Magdaléna Rybáriková: Každý postup si treba vážiť

Tenis hráte už od ôsmich rokov. Kto vtedy objavil váš talent?

Ako malé dieťa som stále behala za nejakými loptičkami, v podstate ma nič iné nezaujímalo. A keď som v škôlke dostala umelohmotnú raketu, tak som celé dni nič iné nerobila, len hrala tenis. Väčšinou som pinkala o stenu a naši mi nadávali, že z toho padá omietka. Potom k nám raz prišiel na návštevu známy z Nemecka, ktorý si všimol, že mi to celkom dobre ide a presvedčil rodičov, aby ma začali voziť na tréningy. Inak by im to možno ani nenapadlo. Otec síce hrával futbal a mama hádzanú, ale doma na športovanie veľký dôraz nekládli.

Pochádzate z dedinky Ratnovce. Tam sa zrejme trénovať nedalo.

To je pravda, naši ma museli voziť do Piešťan. Mama si pre to dokonca spravila vodičák. Do mojich šestnástich rokov ma všade vyvážala, zvykli sme si byť stále spolu. Aj keď dnes ma už voziť nemusí, tak za mnou chodí do Bratislavy, kde bývam v podnájme a stará sa o mňa.

S ostatnými členmi rodiny ste tiež v takom úzkom kontakte?

S otcom menej, lebo pracuje v Jaslovských Bohuniciach, takže za mnou nemôže prísť, kedy sa mu zachce. A ja sa tiež hocikedy nedostanem k nemu na návštevu. Mám ešte brata a sestru, ktorí bývajú v Bratislave, ale tiež na seba nemáme veľa času. Voľno mávam len v nedeľu, a to som väčšinou rada, že mám jeden deň pre seba a môžem si oddýchnuť. Zvyčajne vtedy dlho spím, potom idem na dvanástu do kostola. Moji príbuzní sú totiž nábožensky založení, najmä mama si na tom veľmi zakladá.

Ste atraktívne dievča. Nemáte priateľa?

Zatiaľ sa v mojom okolí neobjavil nikto, kto by ma zaujal. Musel by to byť muž, ktorý by dokázal tolerovať, že veľa trénujem a cestujem. A nájsť takého nie je ľahké. Na druhej strane musím povedať, že mi pri mojom rušnom živote partnerstvo ani nechýba. U mňa je teraz na prvom mieste tenis, a tak to zrejme ešte pár rokov zostane.

Koľko hodín denne trénujete?

Ráno si dám polhodinovú rozcvičku, po ktorej mám hodinu a pol tenisový tréning. Potom skočím domov na obed a trochu si oddýchnem. Poobede ma čaká ďalšia hodinka a pol tréningu a po nej polhodinový fitnes alebo beh vonku. Zvyčajne končievam medzi piatou a šiestou, a na záver si dám ešte masáž.

Mávate svalovicu?

Jasné, ráno, keď sa zobudím, tak ma vždy niečo bolí. Kedysi, v mojich športových začiatkoch, som bolesť vnímala intenzívnejšie, ale postupom času som si na ňu zvykla. Viem, že na jej prekonanie pomáha regenerácia. Okrem toho beriem rôzne vitamíny, ktoré mi pomáhajú.

Vrcholový šport je predovšetkým drina, pri ktorej sa treba stále prekonávať. Je pre vás táto vlastnosť prirodzená?

Ani nie, vždy som mala asi viac talentu ako snaživosti. Spočiatku som akoby sama od seba stále vyhrávala. Až neskôr, keď som sa dostala medzi silnejšie súperky, tak som zistila, že len samotný talent nestačí.

Dokážete sa ľahko vyrovnať s prehrou?

Keď som ako desaťročná prvýkrát prehrala, tak som strašne plakala. Na detských turnajoch, ktoré sú určené pre juniorov do deviatich rokov, som mala za sebou len samé výhry. Všetci ma chválili, takže pocit porážky bol pre mňa celkom nový. Vyrovnať sa s ním nie je ľahké, poznám aj dospelé hráčky, ktoré si na kurte poplačú. Ja to dnes už tragicky neberiem. Viem, že ma pocit sklamania nesmie ovládnuť, že aj napriek tomu musím bojovať.

