Sandra Tordová: Dôležité sú malé veci

jí, aby nepodľahla spasiteľskému komplexu či pochybnostiam.

O bezdomovectve ste napísali už svoju diplomovú prácu na škole, čo vás k tomuto problému priviedlo?
Zdalo sa mi zaujímavé sledovať úplný pád ega, pocit krivdy, že vás nepodržala rodina či otázky, prečo som si zbabrala život, prečo sa niečo stalo práve mne. Podobná skúsenosť sa mi zdala až mystická, verila som, že môže človeka aj posunúť.

Stále si myslíte, že môžeme v bezdomovectve nájsť aj niečo pozitívne?
Bezdomovcov v niečom obdivujem. Musia sa napríklad celkom vykašľať na to, čo si o nich ľudia myslia. Je v tom veľká sloboda. Bezdomovci bývajú pravdiví. Možno vám budú rozprávať historky, aby vás dostali tam, kam vás potrebujú dostať, ale sami seba vidia dosť reálne. Predovšetkým vedia žiť tu a teraz. Vnímať dobré okamihy života.

Boli vaše študentské predstavy v niečom aj veľmi naivné?
V mojej práci je dôležité mať ilúzie. Dnes je mi však jasné, že je to celé komplikovanejšie a že
sklamania sú mojím problémom. Nemôžem predsa dúfať, že dostanem bezdomovca za pár dní z ulice. Hovorí sa, že ak ste na ulici dva roky, dva roky sa musíte z tohto spamätávať. Čerství bezdomovci sa dokážu rýchlejšie zachrániť. Vo väčšine prípadov si však ani tí nedokážu pomôcť sami.

Máte zmapované, z akých vrstiev zväčša pochádzajú?
Na štatistiky zabudnite. Odhadom však skoro tretina predajcov nášho pouličného časopisu Nota Bene pochádza z detských domovov. Druhou skupinou sú neplatiči, tam by mali prísť terénni pracovníci skôr, ako sa ocitnú sa ulici. Na Slovensku však nie sú ubytovne pre rodiny s deťmi. Nemáme sociálne byty, len verejné nájomné byty, aj tých je tak málo, že je o nich aj smiešne hovoriť.

Na ulici skončia často aj psychiatrické prípady.
To sú tí najbezbrannejší. Ak dostanete paranoju, často utečiete z domu, lebo na ulici sa cítite bezpečnejšie ako doma. A dostať paranoika k psychiatrovi, na to musíte byť frajer. Proces liečenia je taký komplikovaný, až je to depresívne. My síce prispievame aj na zdravotné potreby našich klientov, ale ako zabezpečiť, aby bezdomovec pravidelne bral nejaké lieky?
Ak je aj niekto nedobrovoľne hospitalizovaný, v ústave zostane len pár týždňov. Ak si však ľudia všimnú na ulici nejaké podozrivé prípady, mali by volať sanitku alebo na našu linku, aby prišiel náš terénny pracovník a nadviazal s týmto človekom kontakt. Často sa aj cukrovka prejavuje navonok ako opitosť.

Ako inak sa dá pomôcť bezdomovcom?
V Bratislave potrebujeme vybudovať denné centrum, kde by si vyriešili základné veci. Ak ste bezdomovec, všetko je pre vás problém - ísť na záchod, osprchovať sa, niečo si oprať, mať chvíľku súkromia, bezpečne sa vyspať. Popri tom sa skutočne nedá plánovať, myslieť na budúcnosť, nájsť si robotu. Ulica nastaví človeka tak, aby prežil dozajtra, je to zdravá sebaobrana organizmu. Toto prispôsobenie vám však zároveň bráni dostať sa z tohto kruhu von. Práve preto treba bezdomovcov zachytiť čím skôr.

