Bojovať proti súrodeneckým hádkam?

Súrodenci sa neraz pochytia pre žiarlivosť či vzájomnú súťaživosť. Rozhodujúca je pritom aj individuálna povaha našich potomkov, zmeny nálad a schopnosť prispôsobiť sa. Predovšetkým, ak je jeden zo súrodencov pokojnej povahy a druhý je, naopak, výbušný, budú hádky medzi nimi pravdepodobne dosť časté. Ako môžeme ovplyvniť ich intenzitu? „Je veľmi dôležité, v akom rodinnom prostredí deti vyrastajú. Podmienky vytvárajú rodičia. Ak je prostredie konfliktné, disharmonické, ovplyvňuje to, samozrejme, aj správanie detí k sebe. Súrodeneckým hádkam a bitkám môžeme do istej miery predísť, ak deťom vytvoríme priaznivé rodinné zázemie, v ktorom majú pocit istoty, bezpečia, pocit, že sú všetky rovnako svojimi rodičmi milované. Rodičia by svoje deti nemali porovnávať a nedávať jedno druhému za príklad,“ hovorí psychologička Oľga Tomišová. „S manželom vychovávame dve dcéry vo veku osemnásť a dvadsaťdva rokov, ktoré sa už, našťastie, veľmi nehádajú. Avšak v minulosti sme si s nimi užili svoje. V útlom detstve boli asi hlavnými príčinami ich sporov hračky. Mladšia dcéra Katka sa snažila byť odjakživa stredobodom pozornosti, bola vždy výrečnejšia ako staršia Zlatka, z čoho vyplývali aj niektoré ich konflikty. Najhoršie bolo asi obdobie dospievania, ktoré bolo poznačené žalovaním a posmievaním sa. Hádali sa najmä o oblečenie, ktoré si v skutočnosti nosili potajomky navzájom. Keďže Katka je veľký pedant, oheň na streche bol hneď, ako prišla na to, že sa jej sestra čo i len dotkla jej vecí a nevrátila ich na presne vymedzené miesto. Snažili sme sa vždy dohovárať tej, ktorá si to zaslúžila, a pritom nikoho nezvýhodňovať. Keďže mali naše deti spoločnú izbu, veľkým problémom bol aj televízor – škriepili sa, či budú pri ňom zaspávať. Problém sme napokon vyriešili rozdelením spoločnej izby na dve časti, čím získala každá dcéra svoje súkromie a zlepšili sa tak aj ich vzájomné vzťahy. V súčasnosti vychádzajú spolu celkom dobre, z hádok a bitiek už jednoducho vyrástli. Občas sa ešte pohádajú pre oblečenie alebo kto bude upratovať, ale to je bežné asi vo všetkých rodinách.“„To, že vzťahy medzi súrodencami často nie sú práve najjednoduchšie, vieme všetci. Žiarivým príkladom tohto javu som ja a môj brat. Základom nášho problematického vzťahu je pomerne veľký vekový rozdiel. Medzi mnou a mladším bratom je jedenásť rokov, z čoho pramení mnoho problémov, ktoré sme mali od počiatku, respektíve, odkedy začal môj brat rozprávať a hlavne aktívne prejavovať svoju vôľu. Najväčší problém spočíva zrejme v tom, že ja ako staršia a dospelá nesiem za brata zodpovednosť. Preto potrebujem, aby ma rešpektoval aspoň trochu ako autoritu. Túto skutočnosť však nemieni akceptovať. Často sa bráni vetou: ,Ty nie si môj rodič, si len moja sestra‘ a tu sa začína a končí celý jeho rešpekt. Ja som zasa netrpezlivá a musím sa priznať i dosť náročná, čo sa týka môjho brata. Potom sa to u nás často končí krikom, ktorý nie a nie ustať, keďže každý z nás potrebuje mať posledné slovo. Ďalším problematickým bodom je aj to, že máme málo spoločného (okrem rodičov). A nejde len o záujmy, celkovo obdobie, v ktorom som vyrastala ja, bolo iné ako to, v ktorom vyrastá môj brat. Veci ako počítač, pripojenie na internet či mobil sú pre neho samozrejmosťou. Moja generácia sa hrala s kamarátmi na ulici, skákala gumu či pozerala večerníček. Počítač bol len sen a o mobile sme nemali ani tušenie. Je to len jedenásť rokov, no predsa ide o obrovský rozdiel. Každá skúsenosť v živote je však dobrá. O skúsenostiach so súrodencom či súrodencami to platí dvojnásobne. Málokedy si uvedomujeme, ako veľmi nás dokážu vzťahy s našimi bratmi a sestrami ovplyvniť v tom, kým sa staneme a akými budeme, keď vyrastieme.“

