Som „hypochonder“?

S čiastočnými príznakmi hypochondrie sa lekári stretávajú takmer u každého druhého pacienta.

Pojem hypochondria určite poznáte. Ak by ste si prelistovali slovník cudzích slov, zistili by ste, že ide o chorobný sklon nahovárať si, namýšľať si chorobu alebo ju zveličovať. „Pacient si sťažuje na soma-tické – telesné problémy, akými sú bolesti brucha, hnačky, tlak v hrudníku, návaly potu... Podľa lekárskeho záveru však na tieto ťažkosti neexistuje telesná príči-na. Zdravotné problémy však uňho naďalej pretrvávajú a on zvyčajne navštevuje mnohých odborných lekárov,“ vysvetľuje psychologička a psychoterapeutka Júlia Štermenská. Ako však dodáva, vždy nemusí ísť práve o hypochondriu. Telesné symptómy môžu byť totiž prítomné aj pri iných psychických poruchách, napríklad depresii, poruchách osobnosti, úzkostných či psychosomatických poruchách.

„Z psychiatrického, psychologického, ale i následne psychoterapeutického hľadiska je práve preto veľmi dôležitá diferenciálna diagnostika a stanovenie presnej diagnózy,“ spresňuje odborníčka. Pri somatogénnej poruche pretrvávajú viac ako dva roky rozmanité a často sa meniace telesné symptómy bez telesnej príčiny. Pri hypochondrickej poruche viac ako pol roka trvá presvedčenie o prítomnosti telesnej choroby - rovnako bez telesnej príčiny. „V oboch prípadoch hrozí množstvo zbytočných, niekedy náročných vyšetrení, zbytočné chirurgické zákroky, užívanie liekov, ale i riziko vzniku závislosti od určitých návykových liečiv,“ vystríha Júlia Štermenská.

Hypochondria naša každodenná

Čo myslíte, ktoré pohlavie má vo výskyte hypochondrie početnejšie zastúpenie? Aj vám sa pred očami vybaví obraz priateľa či manžela, ktorý každú chrípku prežíva vari ako smrteľnú chorobu? Ak ste teda na úvodnú otázku automaticky odpovedali jednoznačne muži, musíme vás sklamať. „Hoci neexistujú vedecky podložené štatistiky, ktoré by dokazovali presné percento zastúpenia hypochondrie v populácii, podľa lekárov je pomer mužov a žien približne zhodný,“ uvádza psychologička.

Prax všeobecných lekárov dokazuje, že čiastkovými príznakmi hypochondrie trpí takmer polovica pacientov, zatiaľ čo jednoznačné príznaky sú zjavné u 3 až 14 percent pacientov. Rovnako ako neexistujú presné štatistiky, nie je jednoduché ani určiť jednoznačné predpoklady a príčiny vzniku tejto choroby. „Ak by sme sa pozreli na hypochondriu ako na somatogénnu poruchu, zistili by sme, že jej zdroj spočíva vo vnútorných konfliktoch človeka, zapríčinených pocitmi viny či strachu. Obranou proti nim je presúvanie pozornosti na telesné poruchy,“ informuje psychologička a psychoterapeutka.

Zaujímavé je, že postihnutí vo väčšine prípadov uvádzajú, že pred ochorením trpeli stresom alebo sa v ich živote udiali veľké zmeny. „Pod tlakom týchto okolností sa sledovanie rôznych telesných príznakov – či už ide o tlkot srdca, bolesti hlavy alebo tráviace ťažkosti, ktoré sú inak bežným sprievodným javom prechodných problémov alebo dôsledkom zvýšenej telesnej záťaže, mení na presvedčenie, že ide o príznaky ťažkej choroby,“ vysvetľuje Štermenská. Samozrejme, časom sa prejavia aj sprievodné znaky ochorenia, ktorými postihnutý hypochondriu v sebe ďalej „živí“ a podporuje. „Aby sa - obrazne povedané - ochránil pred chorobou, zníži svoju fyzickú námahu, na čo, logicky, organizmus zareaguje negatívne. Neraz sa k tomu pridruží ľútosť okolia, čo je pre hypochondriu ideálnou živnou pôdou,“ konštatuje odborníčka.