Vo vzťahu k bezdomovcom lomcujú s nami všelijaké emócie, vrátane odporu a súcitu. Čo je horšie?
Asi by som ťažšie vnímala, keby si niekto myslel, že som chuderka. Ak sa zdá, že bezdomovci odmietajú našu pomoc, často je to z ich strany len pokus o zachovanie sebaúcty. Bezdomovec vám bude tvrdiť, že jeho život má aj svoje výhody. No mňa nikto nepresvedčí, že mu to vyhovuje. Títo ľudia to však už často vzdali, nezáleží im už ani na vlastnom zdraví, ba ani na živote. Nepreplačú síce celý deň, ale keď sa na nich lepšie pozriete, vidíte, ako im je.

Niektorí sú však presvedčení, že bezdomovci si svoj spôsob života zavinili, či dokonca vybrali sami.
Aj ja som stretla pár slobodných duší, inšpiratívnych bezdomovcov, ktorí mali prechodenú celú Európu. Ale nenechajme sa nimi oklamať. Takýchto je len pár. Pri našej práci však rešpektujeme aj odmietnutie zo strany bezdomovca.

Bezdomovci v chladných dňoch sedávajú tam, kde je im teplo, v čakárňach u lekára či na stanici. Ako sa na to pozeráte?
Stanice nie sú pre bezdomovcov ideálnym miestom, rozumiem tomu, že cestujúcim prekáža ich prítomnosť. Mali by sme im dať iné miesto, kde by mohli sebazáchovne stráviť čas. Za zázrak považujem, že sa v mnohých mestách otvorili nízkoprahové nocľahárne ako Depaul v Bratislave. Mnohí bezdomovci totiž nedokážu splniť podmienku abstinencie. Aj menšie mestá začali uvažovať o podobných zariadeniach aspoň na zimu. Veľmi obdivujem primátorov, ktorí do toho idú. Veľa ľudí je síce tiež za, ale už nechcú, aby boli tieto zariadenia umiestnené v blízkosti ich domovov. Často je z toho neriešiteľný problém.

„V mojej práci je dôležité mať ilúzie. Dnes mi je však jasné, že je to celé komplikovanejšie a že sklamania sú mojím problémom."

Vaše združenie sídli v centre Bratislavy. Čo na to vaši susedia?
Ja ich úplne chápem. Snažíme sa im vychádzať v ústrety, ale je pravda, že od rána robíme na ich dvore chaos. Sme však veľmi šťastní, že sme mohli koncom roka dokonca rozšíriť naše priestory o klubovne. Začínali sme totiž na ulici, zamŕzali spolu s našimi bezdomovcami.

Máte pocit, že bezdomovcov v Bratislave ubúda či pribúda?
Mení sa ich štruktúra. Prichádza k nám stále viac mladších ľudí, dokonca aj rodiny z deťmi. Nízkoprahové útulky ale pociťujú stále väčší nápor, objavujú sa aj tí, ktorí boli doteraz kdesi pozaliezaní. Aj náš projekt vyniesol na svetlo mnohých z nich.

Mnohí si myslia, že by bezdomovci nemali stáť po uliciach, aby napríklad nepôsobili zle na cudzincov. Čo si o tom myslíte?
Cudzinci poznajú to isté z domu. Každé hlavné mesto má podobné problémy.

Pre vašu organizáciu pracuje asi desať streetworkerov, väčšinou študenti sociálnej práce, potrebujú nejaký špeciálny tréning?
Existujú pravidlá, ako majú postupovať, aby uchránili seba aj klienta, nesľubovali niečo, čo sa nedá splniť, emočne to celé zvládli. Jedno pravidlo je napríklad nezobrať si bezdomovca domov.

Čo by sa mohlo stať?
Je veľká pravdepodobnosť, že by sa v ňom sklamali. Nie vždy totiž nastal u bezdomovca čas na zmenu. V prvej fáze sa sústreďujeme predovšetkým na záchranu životov.

Riešili ste už problémy ako žltačka či tuberkulóza?
Nie je to až také bežné, ľudia sa toho možno viac boja. No je mi smiešne, ak niektoré útulky vyžadujú pred prijatím bezdomovca štítok pľúc. Mnohí bezdomovci nemajú kartu poistenca ani nijaký doklad. Ako by mohli túto podmienku splniť?

Vládnu medzi laickými charitatívnymi združeniami, ako ste vy, a cirkvami nejaké konkurenčné "boje"?
Boli sme svedkami aj žabomyších vojen, ale celkovo je nás tak málo, že si pomáhame.

