Ľubica Rybárska: Opera dáva možnosť snívať

Opera je veľmi pôsobivý žáner a spevácka kariéra mnohých láka už od detstva. Ako to bolo s vami?

Vyrastala som v Martine, kde o opere nikto ani nechyroval, ale v rodine sme mali blízko k hudbe a k umeniu. Môj otec bol jedným z prvých, zakladajúcich členov Lúčnice a keď študoval v Bratislave, občas hosťoval aj v operete Novej scény.

Talent som určite zdedila po ňom, ale k hudbe som sa dostala pomerne neskoro. Na klavíri som začala hrať až v jedenástich rokoch. Ale veľmi ma to chytilo a rozhodla som sa, že pôjdem na konzervatórium, na spev.

Lenže na prvý raz ma neprijali, až na odvolanie. Vraj pre nedostatok talentu. Aj počas štúdia ma chceli vyhodiť. Dnes by asi málokto uveril, že som mala štvorku zo spevu... Bolo to zaujímavé obdobie.

Aké bolo vaše prvé vystúpenie na javisku?

To bolo ešte na konzervatóriu v Žiline, v rámci operného štúdia. Bol to úžasný pocit, mať na sebe oblečený operný kostým. Na profesionálnej scéne som po prvý raz stála ako študentka VŠMU. Spievala som Katrenu v Suchoňovej Krútňave. Bola to moja diplomová práca, a ako som sa neskôr dozvedela, zároveň aj konkurzné predstavenie na miesto sólistky Opery SND.

Ako je možné, že ste o tom nevedeli?

Šéfom operného štúdia VŠMU bol vtedy režisér Branislav Kriška, ktorý mi už v druhom ročníku hovoril, že budem určite končiť školu na doskách SND.

V tom čase prišiel z Prahy svetoznámy dirigent Zdeněk Košler, predspievala som mu v Slovenskej filharmónii a okamžite mi ponúkol angažmán do Národného divadla v Prahe. V našej opere sa o tom hneď dozvedeli a angažovali ma skôr, iste aj preto, aby som im „neutiekla“.

Ale asi by som to ani neurobila. Mala som už v Bratislave vážnu známosť, plánovali sme si založiť rodinu, moji rodičia sa sem presťahovali z Martina. Keby som odišla do Prahy, bolo by to dosť komplikované.

Máte zaujímavé rodinné korene – vaša stará mama bola Talianka. Taliani majú operu v krvi a sú veľmi temperamentní. Aký máte vzťah k tejto krajine?

Výborný. S rodinou chodievame do Talianska a manžel mi vždy hovorí, že to vyzerá, ako keby som sa tam narodila. Samozrejme, ovládam aj taliančinu. Študenti operného spevu sa tento jazyk povinne učia už na konzervatóriu.

Starú mamu som nepoznala, lebo zomrela veľmi mladá, ako tridsaťpäťročná. Spievaniu sa profesionálne nevenovala, bola domáca pani. Ale temperament jej určite nechýbal. Zdedil ho môj otec, po ňom ja a po mne zase môj syn. V našej rodine sa však stretlo viacero „vetiev“ – okrem talianskej aj poľská, takže sme skvele „vyšľachtení“ (smiech).

Váš syn je dirigent. Nosíte si teda prácu aj domov?

Práve nedávno sme mali spoločný koncert, na ktorý sme sa, pochopiteľne, dôkladne pripravovali a pracovali sme aj doma. Martin môj repertoár veľmi dobre pozná, všetky postavy má napočúvané už odmalička. A nemáme problémy s rodinnou spoluprácou. Jasné, že sa vieme aj pohádať, ale berieme to čisto profesionálne – ten, kto si svoj argument nevie dostatočne obhájiť, musí ustúpiť.

Čo rozhodlo, že sa syn stal dirigentom?

Rovnako ako ja, aj on je jedináčik, takže celý svet a celá naša láska sa točila okolo neho. Keďže často chodieval do divadla, mnohé veci ho mimovoľne oslovovali. Veľkú zásluhu na jeho smerovaní má pani Horňáková, ktorá patrí do rodiny Suchoňovcov. Ona v ňom na základnej umeleckej škole doslova prebudila lásku k hudbe. Začal dokonca sám cvičiť na klavíri a ako dvanásťročný zrazu vyhlásil, že bude dirigentom.

