Smútenie nie je choroba

Videla som, že čaká na výťah. Bola oblečená celá v čiernom, pred týždňom prišla o matku. Nohy mi vraveli uteč, ale hlava sa spamätala. Pristúpila som k nej, objala ju a do ucha zašepkala tradičné slová, ktoré sa vravia pri takejto príležitosti: „Úprimnú sústrasť.“

Vždy sa mi zdalo, že tieto dve slová sú frázou a ani teraz mi to na jazyk nešlo ľahko. Preto som dodala: „Je mi to tak ľúto...“ Viac ani povedať netreba.

V minulosti bola rozlúčka s mŕtvym viac-menej verejnou záležitosťou. Človek väčšinou zomieral doma medzi blízkymi a po jeho smrti pozostalí prežívali smútok spoločne pomocou rôznych rituálov. Príbuzní, priatelia, susedia či cirkevné spoločenstvo sa zišli do domu nebožtíka a vytvárali akoby podpornú skupinu pre smútiacich. Ten, kto nosil čierny odev, bol aj spoločnosťou istý čas chránený. O smrti sa hovorilo ako o prirodzenom konci života, nikto nemal pocit, že je to tabu. Aj deti sa mohli stretnúť s mŕtvym človekom, pri ktorom sa držala počas noci stráž, aby jeho duša neodchádzala z tohto sveta osamotená.

Dnes sa smrť preniesla do nemocníc a márnic a spolu so zomieraním sme ju začali tabuizovať. Bojíme sa mŕtvych, bojíme sa i smútku ľudí, ktorí prišli o milovanú osobu. Nevieme, ako sa im priblížiť, čo im povedať. Často sa im vyhýbame, pretože smrť nás desí. Pripomína nám náš strach z toho, že niekoho stratíme. Spoločnosť, ktorá uprednostňuje výkon a dokonalosť nás zase núti schovávať svoje trápenie a nedávať najavo pocity. V okamihu, keď sme blízko zrútenia, okolie nás vyzýva, aby sme sa napchali tabletkami alebo navštívili psychiatra, akoby išlo o chorobu, a nie o prirodzený dôsledok straty.

Smútenie je dôležité práve preto, aby sme sa so stratou mohli vôbec vyrovnať. Je liekom samo o sebe, má hojivé účinky a zákonitosti, ktoré nemožno ignorovať. Ako prebieha jedna z najstresujúcejších súčastí života?

Akútny žiaľ začína prvotným šokom. V okamihu, keď sa človek dozvie o smrti blízkeho, môže reagovať rôzne. Niekto zachová absolútny pokoj, akoby nepochopil, čo sa stalo, iný reaguje búrlivo, plačom, krikom, bedákaním. V tejto veľmi napätej chvíli však príroda vymyslela veľmi dobrý obranný mechanizmus, vďaka ktorému nie je stres zničujúci - popieranie straty a znecitlivenie. Náš mozog odmieta veriť realite, zdá sa nám, že mŕtvy sa každú chvíľu vráti domov. Smútiaci dokáže bez emócií zariadiť pohreb, napiecť koláče na kar či oznámiť ostatným príbuzným, čo sa stalo. Táto činorodosť je pre neho výhodou, odvádza pozornosť od návalu citov. Nezriedka sa stáva, že v kruhu rodiny zaznie smiech, vyvolávajú sa veselé spomienky a zážitky spojené s mŕtvym, cítime vďačnosť či oslobodenie.

Zvyčajne po pohrebe, keď všetko ustane a život sa vráti do starých koľají, doľahne na pozostalého smútok celou silou. Uvedomí si, čo stratil a každá minúta je pre neho utrpením. Čas začne plynúť zdanlivo pomalšie alebo naopak, prestane ho vnímať úplne. Toto emocionálne dno je sprevádzané pocitmi viny (prečo som ho vtedy pustila na cestu), hnevom (čo si mi to urobil), ľahostajnosťou, úzkosťou, neprekonateľnou túžbou. Smútiaci človek cíti fyzickú bolesť v hrudi, je precitlivený na svetlo a hluk, často reaguje zmätene, trpí halucináciami či zábudlivosťou. Dokáže prespať celý deň či prebdieť celú noc, chodí po byte od okna k oknu a nechutí mu jesť. Aktivita a pasivita sa počas aktívneho smútenia striedajú.

Smútenie sa prejavuje aj tým, že pozostalý hľadá stratenú osobu, stretáva ju na ulici, či počuje z vedľajšej izby. Symbolicky uchováva všetky predmety, ktoré pripomínajú predchádzajúci život, necháva neustlanú posteľ či nevypraté oblečenie. Človek sa schová do seba samého, nevníma deti, rodičov či kolegov.

Uvádza sa, že akútny žiaľ trvá vo všeobecnosti približne šesť týždňov po strate, avšak jeho dĺžka je skôr individuálna. Ak sa smútiaci človek „zasekne“ a jeho smútenie je neprimerane intenzívne, trvá dlhšiu dobu, prejavuje sa hlbokou depresiou či samovražednými pokusmi, je najvyšší čas vyhľadať odbornú pomoc psychoterapeuta, resp. psychiatra. Nebezpečenstvo hrozí i v dôsledku potlačenia aktívneho smútenia (napríklad utlmujúcimi liekmi), pretože je vynechaná veľmi dôležitá súčasť psychickej regenerácie - prijatie a spracovanie straty samotnej. Citovým dnom treba prejsť, hoci je veľmi trýznivé a bolestivé.

Zmierenie - jeho známkou je pomalé získavanie rovnováhy a orientácia na vonkajší svet. Strata ešte stále bolí (najmä počas sviatkov a výročí), avšak okrem bolesti cítime akýsi pokoj a strácajú sa pocity viny. Emócie už nie sú hraničné, v bežnom živote nachádzame dokonca i svetlé chvíľky, kedy cítime šťastie. Dokážeme si prezerať staré fotografie a vykonávať činnosti, ktoré dovtedy robila stratená osoba. Robíme kroky súvisiace s aktívnym oddelením od minulosti. Začneme riešiť dedičské záležitosti, odložíme osobné veci po zomretom a v spomienkach používame minulý čas. Stratu začneme chápať ako udalosť, ktorá nám dáva nové možnosti. Uvoľní sa v nás energia na začatie nového, sme schopní prežívať radosť. Konečne pochopíme význam vety, že čo nás nezabije, to nás posilní.

Táto etapa zvyčajne trvá približne dva roky a počas nej sa môžu vyskytovať i malé pády smerom dolu. Nikdy to však nie je úplné dno, skôr malé pokĺznutie, ktoré sa dá prekonať.

Nový život neznamená zabudnutie. Naopak, k stratenej osobe získame odlišný vzťah, nájdeme jej nové miesto v našom živote. Iba tak dokážeme vytvárať kvalitné citové väzby na žijúcich ľudí. Keď stretnete ľudí, ktorí dávnejšie prekonali smútenie, povedia vám, že sa im zväčša zmenil rebríček hodnôt, začali si užívať príjemnejšie stránky života na úkor povinností. Akoby prišli na to, že nič materiálne nie je také dôležité ako prítomnosť tých, na ktorých nám záleží.

Autor: Adriana Markovičová