Oľga Belešová a Masahiko Shiraki: Vzťahy sú ako slíže

Kúsok vzájomnej lásky vraj majú odložený na každý deň. On živou slovenčinou hovorí o tom, ako spolu celé hodiny varia, kujú cestovateľské plány alebo vymýšľajú divadelnú hru. A keď občas nenachádza slová, ona s láskou v hlase dokončí jeho myšlienku.



Zoznámenie Slovenky a Japonca v Austrálii – tomu sa hovorí osudové stretnutie! Čo vás na tento kontinent priviedlo?

olga-masahiko1.jpgOľga: Ja som išla do Austrálie na pol roka študovať angličtinu a popri tom som sa zamestnala ako čašníčka v reštaurácii, kde zhodou okolností Masahiko vypomáhal v kuchyni. Už na druhý deň sme spolu išli do pubu, dlhé hodiny sme sa rozprávali, zistili sme, že obaja sme pôvodnou profesiou novinári, obaja neznášame uzávierky a sme takmer rovnako starí. Bol to nesmierne zábavný, kreatívny, čestný mladý muž. Začali sme spolu chodiť a onedlho sme už spolu aj bývali.

Masahiko: V Austrálii som žil dva roky, než som stretol Olinku. Z Japonska som odišiel, lebo som bol rozhodnutý od základov zmeniť svoj život. Po univerzite som pracoval trinásť rokov ako novinár, žil som v centre Tokia ako typický Japonec. Aj keď som vďaka mojej práci mohol cestovať, spoznával som len to, čo mi dovolili sprievodcovia cez okno vyhliadkového autobusu.

Lenže ja som sa tých nových vecí chcel naozaj „dotknúť“, túžil som spoznať zblízka iných ľudí, iný svet. A tiež som už nechcel žiť tradičným japonským životom.

Hoci to teraz možno znie veľmi jednoducho, v skutočnosti to jednoduché vôbec nebolo. Rodina, kolegovia, priatelia ma prehovárali, pýtali sa ma, prečo chcem ísť preč, čo budem v cudzej krajine robiť. A ja som to naozaj netušil, veď okrem písania som nevedel robiť nič iné! A tak som vystriedal rôzne zamestnania, až som napokon zakotvil v reštaurácii, o ktorej hovorila Olinka.

Prečo ste sa rozhodli žiť na Slovensku?

olga-masahiko2.jpgOľga: V Austrálii sme boli spolu pol roka, lenže potom som sa musela vrátiť na Slovensko. Boli sme s Masahikom v kontakte, každý deň sme si písali esemesky.

Jedného dňa som mu navrhla, aby sa sem prišiel pozrieť. Zistili sme, že keď chceme byť spolu, jediné možné riešenie je zosobášiť sa. Masahiko povedal: Olinka, my musíme žiť v krajine, v ktorej je jeden z nás doma. Keďže v Japonsku žiť nechcel, bolo rozhodnuté.

Ja som na Slovensku doma, môžem mu pomáhať - keby sme žili v Japonsku, pomáhal by on mne. V Austrálii, kde sme obaja cudzinci, by to bolo ťažšie.

Masahiko: Vôbec som neočakával, že v Austrálii stretnem ženu svojho života. Naopak, túžil som tam ostať dlhšie. Ale vedel som, že Olinka v Austrálii žiť nechce. Čo som mal na tejto krajine rád, to bolo pre Olinku málo. Napríklad pre mňa bola dôležitá tamojšia príroda, krásne pláže, hory, priateľskí ľudia. To bolo všetko, po čom som túžil.

Oľga: Myslím si, že to súvisí aj s tým, že Masahiko je Japonec. Stačí mu krásny výhľad a dokáže byť celé hodiny ticho. Jednoducho, zen budhista (smiech). Ja, naopak, som veľmi dynamická, potrebujem komunikovať, stretávať sa s ľuďmi, pracovať s jazykom. Myslím, že by mi to chýbalo.

No spočiatku ste to zrejme nemali ľahké ani na Slovensku.

Masahiko: Keď som sem prvýkrát prišiel na tri mesiace, stihli sme sa zosobášiť. Veľmi sme si želali, aby sme prvé Vianoce mohli stráviť spolu. Ibaže bezvízový pobyt mi vychádzal len do 5. decembra. Musel som teda stráviť toľko dní mimo Slovenska, o koľko som si chcel pobyt predĺžiť.