Boj so sebaľútosťou

Podľa Júlie Štermenskej sú priebehy tejto poruchy väčšinou chronické - práve pre presvedčenie pacienta, ktorý permanentne navštevuje ďalších a ďalších lekárov, odborníkov, siaha po alternatívnych možnostiach liečby. Základný problém však zostáva neriešený. „Pre pacienta, ktorý upína pozornosť výlučne na svoje telo a s obavami sleduje telesné symptómy, nie je ľahké prijať liečbu psychofarmakami alebo psychoterapiou,“ tvrdí odborníčka. Postihnutý totiž automaticky reaguje v zmysle: „Nie som predsa blázon!“

Dĺžka liečby je vysoko individuálna a závisí od dĺžky trvania ochorenia, stupňa chronifikácie, prepojenia a súvisu s inými psychickými poruchami, a v nemenej podstatnej miere aj od motivácie a spolupráce pacienta.

„Z psychoterapeutických smerov v terapii je využívaný psychoanalyticky orientovaný i kognitívne behaviorálny prístup. Uplatnenie v liečbe nachádzajú rôzne nácvikové programy na odbúranie kontrolujúceho, šetriaceho správania, odbúranie vyhýbavých stratégií, redukciu stresu, zlepšovanie telesného a subjektívneho pocitu pohody, sociálnej kompetencie a komunikácie. Ale i relaxačné techniky, biofeedback či sebaposudzovacie monitorovacie škály,“ vymenúva možnosti liečby psychologička. Podľa jej skúseností sa zhoršenie ťažkostí zníži aj tým, ak má pacient vyvážený životný štýl. Týka sa to rodinného, osobného prostredia, práce či telesnej záťaže. Keď sú tieto zložky v rovnováhe, stav chorého sa väčšinou zlepší.

Ani známi ľudia nie sú výnimkou...

Azda najznámejším hypochondrom je americký herec, režisér a spisovateľ Woody Allen. Sám o sebe tvrdí, že nie je hypochonder (čím vlastne dokazuje, že ním je). Netají sa však tým, že si každé dve hodiny meria teplotu. Keď sa cíti chorý, teplomer „testuje“ každých desať minút. Dokonca má i početný lekársky štáb – nielen jedného lekára, ale na každú časť svojho tela má špecialistu. V jeho živote zohrávajú významnú rolu psychológovia, psychoanalytici i psychiatri. Jeho bývalá manželka Mia Farrow si vo svojej knihe spomienok neodpustila poznámku: „Náš vzťah – to bola trojka: Woody, jeho psychoanalytička a ja.“

Hypochondriu považujem za historickú diagnózu
Peter Lipták, všeobecný lekár

Z môjho pohľadu vnímam hypochondriu skôr ako historickú diagnózu. Ak pacient opakovane prichádza s určitými ťažkosťami, problémami, neustále jeho stav riešime, trpezlivo ho opakovane vyšetrujeme, absolvuje ďalšie a podrobnejšie vyšetrenia, až kým sa nám nepodarí vysvetliť pôvod jeho ťažkostí. Osobne som sa ešte nestretol s tým, že by sme nakoniec neodhalili objektívnu príčinu pacientových problémov. Samozrejme, sú pacienti, ktorí majú tendenciu viac preciťovať svoje ťažkosti, sú citlivejší, tomu však prispôsobujeme aj prístup k nim.

Vždy je potrebný citlivý prístup
Jozef Marenčák, urológ, primár Urologického oddelenia NsP Skalica

Počas svojej praxe som sa už neraz stretol s pacientmi s hypochondrickým správaním. Mnoho mužov (prevažne vo veku od 20 do 40 rokov) vyhľadá urológa, keď ich trápia chronické zápaly prostaty, pri ktorých sa často nedá dokázať prítomnosť infekcie (preto používame aj pracovný názov prostatoneuróza). Títo muži sa dožadujú lepšieho vyšetrenia aj liečby. Veľakrát „putujú“ od jedného urológa k druhému. Subjektívne pociťujú problémy, ako napríklad časté močenie či neurčité bolesti.

Z môjho pohľadu je úlohou lekára vylúčiť závažnú patológiu u pacienta a následne mu vysvetliť, že aj keď ide o nepríjemné „ochorenie“, nemôže nijako ohroziť jeho život. Prístup lekára je kľúčový. Samozrejme, v prípade prekročenia istej hranice aj ja odporúčam konzultáciu s psychológom, prípadne psychiatrom.

U žien sa skôr stretávam s hypochondriou, ktorá vychádza zo strachu z rakoviny niektorého orgánu urogenitálneho systému. Mnohé hypochondrické ženy sú ochotné podstúpiť rozmanité vyšetrenia (aj bolestivé a nepríjemné), aby si dokázali neprítomnosť nádoru. Upokojenie však trvá len niekoľko týždňov a potom za mnou prichádzajú s „novými“ príznakmi. Vždy je však potrebný citlivý prístup, postihnutá osoba naozaj duševne trpí a treba jej pomôcť – nielen z telesnej, ale aj z duševnej stránky.