Monika Valuchová: Umenie má človek robiť srdcom, nie hlavou

Deti, ktoré sa venujú umeniu, často nemajú čas na nič iné. Žili ste tancom od útleho detstva?

Naopak, ja som aj popri tanci stíhala byť veľmi akčným dieťaťom. Bola som vždy vyznamenaná a školu som reprezentovala hádam vo všetkom – počnúc stolným tenisom až po matematické olympiády. Mala som toľko krúžkov a funkcií, že som pomaly nemala kedy chodiť do školy (smiech).

No predpokladám, že najviac vás bavil tanec.

Práveže som odjakživa bola skôr technický typ. Keď som bola malá, mojou najobľúbenejšou hračkou bola stavebnica Merkúr. Koľko som sa ja našróbovala (smiech)! Možno preto ma fascinovala hlavne fyzika, matematika a počítače. Na základnej škole som si z knižnice vypožičiavala knižky o fyzike, lebo to, čo som sa dozvedela na hodinách, mi nestačilo. Učiteľ matematiky, ktorého sa na strednej škole všetci báli, ma cez hodinu posielal pomáhať školníkovi, pretože som predbiehala látku (smiech). Na hodinách výpočtovej techniky som sa tiež ulievala. Pani profesorka ma občas zavrela do kabinetu, aby som jej vyladila počítačové programy.

To vám museli spolužiaci závidieť!

Ja si skôr pamätám tie pozitíva. Na strednej škole v Žiline som mala spolužiačku, ktorá vynikala vo všetkom, čo bolo pre mňa španielskou dedinou. Bavila ju slovenčina, dejepis, cudzie jazyky a rad radom vyhrávala recitačné súťaže. Navzájom sme sa obdivovali a fandili si. Ja som vždy so zatajeným dychom počúvala, ako krásne recituje, a ona sa potom sústredila na môj výklad o perpetuum mobile (smiech). Bola veľmi ľudská, pre mňa v mnohých ohľadoch vzorom. Dodnes je to dôležitý človek v mojom živote.

Ako ste zakotvili pri latinskoamerických tancoch?

Po maturitách som prišla bývať do Bratislavy, kde som raz na stĺpe verejného osvetlenia našla vylepený zdrap linajkového papiera, na ktorom bolo zelenou fixkou, kostrbatým písmom napísané: „Skupina PopUpTheJame hľadá tanečníkov“. Na tomto konkurze som sa po prvý raz stretla s merengue a salsou. Už pri prvých tónoch som cítila, že to je presne to, čo som dlhé roky hľadala. Po troch rokoch v skupine prišla ponuka venovať sa tancu profesionálne. Ale ja som ešte študovala a čakali ma bakalárske štátnice. Zvádzala som vtedy ťažký vnútorný boj. Napokon som dala prednosť škole a tancovať som opäť začala až s diplomom v ruke. S dvomi tanečnicami sme si založili tanečnú skupinu. Cez deň som chodila do práce a večer na tréningy. Aby boli peniaze na kostýmy, začali sme učiť latino deti i dospelých. Kolegyne sa po pár tréningoch vzdali. Ľudí bolo málo, sála drahá.

Vy ste však vydržali a na Slovensku ste sa stali priekopníčkou.

Áno, ako prvá som latino začala učiť deti. Popri tom som stále pracovala a ešte rok aktívne tancovala. Zo začiatku to vôbec nebolo ľahké, robila som to naozaj len z lásky. Na Mikuláša som deťom vyrábala balíčky, nakúpila lístky na Harryho Pottera. Práca s deťmi ma nesmierne baví. Milujem detský smiech a tie ich „šplechy“. A myslím, že aj ony tie moje (smiech). U mňa je atmosféra na tréningoch veľmi odľahčená, no deti to nezneužívajú. Snažím sa, aby sa cítili dôležito, neustále ich chválim, čo všetko už vedia. Nie je nič lepšie, ako vidieť dieťa odchádzať z tréningu s tým, že mu bolo dobre a teší sa na ďalší.

Máte aj vlastné deti?

