Prečo pomáhame?

Sviatočné obdobie v nás často prebúdza chuť pomáhať druhým. Je však naša pomoc skutočne aj účinná?



Pred Vianocami sa opäť roztrhlo vrece s rôznymi dobročinnými akciami, pouličnými či esemeskovými zbierkami, aukciami a inými aktivitami, ktoré nám pripomenuli, že medzi nami žijú ľudia, ktorí nemajú uspokojené ani svoje základné potreby a z rôznych dôvodov si nevedia pomôcť sami. Je to prirodzené. V predvianočnom čase je väčšia pravdepodobnosť, že sa podarí získať si srdcia ľudí, lebo sú citlivejší, vnímavejší, empatickejší...

tem1.jpgMálokto si však uvedomuje, že o tom ako, komu a kedy chceme pomôcť, sa môžeme rozhodnúť dobrovoľne. Chudoba, choroba, zdravotné postihnutie, sociálna izolácia a podobne nie sú fenomény, ktoré sa zjavia pred Vianocami a potom zase zmiznú. Sú tu stále a spolu s nimi aj stále fungujú rôzne podporné programy, ktoré sa snažia týmto problémom predchádzať, alebo ich systematicky eliminovať.

Keďže nie sme rozvojová krajina, ale máme fungujúci systém sociálnej pomoci, systém a koordinácia pomoci slabším je veľmi dôležitý. Neplatí už (našťastie), že čokoľvek darujeme, „sa zíde“. Keď napríklad v dobrom úmysle odnesieme do detského domova škatuľu hračiek, možno zistíme, že deti sú hračkami zavalené, a preto sa z nich ani nevedia tešiť. Nie sú nevďačné, len potrebujú niečo iné ako hračku. Preto treba k pomoci, ktorú poskytujeme cudzím osobám, pristupovať s rozumom.

„Toľko rôznych oblastí a konkrétnych ľudí potrebuje pomoc a vy nemôžete pomôcť všetkým. Naučila som sa selektovať a strategicky myslieť aj pri „konaní dobra“, hovorí správkyňa Nadácie VÚB Martina Slezáková. Zjednodušene povedané - pomáhať treba nielen chcieť, ale aj vedieť.

Sme skutočne nezištní?

Za každou poskytnutou pomocou je aj pomoc samému sebe. Prípady čistého altruizmu môžeme nájsť v povestiach či legendách, ale v reálnom svete neexistujú. Motívom môže byť osobná skúsenosť s problémom, pocit samoty, ľútosti, potreba sebarealizácie, navodenie dobrého pocitu alebo nájdenie zmyslu vlastnej existencie. „Na svete je veľa biedy a nešťastia, práve cez ne som si uvedomila svoje osobné šťastie. Denne sa stretávam s toľkými potrebami... naučila som sa byť preto pokornejšia a vďačnejšia, “ odpovedá na otázku, čo jej prináša pomoc druhým, Martina Slezáková.

Nech je motív nášho konania akýkoľvek, neznamená to, že sa zaň máme hanbiť. Väčšinou sa hanbíme preto, lebo pomoc býva prezentovaná ako tá najčistejšia hodnota bez očakávania akéhokoľvek osobného prospechu, čo však v reálnom živote väčšinou tak nie je. Keby sme mali možnosť bližšie spoznať napríklad Matku Terezu, možno by sme zistili, že aj ju kdesi hlboko vnútri poháňal vlastný osobný motív. Lebo keby nevedela, prečo to robí a ako sa potom cíti, nepomáhala by.

Nájdu sa dokonca aj ľudia, ktorí pomáhajú, lebo ich ženie túžba po moci a strach zo samoty. Snažia sa vybudovať si vzťah závislosti od svojej osoby, čím si človeka, ktorému pomáhajú, pripútajú, môžu ho ovládať a znižujú tým riziko, že by ich mohol opustiť. Takéto vzťahy nie sú ničím výnimočným a nemusí vždy ísť len o materiálnu závislosť. Nie je také ťažké navodiť aj u silnej osobnosti pocit, že bez vás nedokáže žiť, ak viete ako na to. Veľmi často vzniká napríklad vzťah závislosti medzi manželmi, kde sú jasne vymedzené roly partnerov a kde má každý z nich svoje povinnosti k rodine.

