Kde si včera bol a s kým?

Tí, čo žiarlili, žiarlia alebo zažili život so žiarlivcom či žiarlivou ženou, vedia, že je to peklo. Ale na žiarlivosti sa dá aj stavať. Tak to aspoň tvrdili Petr Nárožný a Luděk Sobota čoby pracovníci personálneho oddelenia v českej komédii osemdesiatych rokov Já to tedy beru, šéfe. Zháňali vzácne pracovné sily v období, keď sa hovorilo, že „nejsou lidi". Aby získali pre podnik kuriča alebo žeriavničku, museli často udrieť na najcitlivejšiu strunu. Nazreli do svojich spisov a ak tam objavili poznámku „žiarlivosť", potešili sa. S tým sa dali robiť zázraky! Keď sa však Sobotova emancipovaná manželka Iva Janžurová posťažovala do telefónu svojmu oddanému ctiteľovi Filípkovi, že je s jej manželom „núďo" a že je to „takovej hodnej ťunťa", ktorý jej zase prinesie biele karafiáty za prázdne fľašky od piva, vymyslel Nárožný, že kamarátov vzťah okorenia. Ako inak, než žiarlivosťou. Hoci mal Sobota šťastné manželstvo, skoro oň prišiel. Hra na žiarlivosť sa ukázala ako veľmi nebezpečná. „Je to hra s ohňom," tvrdí psychológ Dušan Fabián. Dvojice ju však veľmi často hrávajú. Prečo? No predsa ako dôkaz lásky!

Tretie štádium je „Othelo"

Najznámejším žiarlivcom je asi Shakespearov Othelo, ktorý zo žiarlivosti dokonca vraždil. Zo žiarlivosti sa vraždí často, dokonca aj vo vyššom veku. „Naozaj som počul o takomto prípade z domova dôchodcov, a to išlo o ľudí nad sedemdesiat až osemdesiat rokov," vraví psychológ Dušan Fabián. O čo teda pri žiarlivosti ide, že dokáže s ľuďmi takto zamávať? Podľa Fabiána je to komplex videnia, myslenia, správania a činností, ktorých podstatou je podozrievavosť vo vzťahu k partnerovi. „Hovorím o párovej žiarlivosti, lebo existuje aj súrodenecká či iná žiarlivosť. Spravidla starší súrodenec žiarli na mladšieho. Žiarlivosť môže byť aj medzi kolegami, keď žiarli jeden z kolegov na úspechy druhého alebo na priazeň šéfa."

Párová žiarlivosť

Pokiaľ ide o párovú žiarlivosť, prvým druhom je situačná žiarlivosť, ktorú zažil asi každý človek. „Povedzme dvojica je na zábave a partner pričasto chodí po partnerku niekoho iného, venuje jej priveľa záujmu a pozornosti." Žiarlivosť sa vyskytuje v troch stupňoch. Prvý je afekt žiarlivosti, ktorý buď vidieť, alebo je zamaskovaný a prejaví sa inak. „Napríklad vyčítaním niečoho, čo zdanlivo so žiarlením nesúvisí. Afekt žiarlivosti a monológ žiarlivosti sú prvé stupne. Človek buď citovo veľmi výrazne afektívne reaguje, alebo sám v duchu rozmýšľa, vedie v sebe monológ o tom, aký je ten druhý potvora, ako ho vie okašľať. Stále je to však vnútri v človeku. Potom je druhé štádium, a to je sliedenie, kontrolovanie, ňúranie vo veciach toho druhého. To už je činnosť, výrazná aktivita, keď si žiarlivec všeličo zisťuje, stáva sa akýmsi žiarlivým detektívom. Posledné, tretie štádium, je agresivita. Môže to byť trasenie tým druhým, facky, až po zabitie. Othelo zabíja objekt svojej lásky, lebo prežíva žiarlivosť neznesiteľným spôsobom. Radšej nech ten druhý človek nie je, ako by ho mal podvádzať alebo prejavovať väčšiu priazeň niekomu inému. Agresivita sa môže skončiť vraždou, ale často ide len o agresivitu slovnú alebo aj fyzickú. Môžu sa jej dopúšťať aj ženy, ale tie sú skôr travičky."