Protest voči nedávno prijatému zákonu o sociálnych službách podpísali skoro štyri desiatky združení.
Proces jeho pripomienkovania bol pozitívny. O to fascinujúcejšie bolo potom vidieť, ako jeden človek dokázal poslaneckým návrhom zmariť dlhoročnú prácu toľkých ľudí.

Čo sa vám nezdá na zmenách, ktoré v poslednom čítaní navrhla poslankyňa Jana Vaľová?
Občan dnes nemá možnosť vybrať si ústav, ktorý mu najviac vyhovuje. Úrad má totiž povinnosť prednostne využívať verejných poskytovateľov služieb. Existencia súkromných zariadení teda môže byť postupne ohrozená.

Zažívate občas aj príbehy so šťastnejším koncom?
Máme skúsenosť, že nie je až také ťažké bezdomovca zamestnať. Problém je, aby v práci vydržal či aby dostal zmluvu. Tých, ktorí sa z ulice dostanú do vlastného domu, a ešte sú aj ochotní do médií hovoriť o svojej skúsenosti, je však skutočne veľmi málo.

Čo teda môže ponúknuť projekt Nota Bene?
Napríklad, že predajca má šancu prihovoriť sa ľuďom. Získa sebaúctu, dôvod, prečo má ráno vstať. Má za čo niekoho pozvať na kávu, má za kým prísť, keď má problém. Maličkosti, ktoré si možno ani neuvedomujeme, ale ktoré tvoria náš život. Niektorí kupujúci majú pocit, že ide len o peniaze. My ale neradi vidíme, ak dávajú predajcom peniaze za nič. Práve to totiž spôsobuje, že sa im ťažko od nás odchádza.

Organizujete pre bezdomovcov aj futbalové turnaje. Prečo?
Šport vytrhne bezdomovcov zo stereotypu. Predstavte si ešte, akú majú motiváciu reprezentovať svoju krajinu v zahraničí na svetovom turnaji bezdomovcov! To sú zážitky, ktoré vás môžu prepnúť.

Nedostávate sa do situácií, že sa musíte rozhodnúť, ktorému z bezdomovcov pomôžete a ktorému už nie?
Je to bežná realita sociálnych pracovníkov.

Mnohí ľudia si v akejsi sebaobrane vyberajú, čo chcú a čo už nechcú vidieť.
Mám často ten istý problém. Jednoducho isté veci nevnímam.

Nemáte občas pocit, že ani z tejto práce sa nedá odísť do "normálneho života"?
Naši ľudia v teréne zažívajú niečo podobné. Je veľmi ťažké si povedať, že sme k dispozícii len od piatej popoludní do desiatej večer a potom končíme. Ale žije sa mi lepšie, ak viem, že existuje stredisko, kde majú bezdomovci nádej na pomoc.

Ako udržiavate vlastnú psychohygienu?
Myslím, že u mňa dochádza skôr k vypáleniu, už to mi padne veľmi ťažko. My nie sme totiž extrémne šikovní ani inteligentní ľudia. Jediné, čo máme, je túžba niečo zmeniť. Je hrozné, ak práve túto motiváciu stratíme.

Čím sa vám darí odháňať pochybnosti?
Veľmi sa mi to nedarí. Otázka je, či podľahnete predstave, že niekto iný na vašom mieste by bol užitočnejší. Možno nemusíte sršať nadšením dvadsaťštyri hodín denne. Sú obdobia, keď vydávate energiu a keď ju musíte, naopak, zbierať. Práve teraz mám pocit, že musím viac počúvať, čo ľudia chcú, vrátiť sa možno k tým najmenším veciam, akými je aj ples pre bezdomovcov. Predtým by som sa pýtala, či už nemáme nič lepšie na práci. Dnes viem, že dôležité sú práve takého malé veci.

Je toto aj vaša životná filozofia?
Moja práca je veľmi osobná. Spôsob, akým rozmýšľam, sa v nej veľmi prejavuje. Ak sa ja sama posúvam, posúva sa aj moja práca.

