Viera Klementová: V ľuďoch vnímam ich lepšiu stránku

Od skončenia vysokej školy sa angažujete v oblasti ženských práv, čo vás k tomu priviedlo?

Študovala som najskôr výtvarnú výchovu a filozofiu na pedagogickej fakulte, ale napokon som sa rozhodla venovať len filozofii. Tam som sa stretla s feministickou filozofiou a navštevovala som prvé feministické prednášky na Slovensku.

Myšlienkovo som sa našla aj vďaka čítaniu časopisu Aspekt. Objavila som texty, ktoré už západný svet dávno pozná, ale pre nás boli novinkou. Po skončení školy som pracovala v Nadácii otvorenej spoločnosti. Od veľkých ideí a textov zo štúdií som sa dostala do praxe, kde som mohla pomáhať zlepšovať postavenie žien v spoločnosti.

Aké sú podľa vás najväčšie problémy, ktorým ženy musia čeliť?

Sú to neviditeľné, ale citeľné rodové predsudky. Vynárajú sa v rôznych podobách v osobnom živote i na pracovisku v podobe neprimeraných poznámok, nedostatočnom ohodnotení ich práce a podobne. Obmedzujú ženy v ich snívaní, plánovaní, ambíciách a pozitívnom sebahodnotení.

Poznám napríklad Rómku, slobodnú matku s dieťaťom, ktorá si chcela budovať kariéru a rozvíjať vzdelanie. Jej okolie ju označilo za feministku a takmer ju vylúčilo z komunity.

Hlboko ma zasiahlo aj priznanie mojej kamarátky, zdanlivo šťastnej manželky a matky o ponižovaní manželom. Ako ťažko okolie prijalo informáciu, že sa jej žoviálny, vysokoškolsky vzdelaný muž doma mení na manipulátora a násilníka. Keď sa aj kvôli dcérke od neho rozhodla odísť, počula od okolia, že je to zrejme jej vina, že je lepšie mať aj zlého partnera, než žiadneho a podobne. To sú tie stereotypy, podľa ktorých je vo vzťahu s násilníkom na vine hlavne žena.

Čo považujete za svoj pracovný úspech?

Som veľmi hrdá, že som spolupracovala na úplne prvej mediálnej kampani proti násiliu páchanom na ženách. Vďaka nej sa vžil termín, každá piata žena zažila násilie. Konečne sa otvorene hovorilo o týraní žien, čo bolo dovtedy tabu. Organizovala som aj prvé stretnutie rómskych líderiek na Slovensku. Uvedomila som si, že moja úloha v ženskom hnutí je ďalej hovoriť o problémoch. Nesedím na linke prvej pomoci obetiam násilia, ale snažím sa pre ňu získavať peniaze.

Darí sa vám to?

Snažíme sa spoločnostiam, ale aj jednotlivcom, čo uvažujú o filantropii, ponúknuť možnosti toho, čo všetko by mohli podporiť. Filantropické aktivity sa u nás stále vnímajú ako niečo podozrivé a zvláštne, rovnako aj ľudia, ktorí sa im venujú. Naším hlavným zdrojom financovania sú partnerské organizácie v zahraničí. Bez nich by sme tu neboli. Z domácich zdrojov máme minimum prostriedkov.

Podieľate sa aj na podpore mladých vedkýň. Aj ony žijú v zlých podmienkach?

Áno. Ľudia si myslia, že keď ide o vedecký ústav, všetci v ňom majú rovnaké možnosti. Ale nie je to tak. Rozdiel v platoch mužov a žien na rovnakých pozíciách je u nás až 27 %. Európsky priemer je 16 %. Sme veľmi šťastné, že sme našli darkyne, ktoré zo svojich peňazí založili fond Mimoriadne štipendiá Ľudmily Čuchranovej. Pomáhame doktorandkám prírodných vied s prezentovaním výsledkov ich výskumu na zahraničných konferenciách.

Keď na Slovensku spomeniete feministky alebo časopis Aspekt, ľudia to vnímajú militantne, možno si predstavia ženy sklamané životom.