Mám šesťročnú dcérku Lauru, ktorá je zmyslom môjho života. Hoci to možno znie ako klišé, ja to tak naozaj cítim a aj jej to niekoľkokrát denne hovorím. V súvislosti s tým však musím spomenúť zásadný obrat v mojom osobnom živote. Od partnera som sa rozhodla odísť po dlhoročnom vzťahu a plánovanom dieťati v šiestom mesiaci tehotenstva. Ale verím, že všetko zlé, čo sa nám v živote deje, nás niekam posúva. Pre mňa to bol istým spôsobom skok do prázdna, ale nabrala som odvahu. A to som ani netušila, že tam dole je trampolína (smiech).

Čo bolo vašou „trampolínou“?

Boli ňou ľudia, ktorí mi podali pomocnú ruku. V živote som jednoducho mala a mám šťastie na ľudí. Dodnes sú mi veľkou oporou rodičia. V ťažkých chvíľach mi napríklad pomohla i jedna pani, ktorá navštevovala moje tanečné kurzy. Dovolila mi u nej bývať aj s bábätkom, kým sa znovu nepostavím na nohy. Dokonca mi požičala peniaze na nový byt.

Kedy sa z vás teda stala učiteľka tanca?

Nápad živiť sa tancom prišiel, až keď som sa po materskej vrátila do práce. Pre telekomunikačnú spoločnosť, v ktorej som predtým pracovala, som navrhla databázovú aplikáciu a tá sa s úspechom ujala. Možno i preto mi celé tri roky držali miesto. Lenže potom som zrazu okrem zamestnania musela stíhať i starostlivosť o dieťa, vedenie súboru a kurzov pre dospelých. Občas som nevedela, kde mi hlava stojí. Často som chodievala spať o druhej v noci. Bolo toho na mňa naozaj veľa.

Vyštudovali ste účtovníctvo a audítorstvo v kombinácii so softvérovým inžinierstvom. Prečo ste si nakoniec vybrali tanec?

Nedokázala som zabaliť niečo, čo som predtým roky budovala. Rozpustím súbor? Odložím kostýmy do pivnice? To sa nedalo. No zároveň som sa vždy bránila tomu, že by som mala tanec robiť komerčne. Tanec je umenie. A umenie má človek robiť srdcom, nie hlavou. Bolo to ťažké rozhodovanie.

Nebol to príliš veľký risk? Dá sa tancom vôbec uživiť?

Živím sa ním, takže sa to dá, ale určite za to vďačím aj ekonomickému vzdelaniu. Lebo keby bolo na mne, polovica mojich žiakov za kurz neplatí. Je mi až trápne pýtať si peniaze od niekoho, kto u mňa už dlhé roky tancuje a je mi istým spôsobom blízky. Ľudia mi často píšu, že ich život dostal vďaka tancu nový rozmer. Vtedy viem, že to, čo robím, má zmysel. Nájdu sa však aj takí, ktorých nezaujíma, čo dostávajú oni, ale čo mám z toho ja. Párkrát som sa s tým už stretla a veľmi ma to zabolelo. Človek, ktorý nedokáže druhému dopriať, nemôže byť slobodný a šťastný.

Takže tanec zostal vašou záľubou, aj keď je teraz vaším zamestnaním?

Tanec je moja srdcovka a asi je snom každého človeka robiť to, čo ho baví. Mne sa to splnilo. Na každej jednej hodine dávam zo seba maximum - akoby som tancovala prvýkrát. Pritom už dvanásť rokov denne vysvetľujem svojim žiakom to isté. Viete si to predstaviť? Latinskoamerická hudba si ma úplne získala. Pritom dodnes neviem po španielsky a nevidela som Brazíliu. Aj preto si myslím, že to celé nie je vec jazyka ani krajiny, ale duše. Akoby bola hudba výpoveďou tých ľudí. Je fakt, že tancujem tak trocha aj preto, aby som si mohla dovoliť zjesť všetko, na čo mám chuť - a zjem toho naozaj veľa (smiech)!

Vraj sa riadite heslom, že talent je len desať percent úspechu.