Najskôr som to nebrala veľmi vážne a vysvetľovala som mu, že ani netuší, čo všetko je s touto profesiou spojené. Profesor Július Karaba, neskôr jeho prvý učiteľ dirigovania na Konzervatóriu v Bratislave, mu ako trinásťročnému odporúčal „otvoriť uši“ – teda vytrénovať hudobný sluch. Martin začal ešte usilovnejšie cvičiť hru na klavír, učil sa teóriu, harmóniu a dôkladne sa venoval sluchovej analýze. Tento rok už končí štúdium na VŠMU s dobrou perspektívou do budúcnosti.

Určite vás dnes teší, že si aj on vybral umeleckú profesiu...

Nikdy som ho do hudby nenútila. Chcela som, aby to, čo robí, mal predovšetkým rád. Nestála som nad ním s korbáčom. Ale zažili sme aj milé scénky. Raz, mal asi osem rokov, cvičil na klavíri etudy a bol z toho zjavne otrávený.

Tak som mu jednoducho povedala: Prosím ťa, Martin, ak nechceš, nehraj. Čo sa budeš trápiť, choď radšej na dvor behať. Chytila som noty, roztrhla som ich a hodila do koša. Nastalo asi päťminútové ticho, potom sa postavil nad ten smetiak a začal nad ním nariekať. Tak som sa spýtala – chceš teda hrať, alebo nechceš? Vytiahol etudy z koša a hovorí: Môj milovaný Sarauer... Zalepila som noty páskou a cvičil ďalej.

Vo vašej domácnosti zrejme vládne temperamentná umelecká atmosféra. Čo na to hovorí váš manžel?

Určite by vám povedal, že je spokojný. On nikdy nemal extra karieristické ambície. A pre opernú speváčku je veľmi dôležité mať doma dobré zázemie.

Myslím, že od prvej chvíle, ako ma počul spievať, urobil všetko pre to, aby som tú domácu pohodu naozaj mala. Zoznámili sme sa náhodou na ulici, rok predtým, ako som skončila štúdium na vysokej škole. Bol športovec, venoval sa rýchlostnej kanoistike. Imponoval mi zjavom a mal vzťah aj k hudbe – rád hral na gitare, často mi aj spieval.

Ale len dovtedy, kým na jednom koncerte nepočul spievať mňa. Vtedy so spevom prestal (smiech). Ale k posledným Vianociam dostal od syna gitaru, takže konečne môžeme vytvoriť rodinné hudobné trio (smiech).

Vašu kariéru pred rokmi ozdobil úspech na prestížnej súťaži Luciana Pavarottiho pre mladých spevákov a mali ste možnosť stáť vedľa tohto tenoristu aj na javisku. Aký to bol pocit?

Úžasný. Keď na súťaži v Modene vyhlasovali postupujúcich do ďalšieho kola, ktoré sa konalo vo Philadelphii, neuveriteľne sa mi triasli kolená. A to som už na javisku nebola žiadna začiatočníčka. Vďaka súťaži som získala šancu zaspievať si s Pavarottim vo Verdiho opere Luisa Miller.

Spoznať ho a zažiť spoluprácu s ním bol obrovský zážitok. Aj preto, lebo som zistila, že je to tiež človek z mäsa a kostí, ktorý sa na skúške občas pomýli (smiech). Bol skvelý a veľkorysý. Svojou súťažou dal mnohým spevákom šancu presadiť sa a obetoval tomu veľa času. Ja som už mala za sebou šesť rokov spievania v SND, ale tam som zažila ďalšiu vysokú opernú školu. Pracoval s nami napríklad maestro Antonio Tonini, ktorý spolupracoval s mnohými hviezdami v milánskej La Scale, aj s Mariou Callasovou.

Mnohí speváci prakticky celý život chodia k svojim pedagógom, stále sa snažia svoj hlas „kontrolovať“. Robíte to aj vy?

Keď som v roku 1991 na niekoľko sezón odišla z SND a pôsobila som na voľnej nohe, mala som šancu robiť zaujímavé operné produkcie v zahraničí, ale využila som ten čas aj na spoluprácu s výborným pedagógom – barytonistom Dennisom Hallom.