Akoby u nás existoval len negatívny obraz feministky, niekoho, kto bojuje, kričí a hovorí nepríjemné veci. Na Slovensku pritom nikdy militantný feminizmus nebol, ale mali sme úžasné slovenské spisovateľky, ktoré písali a pomenúvali veci tohto rodiaceho sa hnutia. Myslím si, že feministka sa ujala ako hanlivé slovo preto, že opisuje ženu, ktorá sa dožaduje svojich práv. Taká žena akoby nezodpovedala stereotypnému obrazu nežnej, slabšej, lepšej polovičky muža. Neexistujú však vlastnosti typické len pre ženu alebo pre muža.

Ako by sme teda mali vnímať ženu a muža?

Feminizmus chce ukázať ženy také, aké sú. Jedny sa chcú realizovať v materstve, pre iné je cieľom kariéra, niektoré chcú robiť obidvoje a sú ženy, ktoré sa ešte len hľadajú. Rodové predsudky sa však netýkajú len ich. Pre nás je veľkým potešením spolupracovať s mužmi, ktorých voláme „noví muži“. Uvedomujú si, že aj oni sú obeťou stereotypov. Očakáva sa od nich, že budú silní, sebavedomí ľudia. Ale aj oni by možno chceli ostať aspoň pol roka doma so svojím dieťaťom a sledovať, ako rastie.

Pochopiteľne sa nevyhneme biologickému predurčeniu. My hovoríme, že súbor vlastností si človek v mnohom vytvára sám a výrazne k tomu prispievajú médiá, rodičia, zvyky... Žijeme v ére, keď si ženy vo veľmi krátkom období užívajú najväčšie slobody. A dosiahli to najmä ony s pomocou osvietených mužov, ktorí chápali, že tak ako je pre spoločnosť škodlivé otroctvo, je i diskriminácia žien. Ale ľahko sa zabúda, za akú cenu sa to dosiahlo. Mám na mysli hlavne boj s verejnou mienkou.

Čo vám vaša práca dáva?

Charakter mojej práce je o hodnotách a presvedčeniach, o tom, ako sa rozhodujeme. S ľuďmi, ktorí ma obklopujú, si navzájom pomáhame rásť profesionálne i ľudsky, je to taká vzájomná tvorba. Ide o vzájomnú podporu a vieru v schopnosti druhých. Vieme si však poskytnúť aj veľmi konštruktívnu kritiku. Tieto priateľstvá sú založené na neuveriteľnom type dôvery a úžasnej reakcii, ktorú človek dostáva, ak zároveň aj dáva.

Vyžaduje si to asi celého človeka a veľa energie. Ako sa dobíjate?

Áno, ale úžasné na tom je, že energia akoby sa generovala zo stretnutí a zo spolupráce s ľuďmi, čo majú pochopenie alebo vôľu prispievať k zmenám. Situácie, ktoré riešime v rómskych komunitách, v mestách, obdobne riešia kolegyne v Mongolsku, alebo v Gruzínsku.

Naše stretnutia mi dodávajú to, čo potrebujem, aby som mohla fungovať ďalej. V momente, keď mám pocit, že sa nám nedarí, ma povzbudí kolegyňa v Srbsku, že pomohla založiť prvú organizáciu, ktorá otvorene hovorí o problémoch rómskych lesbických žien. Sú to teda konkrétni ľudia, ich osudy, čo ma najviac nabíja. Myslím, že som dobrá poslucháčka, v ľuďoch vnímam tú lepšiu stránku a rada ich povzbudzujem.

Stíhate popritom ešte aj nejaké koníčky?

Jeden rok na vysokej škole som sa venovala štúdiu výtvarnej výchovy a doteraz mi chýba, že v tom aktívne nepokračujem. Hlavným ventilom je teda kreatívna tvorba, kreslenie, maľovanie. Okrem toho aj spievanie a akékoľvek zvieratá. U nás v práci máme aj kancelárske mačičky, čo je príjemné. A môj priateľ má psa, z ktorého sa veľmi teším. Mohla by som mať doma zverinec. Ale veľa času trávim v práci a dosť cestujem.

Pôsobí v tejto sfére aj váš priateľ?

