Darina Sedláková: Mám rada, keď sa veci hýbu

azne ovplyvňovať vývoj nášho zdravotníctva.

Kedy ste si prvýkrát povedali, že budete pracovať pre zdravotníctvo?

Keď som sa rozhodla pre štúdium medicíny. Bolo to moje vlastné rozhodnutie, u nás v rodine sme nikdy nemali lekárov. Moji rodičia pracovali v stavebníctve, mne však bolo vždy jasné, že sa nebudem rozvíjať rovnakým smerom ako oni. Vždy som viac inklinovala k práci s ľuďmi a k humanitárnym aktivitám.

Po skončení štúdia ste sa dostali na geriatriu. Nebolo to pre vás ako mladú absolventku deprimujúce prostredie?

Na takomto oddelení sa stáva častejšie než inde, že pacienti môžu zomrieť, ale naučila som sa chápať, že každý človek jednoducho musí odísť, keď príde jeho čas. Na geriatrii ma najviac fascinoval práve jej ľudský rozmer. Náš primár nám vravel: Zo starého človeka už mladého a úplne zdravého nespravíte, ale musíte ho postaviť na nohy. Povzbudiť ho, aby chcel žiť a vrátiť sa domov. Keď sa vám to podarí, je to pocit na nezaplatenie.

Keď vás táto práca napĺňala, prečo ste sa napokon rozhodli zavesiť medicínu na klinec a pracovať pre medzinárodné inštitúcie?

Na prelome 80. a 90. rokov som bola na materskej dovolenke a privyrábala si prekladaním a tlmočením z angličtiny. Pritom som sa dostala aj do prostredia lekárskych kongresov a spoločností pôsobiacich v zdravotníctve.

Pamätám sa, že sa ma v tomto období ktosi opýtal: Nechceli by ste pracovať pre Svetovú zdravotnícku organizáciu? Táto myšlienka ma odvtedy neopustila. Priviedla ma na postgraduálne štúdium na Inštitúte medzinárodných vzťahov na Právnickej fakulte UK. Vtedy, tesne po nežnej revolúcii, sa pre Slovákov otvárali nové miesta v medzinárodných organizáciách a mňa táto možnosť čím ďalej tým viac priťahovala.

Takže ste si znovu sadli do školských lavíc...

Bola to pre mňa nová výzva, hoci rozhodnutie vzdať sa klinickej medicíny nebolo jednoduché. Stále som žila aj predstavou, že jedného dňa bude zo mňa rodinný lekár a budem sa tak, ako je zvykom v iných krajinách, starať o celé rodiny, od malých detí až po tých najstarších. Chvíľu sa zdalo, že sa tento model ujme aj na Slovensku, ale nestalo sa.

V každom prípade v porevolučnom období bola situácia v našom zdravotníctve veľmi zložitá, a čiastočne to platí dodnes. V rozhodnutí pracovať pre medzinárodné inštitúcie ma podporil aj manžel, ktorý dodnes pracuje ako lekár na onkológii. Myslím, že hlavne jemu vďačím za to, že som túto životnú zmenu nakoniec urobila.

Ako absolventka právnického štúdia ste sa zamestnali na vysunutom pracovisku Rady Európy v Bratislave. Nechceli ste radšej vycestovať niekam do zahraničia?

Takmer všetci moji spolužiaci odišli na ministerstvo zahraničných vecí, odkiaľ boli vyslaní na rôzne diplomatické posty. Ja som však napokon uznala, že bude lepšie hľadať si prácu doma. Ako manželka a v tom čase už matka dvoch detí som mala pocit, že by som svojim blízkym obrátila život naruby, keby sme sa museli niekam sťahovať.

Mali ste v tomto období nejaký kontakt do zdravotníctvom?

Rada Európy na Slovensku mala v polovici deväťdesiatych rokov pomerne výraznú politickú agendu. Riešili sa nielen otázky právneho štátu a dodržiavania ľudských práv, ale aj postavenie maďarskej menšiny. Ja som však stále vyhľadávala možnosti zaoberať sa zdravotníctvom. Bola som jednou z iniciátoriek prvej Charty práv pacientov na Slovensku.

Okrem toho som sa venovala sociálnym programom pre zdravotne postihnutých a iných znevýhodnených skupín obyvateľstva, vzdelávaniu detí v oblasti ochrany a podpory zdravia alebo protidrogovej výchovy. Už vtedy som si uvedomovala, že na Slovensku sa len pomaly rozvíja oblasť verejného zdravotníctva, do ktorej patrí najmä prevencia.

Takže ľudia by mali klásť väčší dôraz na aktívny prístup k vlastnému zdraviu?

Keď si zrátate, koľko stojí liečba chorých pacientov, pripočítate k tomu platenú nemocenskú a absencie v práci, osobnú traumu každého, kto trpí na nevyliečiteľné ochorenie, a rodiny, ktoré sa starajú o takýchto ľudí - uvedomíte si, že je to príliš vysoká daň, ktorú platíme za to, že sa o svoje zdravie dôslednejšie nestaráme. Ľudia si tento fakt vštepujú len pomaly, treba im ho neustále pripomínať. Médiá dnes informujú o zdraví viac ako v minulosti, ale stále to nestačí. Aktívnejšia by mala byť aj štátna správa a verejnoprávne inštitúcie. Prečo napríklad v Slovenskej televízii nebežia šoty zamerané na prevenciu? V Českej televízii je to úplne bežné.

Prešli ste z Rady Európy do Svetovej zdravotníckej organizácie, aby ste mali bližšie k riešeniu týchto problémov?

