Piussi: Nemám rada vulgarizáciu, že láska je chémia

Chytá vás už tá správna valentínska depresia? Bojíte sa, že čokoládové srdiečka nedostanete od tých, od ktorých to čakáte, ale naopak od tých, ktorí by si ich pokojne mohli zjesť aj sami? Filmová režisérka a herečka ZUZANA PIUSSI bude rada, ak si na ňu nikto nespomenie. Už druhý rok točí dokumentárny film o hľadaní životných partnerov, ale stále jej v ňom ešte niečo chýba. Žeby láska?

Pochopila som dobre, že veľmi Valentína nesláviš?

Voľakedy sa slávilo MDŽ. Celý život s niekým žijete, a na toho Valentína vám povie ako na povel, že vás miluje. Toto má byť radosť z lásky?

Robíš práve dokument Srdcová záležitosť o ženách po štyridsiatke, ktoré si hľadajú životných partnerov. Ako sa im to darí?

Je to ako keď si podávaš športku. Aby ti vyšli všetky čísla, je to matematicky pravdepodobnosť jedna k niekoľkým stotisícom...

...až k niekoľkých miliónom.

Takto je to aj v láske. Musíš nájsť človeka, ktorý ťa bude chápať, alebo aspoň ty jeho. Nesmie to byť homosexuál, či niekto, kto si rieši svoju sexualitu... Musí ťa fyzicky priťahovať, musíte sa stretnúť v nejakom čase a byť práve obaja zamilovaní, najlepšie do seba, aby nemal rodinu, veľa záväzkov. Šanca je skutočne ako v tej športke.

Z čoho si pri koncipovaní filmu vychádzala?

Televízia Markíza roky vysielala reláciu Srdcové záležitosti, kde ľudia tak strašne hľadali tých druhých. Zrazu som si uvedomila, že používajú ešte aj rovnaké slová. "Hľadám ženu, ktorá by mala rovnaké záujmy, moje koníčky sú: prechádzky v prírode, mám rád zvieratá, som tolerantný." To sme fakt všetci rovnakí? Všetci máme radi prírodu, spoločenský život a sme tolerantní? Každá žena má rada domáce práce a každý muž má tiež rád domáce práce?

Kedy ten film uvidíme?

Robím na ňom asi dva roky s Robertom Kirchhoffom a s Ateliérom doc. Pozerala som si nedávno celý materiál v strižni, ale ešte by som chcela niečo dotočiť.

Čo máš zatiaľ hotové?

Narazila som napríklad na terapeuta Vladimíra Savčenka. Dovolil mi natočiť štyri dni z jeho kurzu Obdivuhodnej ženy. Do sály príde sedemdesiat žien, aby počúvali, kde robia chybu. "Chyba číslo 4: ženy sa zamilovávajú do iluzórnych vlastnosti muža. Chyba č. 5. Chyba. č. 6...". A nie sú to pritom žiadne škaredé ženy.

Niečo som zmeškala?

V podstate sú to také zvláštne rady. Zaujalo ma to ako fenomén.

K čomu si pri nakrúcaní tohto filmu prišla?

K ničomu. Ja možno ani sama k ničomu neprídem, ja to iba tak pozorujem so zapnutou kamerou. A potom niekto príde na film a zasmeje sa. Povie si, že Piusii je tu na to, aby to celé obšľapala zaňho. Iného to zas naštve, lebo tú skúsenosť nemá.

V čom je však problém, aby sa šťastne ponachádzali všetky tie dobré gazdinky s tými dobrými remeselníkmi?

Človek stále túži po tom, aby láska prišla. Môj film je však aj o tom, že ak máš štyridsať, zrazu zistíš, že si unavená a vlastne už ani nevieš, či už tú lásku chceš. Problém je aj v tebe. Na to, aby mohla prísť láska, musí byť človek absolútne čistý. Nemôžeš ísť z jedného vzťahu do druhého, inak si len prenášaš problémy. Každý sa chce vyplakať tomu druhému na pleci, ale zároveň hľadá človeka, ktorému by sám psychoterapeuta robiť nemusel. Preto potom tie vzťahy nevychádzajú. Ale to je iba ten môj pohľad, nie som odborníčka-sexuologička.