Nie, on pracuje v komerčnej spoločnosti. Je pre mňa veľmi dobrou testovacou osobou. Číta napríklad naše tlačové správy, či sú zrozumiteľné, a keďže vyštudoval žurnalistiku, je to veľmi dobrá kontrola. Priznám sa, je to veľmi príjemný pocit, mať v ňom oporu. Zaradila by som ho práve medzi tých nových mužov, z čoho sa teším.

Vďaka práci ste toho dosť precestovali.

Áno a zistila som, že Slovensko je najkrajšia krajina na svete (smiech). Je jedna z najkrajších. Okrem toho spoznávam iné tváre sveta a vidím, aký je neuveriteľný a farebný.

Zisťujem, že problémy, ktoré máme, sú veľmi podobné problémom v krajine, kde žena chodí trebárs v sárí či burke. Tiež bojuje s rovnakými pochybnosťami a potrebou žiť naplno ako naše ženy. Aj vďaka cestám získavam energiu a cítim solidaritu.

Nedávno som sa vrátila z Južnej Afriky, z najväčšej konferencie žien. Je to neuveriteľný pocit. Ste na mieste, kde vyše tritisíc žien otvorene hovorí o problémoch a možnostiach riešení. O obchode so ženami, nútenom tehotenstve alebo o nútených potratoch.

Ktorý zážitok bol najsilnejší?

Najviac ma zasiahla práve situácia rómskych žien u nás. Predsudky, ktorým čelia, sú trikrát väčšie, než tie, s ktorými bojujú biele ženy zo strednej vrstvy.

Pocit diskriminácie som si uvedomila v roku 2001, keď som začala pracovať s rómskymi kolegyňami. Vyžaduje si to osobné nasadenie, aby človek denne bojoval o svoju dôstojnosť. Spoločnosť ich stále vníma len ako príživníkov, kriminálnikov. Predsudky sú samozrejme opodstatnené, ale na druhej strane je aj veľa ďalších dôvodov všímať si Rómov, ktorí takí nie sú.

Doteraz si spomínam na pohŕdavé pohľady ľudí, keď som šla po ulici s rómskou kamarátkou. Zasahujú ma aj príbehy žien s rovnakou sexuálnou orientáciou, ktoré sa tiež vnímajú ako čudné. S tým súvisí aj ďalší predsudok, že všetky ženy, ktoré bojujú za práva žien, sú lesbičky. Rozhodne to tak nie je.

Ktoré známe ženy, ktoré sa otvorene zasadzujú za práva žien, vás inšpirujú?

Napríklad Jane Fonda. Okrem toho, že bola príťažlivou a ikonickou herečkou, myslím, že v západnom svete je vnímaná predovšetkým ako feministka a žena, ktorá zdvihne svoj hlas vždy, keď treba. U nás je stále stigma, byť feministkou. Povie to o sebe máloktorá.

Veľmi si vážim pani Zuzanu Kronerovú, ktorá uznáva, že práva, ktoré dnes so samozrejmosťou užívame, máme vďaka feministickému hnutiu. Myslím si, že je geniálnou predstaviteľkou úspešnej, sebavedomej, príjemnej, múdrej ženy, ktorá sa nebojí a nehanbí za to, že je silná. Stojí si za svojím a je solidárna k iným ženám. Považujem to za nesmierne dôležité, lebo úspešných žien v biznise, kultúre, politike je u nás veľa. Mali by však dodávať povzbudenie ďalším ženám, ktoré svoje miesto v spoločnosti ešte len hľadajú.

Viera Klementová (35) vyštudovala filozofiu na FF UK v Bratislave. Od ukončenia štúdia sa venovala práci v oblasti podpory práv žien a dievčat. Ako programová manažérka pracovala šesť rokov v Nadácii otvorenej spoločnosti, kde viedla program podporujúci ženské organizácie. V roku 2004 s českými kolegyňami založila mimovládnu neziskovú organizáciu Slovensko-český ženský fond, kde pracuje ako riaditeľka pre Slovensko. Veľa cestuje, rada pečie chlieb pre svojich priateľov, zaujíma sa o výtvarné umenie a literatúru a relaxuje na prechádzkach s borderkóliou Sky.