Igor Bukovský: Nedeľa je na tenis ako stvorená

Je nedeľa pol jedenástej večer. V meste už tmavnú okná, ale ja som sa práve vrátil príjemne unavený z tenisu. Nedeľa večer je na tenisový zápas alebo akýkoľvek šport ako stvorená. Celý víkend sa máte na čo tešiť a nedáte si šancu skončiť víkend príšerne otrávený pred televízorom s hlavou vymytou reklamami a obednými táraninami pseudopolitikov, s pachuťou pondelka kdesi v duši. Zapnúť pred polnocou notebook a za chvíľu opísať svoj víkend, je pre mňa po mesiacoch práce na novej knihe a jej vstupe do ringu príjemne oddychová záležitosť.

Sobota: prechádzka so psom zasneženými lesmi okolo Devínskej Kobyly mi znovu pripomenula, ako je tam krásne a že do zimnej prírody stále chodia aj takí ľudia, ktorí si veselo pochodujú lyžiarskou stopou bežkárov.

Obed, spánok a podvečer dve hodiny v práci, pretože napriek tomu, že webstránka mojej ambulancie upozorňuje, že nemáme kapacitu odpovedať na otázky v mailoch, otázky chodia a ja niektoré naozaj nedokážem nechať bez odpovede.

Cestou domov som už taký hladný, že rozmýšľam, čo môžem jesť rýchlo a nech je to dobré. Už viem. Skúsim konečne urobiť to tabouli, čo mi nedávno dal môj múdrejší a taktnejší „brother in arms“ Milan Markovič. Lenže už som zabudol, ako sa to má urobiť. Milan, nie je veľa ľudí, ktorým môžem zavolať v sobotu o pol siedmej večer, ako sa robí libanonské jedlo. Vďaka, bolo to naozaj rýchlo a bolo to výborné.

Večerná prechádzka so psom: svet vyzerá krajší, pretože ešte stále je všade sneh a všetky špiny pod ním zmizli. Uličky v tejto časti mesta sú v sobotu večer prázdne – tu totiž niet kde piť.

A potom trochu práce, ktorej som sa nevedel dočkať. Náš materský (zvláštne, že sa nehovorí „otcovský“ a pritom je to „ten oddiel, ten klub“), plavecký oddiel v Martine, ktorý vychoval dvoch olympionikov a niekoľkých rekordérov Československa a Slovenska, organizuje v júni veľkú historickú stretávku. Ja s tým rád pomáham, pretože milujem takéto akcie. Takže: hej, všetci, čo ste plávali za Martin, ozvite sa. Chceme, aby ste tam boli tiež.

Ešte takmer hodinu dvíham všelijaké závažia a o jednej končím autorizáciu rozhovoru pre jeden český mesačník. Keď píšem knihu, bývam hore aj do piatej – neviem tvoriť cez deň. Pred spaním reset hlavy - dnešný diel Priateľov z Primy.

Nedeľa: vstávam dosť neskoro, na obed si ku mne odskočí brat, ktorý teraz hlási správy v Rádiu FM. Jeme veľkú porciu celozrnných špagiet a šalát z rukoly. Potom skoro hodinu a pol skúša dostať môj telefónny zoznam zo Samsungu do novej Nokie, ale evidentne to z kórejčiny do fínčiny nepôjde bez nejakého špeciálneho kladiva. Mne to bolo jasné už vopred. Určite ste si aj vy všimli, že takmer všetky veci, ktoré človek vymýšľa a vyrába posledných sto rokov, sú určené predovšetkým na to, aby nás pripravili o život alebo aspoň o zmysly skôr než príde Armagedon.

A ešte čímsi bol tento víkend čarovný: pri každej ceste autom mi hrá nové CD – 20 slávnych textov Daniela Heviera. Tie jeho texty sú také skvelé, že znesiem dokonca aj sladkastý pop Paľa Haberu a neprekáža mi ani tá trochu smutná spomienka na SuperStar, pretože Kým vieš snívať, tak máš nádej.