Chorobná žiarlivosť

Existuje aj žiarlivosť, ktorú si človek nesie od detstva. „Naučil sa, prijal už schému žiarlivosti a nesie si ju celý život. Takíto ľudia žiarlia na všetkých a na každého, pokiaľ žiarlivá situácia zodpovedá niečomu, čo sa udialo v detstve." Žiarlivosť môže byť aj súčasťou patologického vývinu osobnosti. Veľmi často žiarlia alkoholici alebo paranoici. „Dokonca existuje jeden druh paranoje - chorobná vzťahovačnosť, podozrievavosť. Tí, ktorí takto žiarlia, sa dostávajú až do takzvaného paranoidného žiarlivého bludu, žiarlia stále a každé správanie druhého interpretujú v tomto zmysle. To je chorobná žiarlivosť. Niekedy sa vyskytuje ako súčasť iných psychóz a ťažkých psychických porúch," vraví Fabián.

Je šanca na vyliečenie?

Hoci správanie žiarlivca nepodlieha rozumu, nemusí byť jeho vyliečenie úplne beznádejné. Záleží na tom, či ide o žiarlivosť reflektovanú, alebo nereflektovanú. „S reflektovanou sa dá psychoterapeuticky pracovať," vraví Fabián. Človek si skrátka prizná, že je žiarlivý. „Trpí tým, vie, že sekíruje a týra toho druhého, ale chce s tým niečo robiť. V druhom prípade človek tvrdí - ja nežiarlim, to ten druhý je potvora. Nepripustí si to a s tým sa nedá nič robiť. Doslova nič. Ani lieky nepomáhajú, ani psychoterapia nezaberá. Tento typ žiarlenia je z hľadiska vyliečenia beznádejný."

Žiarlivosť ako prejav záujmu

Sú však ľudia, ktorí tvrdia, že nežiarlia vôbec. „Tých by som trochu spochybňoval. Vytesňujú nejaké svoje drobné afekty, pocity, poryvy. Nie je to dôveryhodné, že nikdy a za žiadnych okolností nežiarlia," tvrdí psychológ. Sú ľudia, ktorým sa zas nepáči, že ich partner vôbec nežiarli. „To je taká hra v páre. Jeden potrebuje miernu žiarlivosť toho druhého. Akoby ju potreboval na nasýtenie svojich potrieb. Ide o to, že k tomu, aby som mal či mala pocit, že som milovaná či milovaný, potrebujem isté prejavy záujmu o mňa a žiarlivosť sa považuje za intenzívnejší záujem. Môžem skrátka túto hru hrať, lebo mám potrebu tohto záujmu. Vyskytuje sa to v zhubnej forme, častejšie u chlapov ako u žien, ženy mávajú jemnejšie formy žiarlivosti. Keď takýto človek zbadá, že ten druhý nemá prvky žiarlivosti, že nemá drobné situačné afekty, stráda citovo a snaží sa žiarlivosť sformovať. Správa sa tak, aby ten druhý žiarlil, a vtedy cíti hlboké uspokojenie. Túto hru zvykne hrať dvojica veľmi často a je veľmi nebezpečná, lebo je to hra s ohňom. Kto to robí systematicky, môže vyprovokovať takú lavínu žiarlivosti, že potom si už nevie s ňou poradiť. Do istej miery, po istú hranicu to môže koreniť vzťah, ale je to nebezpečné."

Žiarlivec je ako hypochonder

Aj v ríši zvierat zohráva žiarlivosť svoju úlohu. „Čím žiarlivejší samec, tým má väčšiu pravdepodobnosť ochrániť svoj genetický potenciál - aby mu samice nepooplodňovali iné samce. Tie najžiarlivejšie sa reprodukujú, lebo si ustrážia svoje samice a gén, ktorý súvisí so žiarlivosťou, sa posilňuje."