Boli sme spolu päť dní v Prahe, nejaký čas som strávil aj v Rakúsku a v Brne, aby sme si do Vianoc „nadrobili“ dostatok dní. Spomínam si, ako som na autobusovej stanici kýval Olinke, ktorá ma musela v Brne vyložiť a ona cestovala ďalej do Bratislavy. Potom som musel na štyri mesiace odcestovať späť do Japonska, kde som čakal na povolenie na trvalý pobyt na Slovensku.

Oľga: Takže naša láska a manželský život prešli už všelijakými skúškami - odlúčením tesne po svadbe, krízou, ktorá vyplývala z toho, že žiť pre cudzinca v cudzej krajine nie je vôbec jednoduché. Taký človek je ako dieťa, ktoré sa učí rozprávať, chodiť, hľadá si svoje miesto a priateľov. A z toho nebýva vždy v pohode. Najmä ak pochádza z kultúry, v ktorej muž má byť silným živiteľom rodiny a oporou ženy. Je ťažké prejsť cez takéto obdobie tak, aby sa nestratila láska a iskrenie. Toto všetko sme však prekonali a teraz sme manželmi už siedmy rok.

Pociťovali ste kultúrne rozdiely?

olga-masahiko3.jpgMasahiko: Áno, všetko bolo spočiatku ťažké. Na začiatku nášho multikultúrneho vzťahu som často nerozumel, prečo Olinka hovorí a myslí si niektoré veci.

Oľga: A ja som nerozumela, prečo sa na mňa hnevá za niečo, čo mi pripadalo úplne normálne a bežné. Napríklad, keby som teraz mala na tvári obrovskú šmuhu od lekváru, Masahiko mi to nepovie, ale urobí všetko pre to, aby ma nenápadne priviedol k zrkadlu, aby som si to sama uvedomila (smiech). To je veľmi „japonské“. A to isté by v podobnej situácii očakával odo mňa. Neznesie trapas na verejnosti.

Ako vaše okolie prijalo, že ste pár?

Oľga: Čudovali by ste sa, že aj vzdelaní ľudia mali rôzne hlúpe narážky. U nás akosi automaticky nazývajú ľudí s iným vzhľadom, inou farbou pleti „šikmáčmi“ alebo „čiernymi hubami“. Je to také bežné, že sa nad tým nikto ani len nepozastavuje. To je niečo, čo som v mojej rodine nikdy nepočula.

Moji rodičia, ktorí už majú po sedemdesiatke, sú svojím myslením veľmi moderní a otvorení. Mamičkina babička vraj hovorievala, že všetci sme „dietky Božie“, takže v našej rodine nikdy predsudky rasové ani náboženské neboli.

olga-sahiko4.jpgMasahiko: Ale musím povedať, že aj ja som sa stretol s predsudkami. Viacerí moji známi hovorili „o Masahikovej ruskej neveste“, špekulovali, či si ma Olinka nechce zobrať z vypočítavosti. Moji rodičia ani priatelia si to, samozrejme, nemyslia. No najhoršie je to vždy s ľuďmi, ktorí nemajú a ani nechcú mať žiadne informácie.

Oľga: Našťastie máme okruh ľudí, ktorí nás akceptujú. Máme domček na vidieku, kde sú ľudia priateľskí, Masahika majú veľmi radi. Tam môže ísť dokonca slobodne na pivo, čo sa v Bratislave nestáva.

Nestáva?

Oľga: Nie, pretože občas máme strach. Je nepríjemné, ako sa ľudia pozerajú, ukazujú si, pokrikujú. Neviem, kde vznikla tá fáma, že my Slováci sme pohostinný národ.

Nikdy by som nebola povedala, že tu, v mojej krajine, môžeme mať takéto nepríjemné skúsenosti. Nikdy, kým sme tu nezačali spolu žiť. Mnohí si zamieňajú úprimnosť „čo na srdci, to na jazyku“ s hlúposťou a neslušnosťou.

Masahiko: Slovensko je ešte stále veľmi provinčné. Ako novinár som toho veľa precestoval a myslím si, že táto krajina nie je voči cudzincom príliš priateľská.

O týchto skúsenostiach hovoríte aj v predstavení John a Yoko v divadle GUnaGU?

Oľga: Áno, väčšina „celebrít“ nepúšťa novinárov do svojho súkromia, my sa však zabávame na tom, že sme „celebrity“, ktoré sa nehanbia za to, čo majú doma pod pokrievkou, a preto na javisku ukazujeme v kuchárskej sushi šou, ako sa naše kultúry premiešavajú v kuchyni, hovoríme o rozdieloch v jazyku, v humore a nedorozumeniach, ktoré z toho vyplývajú.