Možno si myslíme, že keď sa partnerovi neotvoríme úplne, tak nás má rád falošne.

To je hlúposť. Treba hovoriť len podstatné veci. Ak sa len sťažujem, čo potom ten druhý? Nájdi mi tú bútľavú vŕbu, toho idiota, ktorý ma bude počúvať! Ak si aj nájdem takú obeť, čo sa ho nakoniec opýtam, že či je lepší ako bol ten blbec predtým? Vzťahy sú o príťažlivosti, nie o vyplakávaní sa. Aj ja sama mám niekoho ľutovať?

V čom je ženský svet iný ako ten mužský?

Všimla som si, že ženy sú iné v ženskej spoločnosti a iné pred mužmi. Pred mužom sa hrajú na chudinky. Keď sú len so ženami, z chlapov sa rehocú. Niekedy sa čudujem, koľko je v tom brutality. Ale nedá sa to generalizovať.

Už pred desiatimi rokmi si hrala v divadle STOKA svoju monodrámu Kvality citového života. V čom teda tkvie tá kvalita?

Moja postava ženy so psíkom hovorila: „Kvalitné je to, čo je nepredvídateľné. Stretávaš ľudí, čo vidíš, že na niečo čakajú. Čakajú na niečo nepredvídateľné". Myslím si však, že aj predvídateľné môže byť kvalitné a nepredvídateľné nekvalitné.

Hľadáme však vo vzťahoch pokoj či skôr vzrušenie?

Opäť zacitujem svoju monodrámu: Muži chcú mať aj rodinu, aj ženu, ktorá ich vzrušuje. Keď sa zrazu tá ich žena mení na matku, nemôžu s ňou súložiť. Lebo s matkami sa súložiť nedá. A potom si hľadajú milenku. So ženami je to rovnaké. Najprv si hľadajú oteckov.

Je lepšie, ak sú partneri rovnako starí, rovnako bohatí, rovnako múdri, alebo sú na vzťahoch sexi práve podobné rozdiely?

Za komunizmu sme si boli všetci rovní. Moja mama bola novinárka, otec inžinier, so mnou v škole vyrástli všelijaké deti zo sídliska. Je možno dnes chyba, že sa deti delia už v škôlkach. Ak chodia na vybrané školy, nemajú kde spoznať iných ľudí, potom sa ani nevedia vcítiť napríklad do sociálne slabších. Moja dcéra chodila istý čas do Waldorfskej školy. Rodičia, ktorí tam vodia svoje deti, sú všetci strašne spokojní, šťastní a usmievaví. Tomu ja neverím.

Základným archetypom lásky so šťastným koncom je princ a Popoluška. Ako je to s rozprávkami v štýle Pretty Woman?

Vždy nervačím, keď to pozerá moja dcéra. Krásne dievča chudobné, do ktorej sa zamiluje boháč... Hovorím jej, Tánička, takto to nie je, toto je úplná blbosť. Neviem, kto to pozerá.

Podľa výsledkov sledovanosti pomaly celý národ.

Golfisti budú žiť s golfistkami a bezdomovci s bezdomovkyňami. Bezdomovec chce golfistku, ale opačne to nefunguje. Nech si tie sprosté ženy hľadajú princov. Nebudem ľutovať ženu, ktorá pozerá na televízor, a nevidí realitu. Keď vidím súčasných princov v médiách, musím povedať, že ma odpudzujú. Ale na druhej strane je pravda, že keď robili výskum, čo je na mužovi sexi, hneď po výške a vlasoch vyšiel ako dôležitý - úspech. Ktorý z tých, čo sú úspešní, má doma starú ženu? Všetci majú mladé a krásne.

To je asi ten prírodný výber.

Ak si má žena vybrať vhodného otca pre svoje dieťaťa podľa sebeckého génu, nemôžu byť kritériom peniaze.

Čo je pre teba extréme love?

Extrémne peklo či nebo? Pre každého je to niečo iné, pre mňa je peklom byť s niekým, koho nemilujem.

Veríš v lásku?