Nie je pomoc ako pomoc

tem2.jpgPomôcť môžeme dvoma základnými spôsobmi. Ak sa niekto ocitol v núdzi, teda stratil domov, prácu, zostal bez akýchkoľvek finančných prostriedkov, potrebuje rýchlu pomoc, aby nezomrel od hladu či nezamrzol na ulici. Ide o jednorazovú, spravidla materiálnu podporu. Takýchto krajných prípadov však na Slovensku veľa nemáme, aj keď práve tie sú najčastejšie medializované, čím sa vytvára vo vedomí ľudí skreslený obraz o našej spoločnosti. Ľudí, ktorým stačí poskytnúť jednorazovú „finančnú injekciu“ a ďalej fungujú sami, bez cudzej pomoci, je málo. Jednorazovou pomocou nevytvoríme totiž u nich aktívny postoj k životu, ktorý je pre väčšinu z nás samozrejmý, a tým je prevzatie osobnej zodpovednosti.

Martina Slezáková o tomto fenoméne hovorí: „Existujú ľudia, ktorí namiesto toho, aby si hľadali prácu a pohli rozumom, radšej napíšu srdcervúci list o svojom „ťažkom“ osude a odkopírovaný ho rozpošlú päťdesiatim firmám so žiadosťou o podporu. Takéto prosby však treba selektovať. Ak máme na stole dve žiadosti od ľudí v núdzi, uprednostníme toho, ktorý nežiada jednorazovú podporu, ale toho, kto potrebuje peniaze na počítač a počítačový kurz, aby si mohol nájsť prácu a postarať sa o seba.“

Študentov sociálnej práce učia, že nie je riešením dať hladnému rybu, ale udicu a naučiť ho chytať ryby. Táto cesta je podstatne ťažšia a od pomáhajúceho si vyžaduje oveľa viac úsilia, poznania a trpezlivosti. Motivovať človeka v núdzi k akejkoľvek aktivite je nesmierne ťažké, najmä ak sa núdza stala jeho životným štýlom. Žije zo dňa na deň, je skeptický, má narušené sebavedomie a mnoho ďalších sociálnych a psychických prekážok, ktoré treba spolu s ním prekonať. A presne v tomto okamihu sa pomáhajúci dostane do situácie, keď zistí, že len jeho ochota pomôcť nestačí, ale musí sa čosi naučiť aj o účinnej pomoci, jej nástrojoch a metódach.

Americký psychológ Carl Rogers reakcie pomáhajúcich rozdeľuje do piatich skupín: hodnotiace, interpretujúce a uspokojujúce, chápajúce, skúmajúce a súdiace. Najčastejšími sú u týchto ľudí hodnotiace reakcie, ale ako oveľa účinnejšie sa ukázali reakcie chápajúce, pri ktorých sú pomáhajúci a prijímajúci navzájom otvorení pri komunikácii, čím sa zvyšuje medzi nimi šanca na vzájomné porozumenie. Pri pomáhaní si treba dávať pozor na hodnotenie, chválenie či odsudzovanie, ktoré môže zahnať príjemcu pomoci do defenzívy. V takýchto situáciách hrozí, že nám ten, komu sa snažíme pomôcť, nepovie všetky dôležité detaily o svojom probléme, a tak sa zníži potenciálna možnosť vyriešiť jeho trápenie.

Prijať pomoc je ťažké

Keď niekomu pomôžeme, väčšinou očakávame, že nás tento človek zahrnie slovami vďaky, rozplače sa od šťastia, alebo nás zo samej vďaky vybozkáva. Keď takto nereaguje, považujeme ho za nevďačného a máme pocit zbytočnosti. Martina Slezáková v tejto súvislosti hovorí: „Reakcie ľudí, ktorým pomáhame, sú rôzne. Každé jednoduché ďakujem nás však vždy veľmi poteší. Vôbec to nie je samozrejmosťou a v skutočnosti sa poďakuje naozaj málokto. Niekedy to vyzerá, akoby ľudia považovali pomoc od inštitúcie typu nadácia za samozrejmosť, či dokonca povinnosť. To je veľký omyl, ale určite sa na nikoho, kto nepoďakoval, nehneváme. Obyčajné „ďakujem“ považujeme za bonus, ktorý je síce príjemný, ale dá sa bez neho žiť.“

Skúsme si spomenúť na situáciu, keď sme museli niekoho požiadať o pomoc, aj keď išlo možno o úplnú maličkosť. Ako sme sa pritom cítili? Príjemne ani prirodzene určite nie. Striedali sa v nás pocity zlyhania, nezvládnutia problému vlastnými silami, poníženia a straty časti ľudskej dôstojnosti. Svojmu okoliu sme tým dali najavo, že sme slabší a horší ako ostatní. Takéto situácie bývajú najnáročnejšie pre ľudí, ktorých okolie donedávna považovalo za silných, alebo to boli v minulosti práve oni, ktorí ostatným pomáhali. Hneváme sa na svojich starnúcich rodičov, lebo sa tvária, že sú stále sebestační a nepotrebujú našu pomoc? Skutočnosť je zrejme taká, že našu pomoc síce potrebujú, ale keďže boli pre nás celý život oporou, pomáhali nám a žili pre nás, nevedia sa zmieriť s tým, že zrazu je všetko naopak. V horšom prípade sa trápia sami, v tom lepšom požiadajú o pomoc niekoho cudzieho. Jednoznačný názor, ako sa v takejto situácii zachovať, neexistuje. Pokiaľ budeme tlačiť a snažiť sa pomáhať za každú cenu aj napriek odporu druhej strany, narobíme viac škody ako úžitku. Pomáhajúci a prijímajúci si takto môžu vážne narušiť predtým fungujúci vzťah. Jedinou osvedčenou radou je rešpektovanie osobnosti prijímajúceho a vcítenie sa do jeho problému. Mal by cítiť našu náklonnosť, záujem a úctu. Pri tomto všetkom sa však nesmie cítiť v ohrození a musí nám dôverovať.