Nikdy ste nemali krízu a neuvažovali o tom, že by bolo lepšie so športom skončiť?

Stalo sa mi to v sedemnástich, keď mi praskla priehlavková kostička na nohe. Spočiatku ma to miesto len trochu pobolievalo a ja som si vravela, že to nejako rozchodím. Lenže bolesť neustávala, naopak, bola stále intenzívnejšia.

Na vyšetrení mi lekár pomocou magnetickej rezonancie diagnostikoval zlomeninu a oznámil, že budem musieť nosiť tri týždne sadru. Vravela som si: Fajn, nie je to také hrozné, akurát stihnem US Open, na ktorý som sa mala prvýkrát dostať. Lenže moje liečenie sa napokon pretiahlo na štyri mesiace. Zlomenina sa veľmi ťažko hojila. Musela som chodiť o barlách a mohla som posilňovať len hornú časť tela. Po zahojení ma ešte čakalo dlhé obdobie regenerácie, trvalo celú večnosť, kým som sa dala dokopy.

A potom prišlo ďalšie nečakané zranenie. To už bolo na mňa priveľa. Spadla som z 220. na 500. miesto v rebríčku, hoci predtým som veľmi rýchlo postupovala vpred. Akoby bol osud proti mne a nebolo mi súdené stať sa tou úspešnou tenistkou, ktorou som vždy chcela byť.

Lenže dnes ňou ste. Tento rok ste sa dostali na 57. miesto vo svetovom rebríčku.

Keby mi niekto pred rokom povedal, že sa mi to podarí, tak by som tomu neverila. Vtedy som si hovorila, že by bolo super dostať sa do prvej stovky.

Ste v období, keď začínate hrávať so svetovými špičkami. Aké to je postaviť sa na kurte voči takýmto obávaným hráčkam?

Človek hlavne nemôže ísť do hry s tým, že prehrá zápas. Aj keď sa postaví proti veľmi silnému súperovi, vždy musí aspoň v kútiku duše veriť, že má šancu na víťazstvo. Inak hra so silnými hráčkami je pre mňa skôr výhoda ako nevýhoda. Keďže ja som tá neznámejšia, automaticky sa očakáva od súperky, že vyhrá a ja vlastne nemám čo stratiť. Môžem byť uvoľnená a usilovať sa bez veľkého tlaku o čo najlepší výsledok. Skončiť s jednoznačnou porážkou však nie je nič príjemné.

To sa mi stalo napríklad s Dinarou Safinou na Rolland Garros. V druhom finálovom kole som prehrala 1:6 a 0:6 a bolo to pre mňa veľmi ťažké. Je fakt, že som na ten zápas šla unavená, lebo predtým som hrala ešte kvalifikáciu, ale aj tak som mala pocit, že som mohla zo seba vydať viac.

Spoznali ste sa s niektorou špičkovou hráčkou bližšie?

Stretla som sa v šatni so Serenou a Venus Williamsovými, ale nemyslím si, že by ma nejako zvlášť registrovali. Ja som zatiaľ medzi svetovými hráčkami nováčik.

Aké sú vaše vzťahy s hráčkami slovenskej reprezentácie?

Samozrejme, že poznám Danielu Hantuchovú, odmalička bola mojím vzorom, a s Domnikou Cibulkovou sme spolu trénovali už ako deti. Nedá sa však povedať, že by sme spolu chodili na kávu alebo do kina. Naše vzťahy sú skôr kolegiálne ako kamarátske.

Odkedy vlastne cestujete po turnajoch mimo Slovenska?

V dvanástich som bola na majstrovstvách sveta v Južnej Afrike. Prvýkrát som sa dostala tak ďaleko z domu, bol to pre mňa veľký zážitok. Odvtedy stále cestujem, doma som len tri mesiace do roka.