Masahiko: Niektorí ľudia si myslia, že som precitlivený, ale verte, stretávať sa každý deň hoci aj s neškodnými invektívami je jednoducho únavné a otravné. Situácia sa však za päť rokov, čo tu bývam, veľmi zlepšila. Preto si vždy hovorím, že Slováci nie sú rasisti, len doteraz neboli zvyknutí na cudzincov. Boli príliš dlho izolovaní, nemohli cestovať.

olga-masahiko5.jpgOľga: Dnes má Masahiko dokonca veľa priaznivcov a aj vďaka jeho stĺpčeku v novinách ľudia vidia, že je to dospelý muž z vyspelej kultúrnej krajiny, ktorý uvažuje moderne, má rozhľad a vlastný názor. Myslím si, že zároveň pomáha ľuďom na Slovensku spoznať inú mentalitu, inú kultúru, byť otvorenejší a priateľskejší k tomu, čo je iné a nové.

Skutočne je to len tým, že sme boli dlho izolovaní?

Masahiko: Naozaj si to myslím. Dobrým príkladom je naša dedinka na Záhorí. Predtým som to tam nemal vôbec rád, lebo keď som vyšiel von, ľudia z dediny hneď vybehli, spoza bráničiek si ma obzerali.

Keď som šiel do krčmy po kofolu, musel som v sebe dlho hľadať odvahu, aby som vôbec vstúpil. Hneď totiž nasledovali pohľady a poznámky. Dnes som práve na dedine najšťastnejší. Ľudia ma poznajú, zdravia ma, pozývajú ma na pohárik, už sa tam cítim ako doma. Ani moje meno už nie je Masahiko (smiech).

Oľga: Áno, to je výborná príhoda. Minulý rok v auguste oslavovala miestna základná škola sté narodeniny. Pri tej príležitosti sa robila veľká oslava, ja som ju moderovala a Masahiko spieval pieseň V dolinách - po slovensky, na ihrisku, pred celou dedinou!

Potom nasledovala ľudová veselica a jeden mladý muž, čo v stánku predával cigánsku pečienku – veľmi milý a zábavný, teraz už náš kamarát - hovorí: A ty sa ako voláš? Masahiko mu povedal svoje meno a on mu na to: Ále čo, to si ja nezapamätám, ty budeš Majo! Odvtedy sa Masahiko na Záhorí volá Majo (smiech).

Čím ste si boli navzájom výnimočnejší ako vaši predošlí partneri?

olga-masahiko7.jpgMasahiko: Veľmi mi pomáha, ako vie Olinka prejaviť svoju lásku. Ja som cudzinec a nemám tu veľa kamarátov, preto naozaj potrebujem cítiť, že nie som sám. Sme stále spolu, o všetkom rozhodujeme a všetko riešime spoločne.

V Japonsku je prvoradý biznis, peniaze, pohodlie, muž myslí na svoje problémy, žena rieši tie svoje. Pre mňa je náš vzťah s Olinkou to najdôležitejšie. To, čo máme, je pre mňa nové, príjemné a som na svoj život hrdý.

Oľga: Masahiko vie pomenovať veci, vie povedať „ďakujem“, keď mi je za niečo naozaj vďačný, a hoci to je pre Japoncov netypické, prejavuje emócie viac ako niektorí slovenskí muži. Je jemný, kreatívny, veselý a čo povie, to platí a má zaujímavé názory na lásku a vzťahy.

Aký je teda ten váš recept na lásku?

Masahiko: Japonci uprednostňujú pred akýmsi príliš intenzívnym „mojkaním“ dlhý, stabilný vzťah. Preto sa na Silvestra u nás jedia pohánkové slíže, dlhé a tenké. Sú symbolom toho, že hoci aj vzťahy sú krehké ako tie slíže, túžime po tom, aby dlho vydržali. Človek nesmie vyčerpať všetku energiu určenú na lásku za dva-tri roky. Treba ňou šetriť. Nech máme trošku lásky na každý deň.

Oľga Belešová (43) sa narodila v Bratislave. V roku 1988 absolvovala štúdium žurnalistiky, ako novinárka pracovala v denníkoch Práca, Pravda a SME. Od roku 1989 hrala v divadlách GUnaGU, SND, L+S a Aréna. Pre STV pripravuje kultúrny magazín Umenie 09, hrá v televíznych seriáloch Obchod so šťastím, Profesionáli, jej hlas poznajú poslucháči z rozhlasu aj dabingu. V divadle Aréna hrá v úspešných komédiách Boh masakra a Perfect days.
Masahiko Shiraki (44) sa narodil v Tokiu. Vyštudoval ekonómiu na univerzite, potom pracoval ako novinár, v reklame a PR. Počas pobytu v Austrálii sa zoznámil s herečkou Oľgou Belešovou, oženil sa s ňou a už šiesty rok žije na Slovensku. Spolu s manželkou účinkujú v hre John a Yoko v divadle GUnaGU. Každú sobotu si vo víkendovej prílohe denníka SME môžete prečítať jeho stĺpček Masahikovými očami. Má vlastné masérske štúdio Tatami.