Verím, že dlhodobý vzťah je to najkvalitnejšie, čo môže byť. Stále sa obraciam za ľuďmi, ktorí majú sedemdesiat rokov a stále sa držia za ruky. Moje východisko je len v tom, že sa človek nemôže upriamiť len na vzťahy. Ľudia sa na ne prehnane orientujú, stále ich riešia. Takto to nechcem. Ak niečo príde, tak príde. Moja prababka hovorila: "Tak chcela, až nemohla". Kto chce snaživú pionierku?

Vedci už vraj vyrobili novodobé elixíry lásky, ktoré možno v budúcnosti dodajú do vzťahov umelú príťažlivosť. Vyrieši to konečne všetky naše problémy tohto druhu?

Nemám rada vulgarizáciu, že láska je chémia. To hovoria vyžití ľudia.

Nevzdali už primnohí hľadanie svojej životnej lásky?

Ľudia niečo hľadajú, čo by ich naplnilo, ale mnohí už rezignovali, a tak chodia do Thajska a aspoň si tam užívajú. Nie je to len záležitosť mužov, tento fenomén existuje aj u žien, aj u nich sa niečo zmenilo. Dokonca aj slovenské ženy chodia za sexuálnymi zážitkami do Talianska či do nejakej exotickej krajiny, kde ich nikto nepozná. Nechcem nad tým moralizovať, môžem to len vo svojich filmoch ukázať.

Koľko šťastných párov vidíš okolo seba?

Myslím, že v mojom okolí asi nikoho. Všetci sa rozchádzajú, neviem, či je to fenomén generácie po tridsiatke.

Odchádza po troch rokoch zamilovanosť zo vzťahu, ako sa hovorí?

Nemyslím si. Potom to nie je láska, možno len sexuálna príťažlivosť. Prišla som skôr na to, že niektorí možno ani nechcú vzťah. Stretávam ženy, ktoré sú sebestačné, po tridsiatke síce chcú mať dieťa, ale už netúžia mať doma ešte aj toho chlapa.

Podporuje dennodenné spolužitie lásku, alebo môže znamenať aj jej smrť?

To je najťažšie vo vzťahu, ak žijeme v našich malých bytoch, a každý z partnerov si chce robiť po svojom. Musíme aj zarobiť, aj byť dobrými matkami, ja ešte chcem aj robiť to, čo ma baví. Naozaj to neviem dať dokopy. A keď mi ešte niekto povie, že mám byť aj krásna, tak ma už ide naozaj roztrhnúť. To sa nedá! Niekto povedal, že žena môže byť krásna, len keď nepracuje. Niečo na tom je.

Ako je to s tvojou láskou k vlasti a k filmu? Zostalo ti z nej ešte stále aj po tom, či nakrútila film o tom, ako sa rozpadla Koliba a s ňou na dlhé roky prakticky aj naša filmová tvorba?

Keby som nemala v sebe aspoň trošku lásky k vlasti a k slovenskému filmu, nezaujímala by som sa o túto tému. To, že sa v štáte, v ktorom žijem, deje svinstvo, ešte neznamená, že to ovplyvní moju iracionálnu lásku k vlasti.

Zuzana Piussi (37)

Filmová režisérka. Od roku 1992 spolupracovala s divadlom Stoka ako herečka, scénografka a kostymérka. V roku 2000 založila spolu s Ľubom Burgrom združenie Pre súčasnú operu - divadlo SkRAT, kde sa podieľala sa produkciách Hrádza, Okná brehy pozostalosti, Údel, Smrť v kuchyni, John King, Čo bude zajtra, Morča či Paranoja. Naposledy v účinkovala aj v oceňovanej produkcii Narodeniny. Vyštudovala réžiu na FTF VŠMU v Bratislave. Nakrútila filmy Výmet (2003) Bezbožná krajina (2004), Anjeli plačú (2005). Jej dokumentárny celovečerný film Babička ide do českej distribúcie tento mesiac. Film Koliba, na ktorom robila v rokoch 2005 - 2008, o privatizácii Slovenskej filmovej tvorby bude mať tento rok svoju dlho odkladanú premiéru.