Dostala som skvelé školenie u profesorky Viktórie Stracenskej na vysokej škole, ale takáto nadstavba bola nevyhnutná, aby som mohla prekonať prechod od mladodramatických postáv k dramatickému sopránu, ktorý nie je jednoduchý.

Ísť zavčasu do dramatických rolí je riziko. Správny výber postáv je dôležitý. Mnohým spevákom sa stane, že skončia s kariérou veľmi skoro, lebo po štyridsiatke už prírodné hlasové danosti odchádzajú a zostáva len kumšt a technika. Ak tá stojí na „hlinených“ základoch, spevák nemá šancu obstáť v dnešnej konkurencii.

Máte aj špeciálne grify, ktoré vám pomáhajú starať sa o hlasivky? Niektorí vaši kolegovia vraj napríklad zvyknú piť surové vajcia...

Tie by som určite nikdy nepila. Na podobné rituály si nepotrpím. Pre speváka je absolútnym základom perfektné zdravie. Nielen hlasové, ale fyzické a mentálne. Nezáleží len na tom, či máte dobrú techniku spievania a hlas. Dôležité je mať aj koníčky, vďaka ktorým aspoň na chvíľu na všetko zabudnete.

Vy jednu zaujímavú záľubu máte – rybárčenie.

Áno, priviedol ma k tomu manžel. Aj tento rok sme si už vybavili povolenie na Dunaj. Už sa teším, ako sa člnom vyvezieme na nejaké príjemné tiché miesto, kde budeme môcť nerušene loviť. Najviac ma to baví v lete, keď je pekne teplo a neďaleko chalupy môžeme chytať aj celú noc. V chladnejších mesiacoch je rybačka náročnejšia, musím si dávať pozor, aby som neprechladla. Ale my s mužom sme len športoví rybári, nesedíme nečinne dlhé hodiny pri vode a nečakáme, kým sa konečne nejaká ryba chytí.

Aký najväčší úlovok ste už vytiahli z vody?

Stopäťcentimetrového sumca. Ale nelovím pre trofeje, je to pre mňa naozaj len záľuba. Neviete si predstaviť, ako si pri vode perfektne prevetrám hlavu a všetky operné problémy z nej vyfučia.

Ako operu vnímate z pohľadu diváka? Často si sadáte do hľadiska?

Vždy som zvedavá na nové inscenácie. Operný svet je pri pohľade z hľadiska úžasný, priam magický. Aj keď nemôžem povedať, že by som ho sledovala úplne nezaujato. Málokedy sa stáva, že sa nechám predstavením tak uniesť, že zabudnem na všetko okolo. Ale opera naozaj dáva možnosť snívať a aj ja pri nej dokážem na chvíľu stratiť zmysel pre realitu.

Ak by ste si mohli prežiť osud nejakej vašej opernej postavy v reálnom živote, ktorá by to mohla byť?

Preboha, len to nie! Z tých tragických postáv by som si len ťažko nejakú vybrala, veď v operách, ktoré mám v repertoári, je samá vražda... Nad tým som sa skutočne nikdy nezamýšľala. Sympatická mi bola napríklad Katrena z Krútňavy. Vedela som sa s ňou na javisku bez problémov stotožniť, ale jej ťažký osud ma určite nikdy nelákal. A okrem toho – ja som so svojím životom spokojná.

Ľubica Rybárska (50)
je rodáčkou z Martina. Študovala na Konzervatóriu v Žiline a na VŠMU v Bratislave. Už počas štúdia debutovala ako Katrena v opere Eugena Suchoňa Krútňava na doskách Opery SND, kde ako sólistka naštudovala celý rad postáv sopránového repertoáru. V roku 1988 získala titul víťazky Súťaže Luciana Pavarottiho vo Philadelphii, ktorý jej otvoril cestu na významné operné scény. Po boku Pavarottiho spievala vo Philadelphii a v Paríži. Pôsobí aj ako koncertná umelkyňa. Spolupracuje s domácimi aj zahraničnými rozhlasovými a televíznymi spoločnosťami, na konte má viacero CD nahrávok. Pedagogicky pôsobí na katedre spevu HTF VŠMU. Na doskách SND ju v tejto sezóne môžeme vidieť ako Ľutomíru v opere Svätopluk, v Pucciniho Tosce, v opere Turandot, Verdiho Lady Macbeth a v ďalších postavách.

Autor: Wanda Vlková