No človek nie je len biologický tvor a psychológia má na žiarlivosť tiež svoj výklad. Žiarlivý človek sa vraj podobá na hypochondra. „Má veľmi podobnú štruktúru osobnosti. Hypochonder stále podozrieva svoj organizmus, že mu zlyháva a že vždy nastupuje nejaká nebezpečná choroba, sleduje si tie najmenšie symptómy a hneď ich interpretuje vo svoj neprospech. Klasický párový žiarlivec je vlastne vzťahový hypochonder. Nedôveruje vzťahu, tomu druhému človeku a aj najmenšie symptómy, zahľadenie sa na ulici na peknú ženu, stačia a už ich interpretuje v zmysle svojho žiarlivého systému. Mal som klientku - ale to už bola patológia - jej dobrý muž zatiahol večer roletu, lebo chcel intimitu a ona hneď spustila: Zas dávaš signály oproti tej svojej? Čokoľvek ten chlap spravil, takto si to vysvetľovala. Bola už chorá."

Moralista

Je aj ďalší psychologický výklad: Sám mám veľké potreby, ale ich potláčam. „Človek vytesňuje svoje potreby, nepripúšťa si ich, bojuje s nimi a premieta svoj hlboký konflikt medzi vlastným Superegom, prípadne Egom a premieta ho na toho druhého. Je to podobné ako v prípade veľkých moralistov, čo neznesú nahotinky na titulných stranách. Volá sa to opačné reagovanie. Teda že mne sa to veľmi páči, ale nepripustím si to, potlačím to a stane sa zo mňa moralista. Podobný mechanizmus funguje v prípade žiarlivosti. Mám v sebe potenciál dopustiť sa istého správania, ale tlačím ho do pivnice seba samého a premietam svoju neprijatú potrebu na toho druhého. Na ňom vidí žiarlivec to, čo na sebe nie je schopný zo svojho tieňa vidieť."

Nemožno druhého vlastniť

Žiarlivosť súvisí aj s nedôverou v seba samého. Príčinou môže byť tiež potreba, aby nám ten druhý patril úplne. „Nikdy v živote nie je možné, aby sa ten druhý stal naším majetkom. Najmä ženy majú veľkú potrebu vlastniť muža."

V istom zmysle je žiarlivosť prejavom závislosti. „V tejto súvislosti spomeniem ešte jeden pojem - takzvanú separačnú úzkosť. Jednoducho, človek má strach, že príde o partnera a z toho strachu robí psie kusy. Separačná úzkosť vzniká obyčajne u ľudí, čo v detstve zažili traumu napríklad z toho, že mama na dlhšie odcestovala alebo boli ako deti dlhšie hospitalizovaní. Je to strašný strach, že stratia milovaného blízkeho človeka."

Kedy sa začína nevera?

Všetci teda vieme, že žiarlivosť je nepekná vlastnosť, zhubná pre vzťah. Vieme si vysvetliť jej možné príčiny. Ak si ju uvedomíme, máme dokonca šancu vyhrať s ňou boj a milovať bez jej strašného tieňa. Ale povedzme si úprimne: bez vetra sa ani lístok na strome nepohne a isté správanie partnera môže v druhom provokovať žiarlivosť, aj keď hranica nevery či nevhodného správania je u každého iná. Známy odborník na partnerské vzťahy Miroslav Plzák napísal dokonca „manuál žiarlivosti" - knihu Othelón. Tvrdí však: „Nevera je jav možný, dokonca častý. Nevera je jav utajiteľný. A dôkaz vernosti neexistuje." Na čo teda žiarliť a na čo nie? Kedysi esemesky a e-maily neexistovali a práve tie dnes poskytujú toľko možností flirtovať a často práve cez ne vyjde nevera na povrch. „Je to vec párovej filozofie, toho, čo si dohodne pár. Pre niekoho je nevera a stimul žiarlivosti aj to, keď jeden z partnerov chodí a stretáva sa po kaviarňach. To sú komunikačné flirty. Pre iného ani telesný styk s iným človekom nie je jednoznačnou neverou, pokiaľ sa doňho nezaľúbi. Neexistuje definícia vernosti ani nevery. Zažil som právny spor, keď sa učení právnici škriepili, koľko centimetrov penisu v pošve je už neverou. Čo je fyzická nevera? To nemusí byť ani koitus. Ak muž tancuje s atraktívnou ženou a prežije pri tanci predčasnú ejakuláciu, je v tom nevinne, nemôže za to. Je to nevera? Nie je? Čiže ani prežitie orgazmu nie je to kritérium."

