Eňa Vacvalová: Víkend je rovnica s "neznámou"

Ako zvyknete tráviť vaše víkendy? Tak akosi znie základná otázka. Už v slove víkend je zakódované očakávanie čohosi, čo sa príliš nevymyká z istej tradície alebo viac či menej príjemného priemeru.

Rovnica by mohla vyzerať asi takto: víkend = oddych, relax, zábava, regenerácia. No a do tejto rovnice si skoro každý môže dosadiť svoju „neznámu“. Skoro. Ja napríklad – nie.

Asi bude najjednoduchšie, keďže k nejakej zmysluplnej výpovedi sa dopracovať musím, aby som opísala ten svoj posledný - mimoriadny.

Strávila som ho v Austrálii. Bola som v Melbourne na Australian Open a držala som vo finále veľmi húževnato palce Rafovi. Aj sme vyhrali, ale bolo mi ľúto Fedexa, lebo chcel tak veľmi vyhrať, až sa rozplakal. Keby som nesedela pred televízorom so svojou dcérou v našej obývačke, bola by som ho hádam aj objala, fakt, plakal ako malý chlapec. Bolo to celé najprv veľmi napínavé, a potom zase veľmi dojímavé. Zjedla som pri sledovaní toho nádherného niekoľkohodinového duelu šesť mandarínok, vypila dve kávy a jeden slivkový čaj. Nemám veľmi rada ovocie a pitný režim tiež príliš nedodržiavam. Víťazstvo sme zapili podvečer aj s mojou mamou dvomi šálkami horúceho šodó. Celé tenisové finále sme prebrali ešte raz, prišli sme na to, kde a prečo robil Federer najviac chýb, a prečo má Nadal stále problém s istou časťou svojho oblečenia. Mama to vydržala, a my sme zase vydržali jej interpretáciu ďalšieho ťažkého, ale opäť vyriešeného (veď ako inak) prípadu Hercula Poirota.

Večer som oprášila zapadnutý recept na kuracie prsia v ustricovej marináde (žiaden zázrak, tá marináda sa dá kúpiť hotová), takže sme mali na večeru hrianky s cesnakom, lebo tie prsia sa musia marinovať najmenej 24 hodín. Hrianky boli skvelé, ale príliš nezasýtili, tak sme ešte otvorili makrelu v paradajkovej omáčke a v mikrovlnke ohriali trojdňovú štrúdľu od svokry, ktorá už bola nachystaná na transport k sliepkam susedky Alenky. Mama po tejto „hostine“ zahlásila, že odchádza do spišiakov (to mi ako malej hovorievala, keď bolo treba ísť spať), ale aj tak sme vedeli, že ide pozerať Vraždy v Midsomeri. Niežeby to bola nejaká výnimočne skvelá detektívka, ale pre ten čarovný anglický vidiek! Ja som si prelistovala najnovšieho Záhradkára a zistila som, prečo mi hortenzie v záhrade nekvitnú každý rok.

Potom sme s manželom vyrazili na tradičnú prechádzku pred spaním s našou Emou (pes, teda sučka, teda jedna z nás). Napchali sme si do vreciek granule s príchuťou jahňaciny pre Mišu, Astorka a Tinku, to je pestrofarebná chlpatá zostava, ktorá nás každý večer verne a s láskou (k šunke a keksíkom) čaká za rôznymi plotmi rôznych susedov. Voláme ich šunkovej deti. Nádherne snežilo, Ema si občas „zobla“ aj z kôpky snehu a my sme len tak šli. Na konci ulice sme si ešte zanadávali na nejakých grázlov, ktorí rozbíjajú fľaše o bránu na tenisové kurty. Pozbierali sme sklo a urobili ešte jedno „kolečko“ pre kontajnery so sklom. Padlo nám to dobre, no a to „vďaka“ tým grázlom. Svet je riadne domotaný.

Tesne pred spaním som sa ešte pokúsila pochopiť, prečo sa Hervé Joncour (v Bariccovom Hodvábe) dokázal z každej cesty za larvami hodvábnika vrátiť domov za svojou ženou vždy presne deň pred Veľkou nocou... aj z Japonska. Možno to pochopím až v ďalšej kapitole, niekedy budúci víkend? Aj keď budúci víkend asi nie, manžel sa teší na jazdecký ples, zrejme pôjdeme. Tak možno ten ďalší víkend? Aj keď... asi nie, čakajú ma tri nahrávky Aj múdry schybí. Tak možno ten ďalší? Ktovie.

Tesne pred polnocou mi zahnala sny esemeska: Čo robíš?! Dúfam, že Ti už netrčia nohy spod periny! My zapíjame „hruškou“ bomba lyžovačku. Dolomity sú dolomity! O rok musíš ísť! Cmuk!

Ja a lyžovačka? Aj keď, prečo nie. Jeden víkend možno obetujem.

Keď nebude nič lepšie.

(zš)

Foto – archív E.V.