Ľudmila Boďová (44), profesionálna náhradná mama

Bodova1_1.jpgPracuje na čiastočný úväzok ako profesionálna náhradná mama v Domove sociálnych služieb Gaudeamus v Bratislave. Spolu s manželom sa okrem dvoch vlastných detí stará o telesne ťažko postihnutú pätnásťročnú Nikolku a v dennej kombinovanej forme študuje sociálnu pedagogiku na UK v Bratislave.

„Prijať pomoc som sa musela učiť. Aj keď niekedy mám z toho taký zmiešaný ponižujúci pocit, ktorý asi súvisí s mojou osobnosťou a s pocitom nedocenenosti mojej práce a tým aj nedostatku financií. Keby som vedela viac zabojovať, možno by moja práca bola lepšie ohodnotená a ja by som našim deťom mohla ľahšie dopriať to, čo si zaslúžia a čo ich posunie ďalej.

Našťastie, veľa ľudí nám pomohlo, odkedy sme náhradnou rodinou a nemyslím tým len materiálnu pomoc, možno skôr pochopenie a podržanie v ťažkých chvíľach . Snažím sa tiež pomáhať buď tým, že pre niekoho som bútľavá vŕba, alebo často sprostredkovateľ materiálnej pomoci cez známych, ak ja osobne nemám v danej chvíli čím pomôcť.

Myslím, že určitá systematickosť podpory a pomoci je veľmi dôležitá, pretože niektorí ľudia to síce myslia dobre, ale taška plyšákov či čokolád pred Vianocami ani nás, ani mnohých iných z problémov nevytrhne. Skôr si myslím, že treba učiť ľudí nielen brať, ale ukázať im cestu cez vzdelanie, pomoc pri hľadaní práce, riešení problémov. Lebo to má väčšiu a trvalejšiu hodnotu. Keď musím niečo sama urobiť na vyriešenie svojich problémov, viac dokážem pomoc oceniť. Len čakať a nariekať, kto mi pomôže, nikam nevedie.“
Kristína Baťová (29), sociálna pracovníčka

batova1.jpgPracujem s deťmi a ich rodinami, ktoré sú označované ako poruchové alebo dysfunkčné. Mojou „úlohou“ je ukázať im, že môžu žiť inak a spolu s nimi nájsť cestu, ako si zlepšiť život. Snažím sa im pomôcť vyjsť z bludného kruhu nešťastí, zlých vzťahov, stresov, dlhov, závislosti a pod., ktorý už často prijali za svoj vlastný.

Pomoc klientom staviam vždy na vzťahu. Potrebujú cítiť, že niekomu na nich záleží (a mne na mojich klientoch naozaj záleží) a na tomto budujem všetko ostatné. Spolu odtiahneme oponu, za ktorou žili, a mali tak možnosť vidieť inú verziu svojho života. Azda tú lepšiu a menej bolestnú.

Dávame tejto iluzionistickej vízii hmatateľnú podobu, aby neostala len predstavou, ale tým, čím moji klienti ráno vstávajú, večer idú spať a žijú vôbec. Neostávam vo svojej expertnej role, ale naopak, chcem, aby sa rodina stala expertom na vlastný život.