Presne tak, po dvanástich rokoch práce s deťmi to môžem plne potvrdiť. Vo svojej praxi som sa stretla aj s deťmi, ktoré mali spočiatku problémy s rytmom i koordináciou. Keď som povedala doľava, ony šli doprava. Dnes sú z nich sólové tanečnice. Naopak, mnohé „talentované“ skončili veľmi rýchlo. Chýbala im cieľavedomosť a pevná vôľa. A v tom to celé je.

Málokto vie, že šarmantné tanečnice samby z Let´s Dance sú tiež vaše chovankyne.

Dievčatá sa ponuke tancovať v Let´s Dance nesmierne tešili. A ja s nimi, samozrejme. Otvárali a uzatvárali sme priamy prenos choreografiami brazílskej samby. Tu si nás všimol Janko Ďurovčík a prišla ponuka vystupovať na Business Party Tv Markíza. Na túto akciu si Janko objednal špeciálnu choreografiu. Bolo ťažké skĺbiť náročnosť terénu s dobre vyzerajúcim spracovaním. A vedela som tiež, aký je Janko perfekcionista.

Zrejme bol nakoniec spokojný, keď s ním dodnes spolupracujete.

Áno, a výsledný efekt naozaj stál zato. Na generálke mal toho Janko práve dosť, nemal najlepšiu náladu. No keď si pozrel moje baby, povedal: „Takto som si to predstavoval.“ Bol to fajn pocit. Potom nás pozval na natáčanie Silvestra pre televíziu Markíza a odvtedy i na ďalšie akcie, ktoré jeho agentúra zastrešuje.

Ako prvá na Slovensku ste začali vyučovať latino sólovo. Bola to akási pomsta mužom?

Vôbec nie! To by mi ani vo sne nenapadlo (smiech)! Dôvodom bol nezáujem zo strany mužov. Tancovať chceli viac ženy a tak som nám vymyslela spôsob, ako si zatancovať aj bez partnera. Vyučujem latino formou jednoduchších či zložitejších krokových variácií, ktoré sa netancujú v páre. A poviem vám, je to o to väčšia žmýkačka (smiech)!

Ste aj vy temperamentná ako hudba, na ktorú tancujete?

Hudba a atmosféra v tanečnej sále ma povzbudzujú k temperamentným výkonom. No v súkromí som skôr rezervovaná. O mnohých veciach radšej premýšľam ako rozprávam. Veľakrát ma z môjho nerozprávania vytrhne až dcéra Laura. Nepotrebujem veľmi vytŕčať, omnoho radšej sa obklopujem srdečnými, úprimnými, usmievavými ľuďmi. Napriek tomu, že sa venujem umeniu, nie som žiadna bohémka. Aj keď sa hovorí, že s poctivosťou človek ďaleko nezájde, táto vlastnosť ma dosť vystihuje. Som rozhodnutá v tomto duchu vychovávať aj svoju dcéru.

Na vašej webstránke píšete, že najväčšie životné sny ste si už splnili. Znamená to, že už nesnívate?

Tanec, práca s deťmi a moja dcérka mi pomohli nájsť si v živote miesto. A o čom ešte snívam? Možno mať raz vlastné tanečné priestory či aby sa mi ešte dlho darilo roztancovať ľudí v sále. No mojím najväčším životným cieľom je vychovať z Laury dobrého a slušného človeka.

Monika Valuchová (38), profesionálna tanečná pedagogička sa baletu a scénickému tancu začala venovať v piatich rokoch. Začiatkom 90. rokov sa zamerala na moderné latinskoamerické tance. Ako prvá ich na Slovensku začala vyučovať pre deti. Tanečnice, ktoré vychovala, dnes vystupujú na prestížnych podujatiach, akými sú televízne Let´s Dance, muzikálová show High Life i ďalšie oficiálne akcie. Sama manažuje svoju tanečnú školu Latiniko - vedie kurzy pre deti i dospelých, súbor a najnovšie i hodiny zumby. Za najväčšie úspechy považuje spoluprácu s Jánom Ďurovčíkom, Romanom Paulechom a skupinou Kmeťobond.