Možno si udržiavať popri takejto práci aj nejaké koníčky?
Samozrejme, napríklad ja hrám na ukulele. Chcela by som hrať aj v kapele, bolo by skvelé, ak by sa mi niekto ozval.

Chcete byť ako Sugar Kowalczyková z muzikálu Niekto to rád horúce?
Rada spievam a na štyroch strunách ukulele som sa ľahko naučila aj hrať. Spievam všeličo, aj stariny ako Velvet Underground či Beatles. Pre mňa je relaxom aj duchovný život. Som veľmi vďačná, že tu v Bratislave mám možnosť vybrať si ľudí, ktorí mi vyhovujú. Chodím do cirkvi bratskej, tam sú dovolené aj pochybnosti.

Pomáha aj bezdomovcom náboženská viera?
Veľa z nich k nej prirodzene smeruje. Kým od ľudí zažívajú len odmietanie, viera im dáva pocit, že tu stále je niekto, kto ich berie.

Robili by ste túto prácu aj bez akéhokoľvek vyššieho princípu?
Ja som vieru našla tak nejako prirodzene. Dlho som ju však nemala vôbec pomenovanú.

Je ľahšie mať to "pomenované"?
Mne to pomáha, ale nemám rada náboženské termíny typu "v súlade s božím prianím". Veľa ľudí je alergických na cirkev. A ja som bola sama nahnevaná, ak niekto niečo nerobil kvôli mne, ale "kvôli bohu". Občas ale robíme dobré veci zo zlých dôvodov. Je veľmi dôležité skúmať vlastné motivácie. Nie vždy totiž ľuďom dávame to, čo potrebujú, niekedy pomáhame cez nich len sebe. Ja som napríklad zistila, že mám spasiteľský syndróm.

Ako sa prejavuje?
Niekedy sa snažím niekoho tlačiť tam, kde v dobrom úmysle zaňho prevezmem zodpovednosť. Ale človeku môžeme prejaviť úctu aj tým, že ho necháme, aby znášal následky svojho konania.

Pripravujete pre bezdomovcov filmový klub. Aký film im chcete pustiť?
Nie filmy zo života svätcov, niečo drsnejšie, čo poznajú, ale čo by im zároveň dalo nádej.

Myslíte si, že budete môcť robiť túto prácu, aj keď budete mať vlastnú rodinu?
Určite to nebude dokonalé, ale poznám ľudí, ktorí fungujú veľmi obetavo aj popri vlastnej rodine. Zatiaľ sme však v našom združení všetci v takom veku, že si môžeme dovoliť byť slobodní.

Naša spoločnosť je nastavená na úspech. Ak sa niekto venuje streetworkingu, je dosť pravdepodobné, že si na vlastný byt nezarobí.
Nerada by som to stavala čierno-bielo. Ani tí, ktorí fungujú v sociálnej sfére, nemusia pracovať
len nezištne pre iných. A naopak, je dobré, ak sa niekomu darí v podnikaní, a pritom si zachová otvorenosť voči iným.

Aký typ ľudí vám najviac finančne pomáha?
„Nebýva to najbohatšia skupina, ale skôr stredná vrstva, prípadne aj nízkopríjmoví ľudia, ktorí pociťujú s bezdomovcami väčšiu solidaritu.

Sme ako národ stále sebeckejší?
Trochu možno áno, ale neviem to posúdiť. Ja sa pohybujem vo sfére tých ľudí, ktorí sú viac orientovaní na iných. Ide o to, či sa títo inšpiratívni ľudia presadia, či sa nenechajú zlynčovať svojimi pochybnosťami.

Sandra Tordová (1979), vyštudovala sociálnu prácu na Pedagogickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. V roku 2001 ešte ako študentka založila so svojimi dvomi spolužiakmi Martinom Opetom a Zuzanou Csontosovou občianske združenie Proti prúdu na pomoc bezdomovcom pri ich integrácii do spoločnosti. Hlavným nástrojom ich projektu je časopis Nota Bene, ktorý predávajú bezdomovci nielen v Bratislave, ale aj v ďalších 19 mestách na Slovensku.