Riešenie konfliktov

Rodičia sa väčšinou snažia konflikty medzi svojimi ratolesťami urovnať. Je správne, aby sa miešali do ich sporov a riešili ich? „Dôležité je, o aký konflikt ide, aj v akom veku deti sú. Ľahostajný postoj rodičov môže podporovať príčinu konfliktov, napríklad, ak niektoré z detí dosahuje slabšie výsledky v škole a stane sa preto terčom súrodenca,“ vysvetľuje psychologička. „Keď ide o bežné spory, napríklad dohadovanie sa o hračky, necháme deti, aby si ich vyriešili samy. Je potrebné, aby sa naučili riešiť konflikty. Pre deti sú školou prispôsobovania sa a prejavom ich rivality. Rodič by mal zasiahnuť len v takom prípade, keď by si deti mohli ublížiť alebo si ubližujú. Nielen fyzicky, ale aj vtedy, keď napríklad jeden druhého ponižuje,“ upozorňuje Tomišová.

Jednou z častých príčin klbčenia a hádania sa detí býva nuda, pretože na ne jednoducho nemáme dosť času. Naše ratolesti sa potom snažia prostredníctvom kriku, hádok či bitiek na seba pútať našu pozornosť. Vtedy nie je možné ignorovať ich konflikty, ale naopak, venovať sa deťom čo najviac. Potvrdzuje to aj Tomišová: „V prípade, že sa rozhodneme mať deti, mali by byť v našom živote najvyššou prioritou. Jeden z rodičov by mal odsunúť pracovnú kariéru a venovať sa ich výchove. Ak to tak nie je, vzniká veľké riziko, že situácia negatívne ovplyvní nielen vzťahy medzi deťmi navzájom, ale aj ich celkový osobnostný vývin.“

Už od skorého veku deti pozorujú a následne rady kopírujú správanie iných detí a dospelých. Preto by sme si mali dávať veľký pozor, aby sme nedohovárali svojmu manželovi alebo sa s ním nehádali v ich prítomnosti. Naši najmenší potom môžu aplikovať prejavy našej agresivity napríklad na svojom súrodencovi. „Konflikty medzi rodičmi sa premietajú do vzťahov medzi deťmi, pretože deti preberajú vzorce správania od nich. Stačí vidieť napríklad deti predškolského veku, keď sa hrajú na mamu a otca, hra je zrkadlom ich správania,“ vysvetľuje psychologička Tomišová.

Starší ochranca

Na súrodenecké vzťahy vplýva viacero faktorov. Jedným z nich je aj vekový rozdiel detí. „V prípade, že dieťa vyrastá dlhšie ako jedináčik, je riziko vzniku žiarlivosti, súperení či kompetenčných sporov pomerne veľké. Ak sa druhé dieťa narodí do troch rokov veku prvého, je riziko týchto problémov malé. Keď je vekový rozdiel väčší ako desať rokov, obe deti potom vyrastajú ako jedináčikovia. Navyše, dievča sa pri narodení súrodenca môže cítiť ako náhradná mama a často sa snaží zasahovať do výchovy. Príkladom môže byť moja súčasná pätnásťročná klientka, ktorá má päťročného brata. Neprimerane zasahuje do výchovy matke, obviňuje ju, že brata rozmaznáva, nepáči sa jej, ako ho vychováva. Alebo staršie dieťa môže mať opačný pocit, že je ukracované o radosti svojho veku, čo môže viesť až k agresívnemu správaniu k mladšiemu súrodencovi,“ tvrdí psychologička Tomišová.

