné subjekty spomedzi médií, zadávateľov reklám alebo reklamných agentúr sú našimi členmi. Ak je nejaká reklama v rozpore s kódexom, chceme, aby bola stiahnutá a v tom prípade to naši členovia rešpektujú, teda reklamu zodpovedne odstránia. Ak zadávatelia reklám nie sú našimi členmi, máme napríklad možnosť osloviť médiá, ktoré sú členmi a požiadať ich, aby stiahli danú reklamu ony.

Na čo sa ľudia najviac sťažujú?

Najčastejšie na zavádzajúcu reklamu – ak im sľubuje o produkte niečo, čo nie je celkom pravda. Typickým príkladom sú reklamy na lacné letenky, ktoré sľubujú veľké zľavy, no keď človek príde do rezervačného systému, zistí, že za sľubovanú sumu nie je možné letenku získať. Podobne je to aj v ďalších oblastiach, napríklad v bankových službách. Ďalej sú to sťažnosti na vkus, mnohokrát sú dotknutí reklamou veriaci ľudia.

A čo urážanie základnej ľudskej dôstojnosti, diskriminácia na základe pohlavia alebo rasy?

Objavujú sa aj takéto sťažnosti a mnohokrát sú opodstatnené. Pre ne sme pridali do kódexu aj ďalšie ustanovenia, pretože už v minulosti sme mali veľakrát pocit, že ak sa silikónové gély propagujú odhaleným ženským poprsím, nie je to úplne v poriadku.

Na druhej strane, nemyslím si, že použitie poodhaleného tela je a priori zlé, no nesmie to byť prvoplánové a hrubé. Polonahé ženské telo v reklame na sprchovací šampón nemusí prekážať, no odhalená žena opretá o sústruh je už trochu problém.

Zdá sa mi, že niektorým ľuďom chýba akýsi nadhľad. Často sa v reklame použije celkom vtipná a nadnesená hyperbola, mnohí sa však urazia.

Medzi chronických sťažovateľov patria často ľudia, ktorí majú pocit, že je normálne kontrolovať a regulovať všetko. Vždy, keď sa im niečo nepáči, chcú a vyžadujú, aby zasiahla nejaká vyššia regulačná moc. Možno to u nich pramení z čias socializmu, netuším. Niektorí ľudia nevedia žiť v slobode, na všetko potrebujú príkazy, zákazy a prísne pravidlá.

V rádiu ste generálnou riaditeľkou, v Radet pre reklamu prezidentkou. Napriek tomu sú ženy vo vrcholových pozíciách stále zriedkavými javom...

Žijeme v mužskom svete, ktorý sa mení len postupne. Ak si žena potrebuje získať rešpekt obchodných partnerov a všetkých spolupracovníkov, musí sa narobiť trochu viac než muž.

Pritom si myslím, že pre riadenie sú užitočné vlastnosti, ktoré sa tradične chápu ako typicky ženské, ale aj tie, ktoré sú typicky mužské. Muži sú možno sebavedomejší, ženy sú zasa pracovitejšie, ich prístup k práci je poctivejší. To znamená, že ak majú prácu, snažia sa jej najefektívnejšie zbaviť spôsobom, že ju rýchlo urobia. Muži majú naopak tendenciu hľadať niekoho, na koho plecia by úlohu mohli hodiť. Až v momente, keď nikoho nenájdu, prácu urobia sami a ešte o nej mesiac rozprávajú (smiech).

Ženy majú zasa tendenciu všetko komplikovať a zbytočne analyzovať. Takže asi sa nedá povedať, ktoré pohlavie je pre vrcholovú pozíciu vhodnejšie, no šancu majú skôr razantnejšie a odvážnejšie povahy.

Vaša dcérka má dnes 13 rokov. Materskú dovolenku ste ukončili v čase, keď mala Barborka osem mesiacov. Muselo to byť pre vás ťažké rozhodnutie, neoľutovali ste to niekedy?

Keď mala Barča osem mesiacov, jedného dňa ma prišla navštíviť kamarátka a vtedy som zistila, že som počas rodičovského voľna načisto „zblbla“. S kamoškou, s ktorou som vedela preklábosiť niekoľko hodín v kuse, som si zrazu po dvadsiatich minútach nemala čo povedať. Vtedy som si povedala, že musím okamžite medzi ľudí a za tri dni som si našla prácu na čiastočný úväzok a keď mala dcérka rok a pol, prešla som na plný úväzok.

A či som to niekedy ľutovala? Určite nie, hoci boli aj ťažké chvíle. Napríklad vtedy, keď som po ňu prišla po práci k panej, ktorá sa o ňu starala a ona sa jej hodila okolo krku a nechcela ísť so mnou, pretože sa s ňou cítila dobre. To je pre každú matku príšerný moment.

Potom prišli obdobia, keď som bola zaneprázdnená v práci a mala som pocit, že by som jej mala venovať viac času, no tým si prejde asi každá pracujúca matka. Na druhej strane som si vždy kládla otázku, či je pre moju dcéru dôležitejší každodenný teplý obed, alebo vzor v matke, ktorá sa v živote uplatnila a robí niečo, čo ju baví? Podľa mňa to druhé.

Eva Babitzová (42) vyštudovala fyzikálnu elektroniku a optiku na Matematicko-fyzikálnej fakulte UK v Bratislave, no namiesto optiky jej učarovala akustika - konkrétne zvuk šírený rozhlasovými vlnami. Počas študentských čias pôsobila ako moderátorka internátneho rozhlasového štúdia, po škole pracovala ako redaktorka v Slovenskom rozhlase, šéfovala bratislavskému Charlie centru, externe prispievala do Rock FM a rádia Twist. V rokoch 1993 až 1995 pôsobila na pozícii marketingovej manažérky denníka SME, neskôr pracovala ako reportérka v týždenníku Trend. Od 1. februára 2000 pôsobí v Rádiu Expres, od roku 2006 na pozícii generálnej riaditeľky. Zároveň zastáva čestnú funkciu prezidentky Rady pre reklamu. Spolu s manželom Mirom vychovávajú 13-ročnú dcérku Barboru.

Autor: Silvia Peťková