Čo ak to prepuklo?

No čo ak to už prepuklo? Čo ak vás partner či partnerka nachytá pri niečom, čo považuje za dôvod k žiarlivosti? „V párovej dynamike to funguje tak, že keď sa jeden začne ospravedlňovať a robiť výklady, ten druhý šliape ešte silnejšie na plyn a stále intenzívnejšie vyvíja detektívne správanie. A keď si zvyknú na takýto mechanizmus, že jeden stále sleduje, podozrieva, vyšetruje a druhý robí stále výklady a snaží sa očistiť, to je tiež veľmi narušený vzťah. Odporúča sa neprijať takéto správanie od začiatku, je to cesta zarúbaná. Nepomôže, keď sa takáto sekírujúca žiarlivosť rozvíja."

Som žiarlivá

„Som žiarlivá už celých päť rokov," vraví Renáta. „Som zdravo sebavedomá, ale keď som s priateľom, hneď mám po sebavedomí, ak vidím, že sa pozrie za druhou. Je to hrozné a hneď sa začnem porovnávať. Pritom moje okolie nechápe, prečo mám tento problém, veď som pekná a práve ostatné sa so mnou porovnávajú. Priateľ mi inak nedáva žiadnu inú príležitosť žiarliť. Chudák, toľko žiarlivých scén, čo som mu predviedla! A zakaždým si poviem, že kašlem na to, že radšej si zahryznem do jazyka, ale nevydržala som to dlho. Videla som, že to náš vzťah ničí a hlavne mňa, tak som si povedala: Dosť! Našla som si psychológa."

Takýchto a podobných príbehov sú tisíce. Ľudia ich prežívajú, zdôverujú sa s nimi v diskusných internetových fórach. Žiarlivci tvrdia, že žiarlivosť je prejavom či dôkazom lásky. Zdá sa, akoby boli odsúdeniahodní, ale treba povedať, že ten, kto žiarli, prežíva veľkú bolesť. „Môže to byť bolesť z menej vhodného párového správania. Zranenie z toho, že partner uprednostňuje niekoho iného predo mnou," vraví Fabián. Teda nielen ten, kto žiarli, musí bojovať so svojou žiarlivosťou, ale aj ten, kto je príčinou žiarlivosti, môže jej symptómy zredukovať tým, že nebude dávať impulzy na žiarlenie. Musí zreflektovať, že niektoré jeho správanie zraňuje partnera a korigovať ho." V niektorých prípadoch však treba podľa Fabiána vzťah so žiarlivcom opustiť „Najrizikovejší partneri sú závisláci ako gembleri, narkomani, ale hneď za nimi by som fukol žiarlivosť a alkoholizmus. Žiarlivosť vie veľmi znepríjemniť život. Kto to nezažil, nevie."

Anketa

Čo si myslíte o žiarlivosti? Môže byť žiarlivosť pre vzťah prospešná? Možno sa z nej vyliečiť? Žiarlite?