Najčítanejšie na SME Žena


Inzercia - Tlačové správy


  1. Pivný bar Senica: Miesto, kde objavíte, ako má chutiť pivo
  2. Volkswagen Golf: Viac, než facelift
  3. Plavba východným Stredomorím so slovenským sprievodcom
  4. Hotovosť, internet či karta? Najbezpečnejšie je platenie mobilom
  5. Už ste niekedy jedli v garáži? Tá v Trenčíne stojí za to
  6. Staré Dobré Mexiko: Už vieme prečo východniari chvália Šariš
  7. Objavte netušené možnosti nových firemných kreditných kariet
  8. Najväčšie first moment zľavy končia vo februári
  9. Boj s podvodníkmi stáčajúcimi odometre stojí bazáre státisíce
  10. Bezpečné a prestížne bývanie v Bratislave s novým symbolom mesta
  1. Jakub Mankovecký z SPU v Nitre bol opäť úspešný v reze viniča
  2. Hitparáda štiav
  3. 14. ročník AmCham „JOB FAIR“ v Košiciach
  4. Pivný bar Senica: Miesto, kde objavíte, ako má chutiť pivo
  5. Projekt "Zvýšenie odborných kapacít v oblasti práce s mládežou"
  6. Malé knedličky, veľké dojmy
  7. Volkswagen Golf: Viac, než facelift
  8. Plavba východným Stredomorím so slovenským sprievodcom
  9. Projekt First Lego League podporila Nadácia Pontis
  10. Klienti majú často pocit, že potrebujú spracovať len projekt
  1. Plavba východným Stredomorím so slovenským sprievodcom 10 501
  2. Hotovosť, internet či karta? Najbezpečnejšie je platenie mobilom 8 135
  3. Už ste niekedy jedli v garáži? Tá v Trenčíne stojí za to 8 120
  4. Staré Dobré Mexiko: Už vieme prečo východniari chvália Šariš 5 633
  5. Boj s podvodníkmi stáčajúcimi odometre stojí bazáre státisíce 5 565
  6. Volkswagen Golf: Viac, než facelift 4 741
  7. Bezpečné a prestížne bývanie v Bratislave s novým symbolom mesta 3 459
  8. Prečo majú Slováci stále radšej hypotéku ako prenájom? 2 743
  9. Pivný bar Senica: Miesto, kde objavíte, ako má chutiť pivo 2 366
  10. Trenkwalder má nového generálneho riaditeľa 2 183

Hlavné správy zo Sme.sk

DOMOV

Dankovi poškodilo bozkávanie výložiek, za premiéra ho už väčšina nechce

Kým v decembri bol podľa agentúry Focus Andrej Danko favoritom na budúceho premiéra, dnes jeho akceptácia u ľudí výrazne klesla.

DOLNÝ ZEMPLÍN KORZÁR

Smer na východe už oslavuje MDŽ. Zabáva vtipmi o svokrách

Nikto nespomínal ističe, ceny elektriny, ani dôchodky.

ŠPORT

Českému brankárovi zapadol jazyk, život mu zachraňoval útočník súpera

Otras mozgu, zlomený a narazený zub, rozťatá pera.

KULTÚRA

Oscar nemá logiku. 5 dôvodov, prečo vyhral Moonlight

Mal šťastie, že nie je sci-fi.

Neprehliadnite tiež

Filmová cesta Emmy Stone až k oscarovému La La Landu

Herečka získala prvú sošku Oscara. Takto sa menila v priebehu svojej filmovej kariéry.

Móda na Oscaroch 2017: Kto zvíťazil svojim štýlom?

Celebrity sa zišli na najprestížnejšom odovzdávaní filmových cien, niektoré by si zaslúžili zlatú sošku aj za štýl.

Zajačia paštéta

Domáca paštéta chutí úplne inak ako tá, ktorú bežne dostať v obchode. Ak sa vám nelení stráviť nejaký čas v kuchyni, dajte sa do prípravy.

Kohút na víne je francúzska klasika. Ukážeme vám ako na to.

Chceli by ste uvariť večeru hodnú skutočného gurmána? Pripravte si kohúta na víne. Miloš Mikuš pripravil recept s fotopostupom, s ktorým sa vám to určite podarí.


Už ste čítali?

Domov NajnovšieNajčítanejšieDesktop