Keď klienti „objavia“ svoje zdroje a sebahodnotu, mám pocit, že som pomohla. Ale o tom, či sa pomoc stane pomocou, alebo zostane len donquijotovskou bitkou, rozhodujú oni sami. V pomoci je vždy istá dávka altruizmu a istá dávka egoizmu v zdravom pomere. Veď s radosťou je vždy radosť pomáhať.
Pojmy, ktoré sa používajú v dobrovoľníctve
  • Filantropia býva definovaná ako ľudomilnosť, dobročinnosť. Používa sa ako označenie pre modernejšiu formu darcovstva, ktoré sa snaží riešiť problémy spoločnosti podporou vzdelávania, inovácií a rozvojom schopností ľudí, aby si boli schopní pomôcť sami.
  • Altruizmus je protikladom egoizmu. Vyjadruje mravný princíp, ktorý spočíva v nezištnej službe iným ľuďom a v ochote obetovať pre ich dobro vlastné záujmy.
  • Dobročinnosť predstavuje všeobecný pojem označujúci rôzne aktivity motivované láskou k blížnemu a snahou pomôcť človeku, ľudstvu, svetu. Jeho podstatu tvoria darcovstvo, ktoré môže mať formu materiálnu, finančnú a dobrovoľníctvo (môže byť vnímané tiež ako darovanie času alebo energie).
  • Prosociálne správanie sa vyznačuje skutkami a činmi vykonávanými v prospech druhého bez očakávania odmeny (materiálnej či finančnej) alebo sociálneho súhlasu. Prosociálne správanie je obyčajne používané ako synonymum pojmu altruizmus, pričom má rozmanité formy: darovanie, vyjadrenie porozumenia, pomoc, podpora.

Najčítanejšie na SME Žena


Inzercia - Tlačové správy


  1. Kedy sa refinancovanie oplatí?
  2. Plug-in, hybrid alebo elektromobil? Poradíme, ako správne vybrať
  3. Bývajte v budove, po ktorej sa prechádzal Schöne Náci
  4. Trenčania to chcú mať všade blízko. Kde kupujú byty?
  5. ENGIE Services odovzdala do prevádzky novú kotolňu v Košiciach
  6. Poistenci VšZP už nebudú platiť 17 centov v lekárňach za recepty
  7. Žilina Voce Magna 2017 – Medzinárodná súťaž zborového umenia
  8. Lokalita pod Kolibou výrazne mení svoju tvár
  9. Potraviny typické pre váš región nájdete už aj v Kauflande
  10. Exotické destinácie s priamym letom z Viedne
  1. Slovenské mestá môžu využiť eurofondy na zelené strechy
  2. Plug-in, hybrid alebo elektromobil? Poradíme, ako správne vybrať
  3. Program obnovy chodníkov v Starom Meste schválený
  4. Stavebná fakulta STU získala certifikát EUR-ACE
  5. Stavebná fakulta STU získala certifikát EUR-ACE
  6. Príďte na Deň otvorených dverí v Novom Ružinove
  7. Študenti sa rozhodli zmeniť svoju školu
  8. Kedy sa refinancovanie oplatí?
  9. Bývajte v budove, po ktorej sa prechádzal Schöne Náci
  10. Samsung Galaxy Note8 umožňuje tvoriť veľké veci
  1. Poistenci VšZP už nebudú platiť 17 centov v lekárňach za recepty 9 306
  2. Exotické destinácie s priamym letom z Viedne 4 730
  3. Lokalita pod Kolibou výrazne mení svoju tvár 2 994
  4. Trenčania to chcú mať všade blízko. Kde kupujú byty? 2 614
  5. Plug-in, hybrid alebo elektromobil? Poradíme, ako správne vybrať 1 767
  6. Potraviny typické pre váš región nájdete už aj v Kauflande 1 578
  7. Zabudnite na nové a neekologické PC. Je tu Refurbished! 1 556
  8. Kedy sa refinancovanie oplatí? 1 217
  9. Bývajte v budove, po ktorej sa prechádzal Schöne Náci 1 214
  10. Päť mýtov, ktoré ste počuli. A možno aj uverili 1 142

Hlavné správy zo Sme.sk

KOMENTÁRE

Ficovi nestačila porážka Danka, potreboval ho úplne zosmiešniť

Čo by Fico nesmel urobiť, ak by postupoval podľa ústavy.

KOMENTÁRE

Zosmiešnil Trump seba či rovno Ameriku?

Lídri Činy, Ruska a Nemecka si Trumpovu reč v OSN neprišli ani vypočuť.

BLOG CAFÉ EURÓPA

Café Európa: Ako dobehnúť západné platy v EÚ?

Môže sa sociálna úroveň medzi východom a západom priblížiť?

Neprehliadnite tiež

Ellen DeGeneres – komička, ktorá prelomila lesbické tabu

Za svoju otvorenosť spred dvadsiatich rokov ju ocenil aj prezident.

Dlhodobé vzťahy ničia záujem o sex. U žien skôr než u mužov

Správanie v intímnej oblasti ovplyvňuje aj viera v stereotypné predstavy.

Tohtoročné Emmy Awards ovládli ženy. Takto to počas večera vyzeralo

V Los Angeles sa v nedeľu v noci odovzdávali takzvané televízne Oscary.

Módna návrhárka Michaela Ľuptáková: Krása nemá konfekčnú veľkosť

Navrhuje kolekcie aj pre bacuľky a jej šaty s hrdosťou nosia aj celebrity.