To musí byť úžasné vidieť taký kus sveta.

Až také super to zase nie je, najmä keď sa musíte pred zápasom vyrovnať s časovým posunom. Medzi Austráliou a Slovenskom je napríklad dvanásťhodinový rozdiel, takže keď potrebujem komunikovať s niekým doma, je to dosť komplikované. Slováci majú deň vtedy, keď ja spím a naopak. V Thajsku je zase veľká vlhkosť vzduchu. Len čo vyjdete na kurt, už ste mokrá, a to ste ešte ani nezačali hrať.

Ktorý z veľkých turnajov máte najradšej?

Zatiaľ som si ešte nestihla obľúbiť jeden konkrétny, na to som v tenisovej špičke príliš krátko. Ale po organizačnej stránke bol asi najlepší US Open.

Američania sú perfektní organizátori, o hráčov sa vedia postarať. Po celý čas sme boli striktne oddelení od publika, takže keď sme sa chceli premiestniť z miesta na miesto, tak sme sa nemuseli predierať davom ako napríklad na francúzskom Rolland Garros. Francúzi sú všeobecne oveľa menej dôslední. Keď si u nich napríklad po zápase objednáte odvoz do hotela, čakáte celú večnosť, kým po vás niekto príde. To by sa v Amerike nikdy nestalo.

Takže Američania sú vám sympatickí?

Tak by som to neformulovala. Pokladám ich za spoľahlivých. Žiť by som však medzi nimi nemohla. Tá ich večná preorganizovanosť by mi časom určite liezla na nervy. A tiež ich neúprimné úsmevy a hlášky o tom, aké je všetko fantastické.

Pre tenistov sú však v zámorí ideálne podmienky.

Je pravda, že u nás nemáme stále teplé počasie ako na Floride a že nám chýbajú na tréning tvrdé povrchy, ale inak si myslím, že na Slovensku sa dá trénovať tenis tiež dobre. Odkedy máme k dispozícii Národné tenisové centrum, podľa mňa sa nemáme na čo sťažovať.

Máte čas pozrieť si popri turnajoch aj krajinu, v ktorej práve ste?

Organizátori nám niekedy pripravia výlet, ale inak veľa voľného času nemáme. Akurát keď sa mi nedarí a vypadnem z turnaja skôr, tak mi zostane čas odbehnúť si na pláž. Nejaké veľké cestovanie však neprichádza do úvahy, lebo treba dbať stále na kondíciu a trénovať bez ohľadu na to, kde práve som.

Nemáte chuť pozrieť sa na nejaké pekné miesta, keď máte mimo sezóny voľno?

Ani nie, vtedy som najšťastnejšia, keď môžem byť doma. Okrem toho sa musím v tomto období venovať iným povinnostiam ako tenisu, najmä štúdiu.

Na akej škole študujete?

Na súkromnom gymnáziu v Trenčianskych Tepliciach. Ešte stále nemám maturitu, ale to je u vrcholových športovcov normálne. Niektorí maturujú ako dvadsaťštyriroční. Dúfam, že mne to nepotrvá tak dlho a školu dokončím už tento rok.

Minulý rok ste mali veľmi úspešný. Čo by ste si priali do toho budúceho?

Aby sa mi vyhýbali zranenia aby som mohla nerušene napredovať. Keby som o rok skončila v prvej tridsiatke, bola by som maximálne spokojná. Ale na druhej strane si vravím, že netreba mať veľké oči. Každý postup si treba vážiť, aj ten menší.

Magdaléna Rybáriková (20) je nádejná slovenská profesionálna tenistka. Vyhrala štyri turnaje ITF kategórie súťaže, na turnaji WTA v Prahe hrala vo štvrťfinále, na turnaji v Taškente sa prebojovala do semifinale, na US Open sa dostala do tretieho kola, kde podľahla Patty Schnyderovej. Vo Wimbledone 2006 sa prebojovala do finále juniorskej dvojhry. Momentálne je našou fedcupovou reprezentantkou.