Riešenie veľkých problémov určite nebola moja prvá myšlienka, ale byť v pozícii, v ktorej sa skĺbi medicína, medzinárodné vzťahy a znalosť cudzích jazykov – to bol asi ten hybný moment, ktorý ma priviedol na konkurz na zástupcu WHO na Slovensku.

Ako prebieha výberové konanie na takýto zaujímavý post?

Prijímací pohovor viedli v Bratislave zástupcovia WHO a musím povedať, že ma riadne vyzvŕtali. Bolo nás dvanásť uchádzačov, viacerí boli v tom čase známi odborníci. Mala som pocit, že nemám šancu uspieť. Napriek tomu som toto miesto dostala a do dnešného dňa sa z toho teším. Hovorí sa, že po siedmich rokoch rovnakej práce by ľudia mali uvažovať o zmene, u mňa sa však tento pocit zatiaľ nedostavil.

Čo vás na tejto práci tak fascinuje?

Možnosť pohnúť veci dopredu. Keď som v roku 2000 začínala pracovať pre WHO, bolo mi jasné, že kancelária s dvoma pracovníkmi môže uspieť len vtedy, ak o nej bude vedieť čo najviac ľudí a ak bude mať čo najviac spolupracovníkov. Bolo treba vybudovať funkčnú sieť kontaktov, ktorá by umožnila nielen šíriť posolstvo WHO, ale aktívne prispievať k rozvoju slovenského zdravotníctva. Myslím, že sa nám to podarilo. Dnes sa nám z celého Slovenska hlásia jednotlivci a inštitúcie na spoluprácu.

Prečo sa Slováci dožívajú menej ako obyvatelia najvyspelejších európskych krajín?

Na Slovensku sa ženy dožívajú v priemere 78 a muži 70 rokov. Je to stále o päť až osem rokov menej než napríklad v Škandinávii, ale úspechom je, že za posledných päť rokov sa tento ukazovateľ zlepšil asi o dva roky. Na druhej strane to len čiastočne vypovedá o kvalite života. Dôležitejšie je, koľko rokov sa dožívame v zdraví. V tomto parametri zaostáva Slovensko za najvyspelejšími krajinami o osem až desať rokov.

Je to preto, že naše príjmy nie sú také ako vo vyspelých krajinách?

Keď sa chcem hýbať, nemusím si zaplatiť stokorunové vstupné do fitnescentra, ale môžem vybehnúť do parku, kde mám pohyb zadarmo. A pokiaľ ide o ceny potravín, ktoré považujeme za zdravé, nemyslím si, že by boli pre väčšinu obyvateľstva nedostupné. Hlavný problém je podľa mňa v nedostatočnej informovanosti a celkovom prístupe k životu. Derie sa mi na jazyk, že Slováci majú na jednej strane sklon neustále sa na niečo sťažovať a pritom málo urobiť pre zmenu, na druhej strane sa nevedia tešiť zo života a z toho, čo im prináša. Je to istá forma permanentného stresu, čo sa, sa-mozrejme, prejavuje na celkovom zdra-votnom stave.

Bohatí majú však predsa len iné možnosti ako chudobní.

Fakt je, že na Slovensku vznikajú exkluzívne zdravotné služby, ktoré sú prístupné len úzkej skupine obyvateľstva a tým ju čiastočne zvýhodňujú. Je však úlohou štátu, aby zabezpečil primerané podmienky aj pre stredné a nižšie sociálne vrstvy.

Nie je dobrým signálom do sveta, že najchudobnejší Slováci, medzi ktorých patria najmä obyvatelia rómskych komunít, majú zdravotný stav porovnateľný s chudobnými oblasťami Afriky.

Myslíte si, že máme na zlepšenie situácie dosť prostriedkov?

Milióny eur, ktoré prúdia do zdravotníctva, sú z roka na rok vyššie, takže v tom asi problém nebude. Horšie je to s transparentnosťou využitia týchto prostriedkov. Nie vždy sú vynaložené financie adekvátne výsledku, ktorý prinesú. A nie vždy sú vynaložené na to, na čo by naozaj bolo treba.

Celý život sa staráte o zdravie druhých. Môžete o sebe povedať, že žijete zdravo?

U nás doma sa snažíme zdravo stravovať, rekreačne športovať, ale aj oddychovať po práci. Raz mi dali novinári na tlačovke, ktorá sa zaoberala prevenciou obezity a cukrovky otázku, ako som sa tam dopravila. Bola som jediná z účastníkov, ktorá tam prišla peši.

Darina Sedláková (50) po skončení štúdia medicíny nastúpila na Lekársku fakultu UK ako odborná asistentka a pracovala na klinike geriatrie. Získala atestáciu 1. stupňa z vnútorného lekárstva. Neskôr študovala na Právnickej fakulte UK odbor medzinárodné vzťahy a medzinárodné právo. Ukončenie tohto štúdia jej otvorilo dvere do Informačnej kancelárie Rady Európy v Slovenskej republike, kde pôsobila ako zástupkyňa riaditeľa poverená projektovou činnosťou.

Pred ôsmimi rokmi sa stala riaditeľkou Kancelárie Svetovej zdravotníckej organizácie (WHO) na Slovensku. Absolvovala ďalšie postgraduálne štúdium v odbore riadiaci pracovník vo verejnom zdravotníctve. Podieľa sa na realizácii programov a projektov, ktorých cieľom je prispievať k zlepšovaniu zdravia ľudí na Slovensku. Je členkou viacerých mimovládnych organizácií, redakčných rád odborných časopisov a v súčasnosti aj predsedníčkou Správnej rady Univerzity Komenského.