Iba ak vedie k sexu

Lucia Siposová, herečka

Pre mňa je žiarlivosť jedna odporne negatívna emócia, ktorú ak náhodou k niekomu zacítim, trpím. Ak niekto žiarli na mňa, môže to byť lichotivé, pokiaľ má dotyčný zmysel pre humor.
Ale myslím si, že žiarlivosť vo vzťahu je prospešná jedine vtedy, ak jej kroky vedú k pozitívnemu horúcemu sexu. Inak ju neznesiem, špeciálne preto, že sa nedá vyliečiť. Neznesiem ju ani u seba, ak sa niekedy dostaví. A niekedy sa dostaví.

Žiarlivosť ponižuje

Deana Lutherová, odborníčka na protokol
Nemusím byť psychologička, aby som vedela, že žiarlivosť je pre vzťah zväčša škodlivá. Jednak ponižuje žiarlivca a obťažuje jeho obeť, ktorá podľa svojho charakteru môže slabosť partnera aj zneužívať. Predpokladám, že ak je pôvod v nevyzretosti a nedostatočnom sebavedomí, hádam sa jej dá časom zbaviť. Dúfam, že nie som žiarlivá, ak sa aj občas ostražito poobzerám okolo seba, či skôr okolo svojho partnera, netrpím týmto neduhom. Ale, ak by som mala vážny podnet, neviem, ako by som to spracovala. Zrejme by som sa veľmi urazila a partner by mi už nestál za žiarlivé sebaponižovanie.

Neukazujem ju

Masahiko Shiraki, japonský novinár a herec

Keď aj pocítim žiarlivosť, hanbím sa za ňu a neukazujem ju navonok. To je moja filozofia. Možno preto, že som Japonec. Je to nepekné. Kedysi som býval žiarlivý. Keď išla moja priateľka niekam, vypytoval som sa: „Kam ideš? Do mesta?" Ale otázky by nemali konca. Ak položíte jednu, položíte ich dvadsať, preto ich počet musí byť nula. Muž by nemal dávať najavo žiarlivosť, žena môže.

Človek má dôverovať

Jozef Vajda, herec

Žiarlivosť pre vzťah určite nie je prospešná. Človek, ktorý ide do vzťahu s dôverou, má druhému dôverovať a má byť pozitívny, nemá vyhľadávať tieto veci. K ničomu to nevedie, či to je vo vzťahu k partnerovi, alebo ku kolegom. Netreba žiarliť, robí to zlú krv. Človek má priať všetkým ostatným. Viem, že žiarlivosť existuje, ale ja nežiarlim. Chorobná žiarlivosť sa asi nedá vyliečiť, to je v človeku, súvisí to s podozrievaním. Alebo sa musí človek od základu zmeniť.

Siedmy zmysel

František Kovár, herec

To je tak, ako s trémou. Trošičku žiarlivosti je asi v každom z nás, len je dôležité ustriehnuť v rámci reality, či si k tomu niečo nepridávam, nevymýšľam. Alebo to je tak, ako to človek cíti - niekedy má skrátka ten siedmy zmysel a vie, že niečo nie je v poriadku. Ale keď je toho v človeku viac, ako chorobný príznak, tak je to utrpenie. Poznám prípady, keď žiarlivosť vzťah zničila, lebo niektoré veci sa nedajú vysvetliť. Sú situácie, keď sa musíme spoľahnúť jeden na druhého. Je prirodzené, že žiarlivosti s vekom akoby ubúdalo. Človek má reálne skúsenosti a povie si, že tak toto nestojí za to. A vie už, do akej miery môže partnerovi dôverovať. Keď som mal asi osemnásť rokov, bola taká jedna vysoká čiernovláska s dlhými vlasmi a mal som pri nej pocit, že každý sa na ňu pozrel len preto, lebo ona s ním koketovala viac, ako bolo treba. Ale trvalo to veľmi krátko, lebo sme sa rozišli. Raz neprišla na rande. S ňou som však okúsil, čo sú to za strasti. Potom ma to opustilo. Ustrážil som si to.