Konflikty medzi deťmi závisia aj od pohlavia. Nepochybne inak sa k sebe správajú sestry, bratia a brat so sestrou. „Najpokojnejší súrodenecký vzťah je medzi starším dievčaťom a mladším chlapcom. Rivalita a konflikty nevznikajú, ak sú deti opačného pohlavia, naopak, narastajú medzi rovnakými pohlaviami. Najčastejšie je to u nich boj o postavenie v rodine. Každé dieťa potrebuje upútať pozornosť rodičov. Je to boj o to, kto sa ukáže pred rodičmi v lepšom svetle, hovoríme o súrodeneckej rivalite. Dôvodom sporov býva aj žiarlivosť, keď sa musí niektoré z detí vzdať určitých výsad v prospech súrodenca. V prípade, že je detí viac a sú zmiešané obe pohlavia, riziko konfliktov je menšie. Deti sú vedené viac ku kooperácii, vzájomnému pomáhaniu, tolerancii, rešpektovaniu, učia sa deliť o spoločné veci,“ dodáva odborníčka.

Starší brat by mal mladšiu sestru ochraňovať. „Platí to v prípade, keď majú deti dobrý vzor vo fungujúcom vzťahu rodičov. Takúto tendenciu môže mať však chlapec aj v opačnom prípade, keď prestáva fungovať vzťah rodičov a príde k rozvodu. Vtedy sa najčastejšie starší chlapec postaví do roly ochrancu sestry. V mojej praxi sa stretávam s rôznymi prípadmi, ktoré treba riešiť psychologickou intervenciou. Aj napríklad s tým, keď sa rodičia dlhodobo súdia o zverenie detí do starostlivosti, a to súrodencov natoľko spojí, že si jeden druhému poskytujú oporu, istotu, ktorú nedostávajú od rodičov. Ale existujú aj opačné prípady, keď rozchod rodičov rozdelí aj deti, úplne sa naruší ich súrodenecký vzťah,“ hovorí Oľga Tomišová.

Nevlastní súrodenci

Špecifická situácia vznikne, ak sa v jednej rodine ocitnú okrem vlastných detí aj potomkovia z predchádzajúceho manželstva jedného z partnerov. Nevlastní súrodenci sa musia vyrovnávať s viacerými problémami. „Závisí od toho, či deti žijú v spoločnej domácnosti a od postoja rodičov k deťom, od vzťahu rodičov. Ak sa v jednej rodine zídu deti z predchádzajúceho manželstva matky, otca, aj spoločné deti a rozdiely medzi nimi robia rodičia, súrodenecké vzťahy nefungujú ako v bežnej rodine. Hrozí riziko žiarlivosti, neznášanlivosti až nenávisti,“ upozorňuje psychologička Tomišová. Riešenie takejto komplikovanej situácie si niekedy vyžaduje veľa taktu a trpezlivosti. Ak máme pocit, že je to nad naše sily, mali by sme sa obrátiť na terapeuta – odborníka.

Dcéram sme museli predeliť izbu
ZLATICA TOMKULIAKOVÁ (45), ŽIVNOSTNÍČKA

Si len moja sestra!
KATARÍNA KRÁČALOVÁ (22), ŠTUDENTKA PSYCHOLÓGIE

TOTO RADŠEJ NESKÚŠAJTE

• Prekričať svoje deti, pretože sa stanete súčasťou konfliktu ako ďalší protivník a zbytočne sa tak oberáte o vlastnú autoritu.

• Venovať čas hľadaniu vinníka. Určením pôvodcu sporu konflikt nevyriešite. Porazený bude pociťovať veľkú krivdu a bude túžiť po pomste.

• Vnucovať svoje riešenie má iba krátkodobý účinok.

• Rezignovať, pretože svojou ľahostajnosťou len podporíte túžbu detí po vašej pozornosti.

• Tipy, ako zvládnuť detské hádky

• Rázne zakročte a povedzte deťom, čo treba robiť a nezdôrazňujete len to, čo je nevhodné. Napríklad namiesto „Nebite sa!“ použite výzvu „Choďte sa hrať“.

• Oddeľte deti, až kým sa neupokoja. Platí to predovšetkým pri ostrejšej výmene názorov.

• Odstráňte zdroj konfliktu - zoberte hračku, o ktorú sa deti hádajú.

• Ponúknite deťom inú činnosť. Nájdite si na ne čas a navrhnite alternatívnu možnosť využitia voľného času.

• Nechajte deti, aby si konflikt vyriešili samy. Samozrejme, len ak si vyslovene neubližujú. Získajú tak dôležitú skúsenosť a vy si zároveň oddýchnete od večného riešenia ich sporov. Ak sa deti dohodnú, za odmenu ich pochváľte a povzbuďte.

• Nájdite deťom aktívne záľuby, kde môžu využiť prebytok energie užitočnejším spôsobom.

Autor: Miroslava Mihalčíková