Poznáme ich?

Spôsob oslavovania vianočných sviatkov už prešiel mnohými zmenami. Niektoré zvyky sa zachovali, iné nie, prípadne vznikli nové. „Podoby prežívania sviatkov sa menia rovnako ako spôsob obliekania, stravovania, trávenia voľného času a podobne. Vianoce vnímame v škále rozličných osláv a sviatkov ako takmer nemenný prvok. No aj v tom kedy, kde, s kým, či ako ich prežívame, sa prejavuje vplyv čias a spoločnosti, v ktorej žijeme a ktorej sme súčasťou,“ hovorí Juraj Zajonc, etnológ z Ústavu etnológie Slovenskej akadémie vied.

Zvyk osláv v období zimného slnovratu siaha ďaleko do minulosti ešte pred vznik kresťanstva. Prostredníctvom rôznych rituálov človek glorifikoval večnú silu života, zabezpečoval sa príchod jari, bohatá úroda, veľa plodov, zvierat a celková prosperita. Vplyvom kresťanstva sa obrady miešali a spájali, novšie nahradili staršie. Cirkev často menila význam pohanského rituálu na svoje účely.

Symbol života

Vianoce sa neslávili vždy 24. decembra. Deň znovuzrodenia Slnka, pôvodný sviatok zimného slnovratu, pripadal na 25. december. Cirkev ho v 4. storočí označila ako deň zrodenia Krista. V stredoveku bol tento deň zároveň aj Novým rokom. Počas zimných sviatkov hrala dôležitú úlohu zeleň ako symbol života. Pôvodne sa domy zdobili vetvičkami a čečinou. Symbolom Vianoc býval závesný slamený stromček, ktorý predstavoval bohatú úrodu v budúcom roku. Neskôr sa začal používať ihličnatý stromček ako spojenie neba so zemou. Zvyk jeho zdobenia sa dostal do miest na Slovensku na konci 18. storočia z nemeckých a rakúskych miest, na dediny oveľa neskôr. Cirkev sa spočiatku búrila proti pohanskej výzdobe kostolov zeleňou, ale neskôr zvyk adaptovala ako symbol rajského stromu. Tradícia obdarúvania počas sviatkov siaha až do antiky. Darčeky pre členov rodiny sa však začali dávať pod stromček až na začiatku 20. storočia.

Najedení do sýta

Obdobie konca roka bolo vždy silne opradené poverami a mágiou. Vtedy sa vraj spájal svet vo svojej celistvosti. Z neba prichádzali anjeli a dušičky, objavovali sa démonické sily. Ľudia verili, že sa svet mŕtvych podieľa na budúcnosti živých. Preto sa im do kútov, kde sa vraj schovávali, hádzali orechy alebo hrach, na povalu sa vynášalo jedlo.

Pozornosť sa venovala aj podlahe v dome. Vystieľala sa slamou, spočiatku pre predstavu obilného poľa, neskôr ako odkaz na Betlehem. Počet chodov i samostatné jedlá pri štedrej večeri sa líšili v jednotlivých oblastiach podľa plodín, ktoré sa tam dopestovali.

Keďže sa slávil zimný slnovrat a skončenie poľnohospodárskych prác, prevládali jedlá z rastlinných produktov, ako sú obilniny, strukoviny, ovocie, kapusta, mak, cesnak... Symbolizovali vegetatívnu silu prírody, ktorá sa mala preniesť aj na ľudí. S mäsom to bolo problematickejšie. Na pôvodných pohanských oslavách bolo bežnou súčasťou. Cirkev však v snahe potlačiť spojitosť s týmito zvykmi, mäso zakázala. Ľudia si ho ako symbol blahobytu v budúcom roku dávali na štedrovečerný stôl, ale jedli ho až po polnoci. Povolená bola len ryba, ako symbol kresťanstva a vďaka šupinám aj bohatstva. Novinkou boli aj oplátky ako posvätný chlieb. Jedla malo byť dostatok pre všetkých.

Úcta k tradíciám

„Mnohé prvky, ktoré boli súčasťou vianočných sviatkov trebárs v rodine roľníka v prvej polovici 20. storočia, patria aj do našich Vianoc. V roľníckej kultúre mal ten-ktorý ustálený spôsob konania alebo správania význam spojený s prosperitou hospodárstva v nasledujúcom roku, alebo so zdravím rodiny. Pre súčasného človeka však majú neraz tie isté zvyky odlišný význam. Sú prvkami, ktoré ho spájajú s ostatnými členmi rodiny, s jej históriou. Už len samotná realizácia zvykov je výrazom úcty k tradíciám, čo je súčasťou identifikácie sa jednotlivca s kultúrou určitého spoločenstva, národa,“ hovorí odborník.

So spoločenským vývojom sa mení aj ich význam. Zajonc pripomína Vianoce počas socializmu, keď boli oficiálne sviatkami pokoja a mieru. Po roku 1989 sa významovo rozšírili. Predstavujú kresťanskú tradíciu i obdobie, keď majú byť k sebe ľudia vnímavejší. Preto sa vtedy robí najviac charitatívnych podujatí. Súčasťou sviatkov sú dnes aj vianočné trhy, výzdoba ulíc alebo adventné vence, kalendáre, ktoré sú často tradičnými prvkami v rôznych krajinách.

„Vianoce sú však vnímané aj ako čas plný stresu, nedostatku času, často v spojení s materiálnym zabezpečením. Myslím však, že majú aj v súčasnosti dôležitý význam v rámci rodinného a spoločenského života, pri udržiavaní kontaktov medzi ľudmi,“ dodáva Juraj Zajonc.

Štedrá večera bola iná v každej oblasti Slovenska

• Polievka – z kyslej kapusty, šošovice, hrachu, fazule, húb
• Múčne jedlá – sú známe pod niekoľkými názvami – bobaľky, opekance, pupáčky, lokše
• Koláče a pečivo – pre rodinu, koledníkov, pastierov, služobníctvo i pre dobytok na prikŕmenie...
• Ovocie čerstvé i sušené – jablká, slivky, orechy
• Oplátky – Je to štedrovečerné obradové jedlo z nekvaseného cesta s cirkevnými symbolmi, predstavuje hostiu, posvätný chlieb. Do 18. storočia oplátky piekli a roznášali kňazi. Verilo sa v ich magické účinky, odkladalo sa z nich do siatin, na liečenie, ochranu pred požiarom.
• Mäso – pri ňom bol viditeľný väčší rozdiel medzi stavmi. Jeho množstvo záviselo od toho, čo si rodina mohla dovoliť. Evanjelici mohli už na štedrú večeru jesť mäso, klobásy i huspeninu. U katolíkov sa pod vplyvom cirkvi rozšírili ryby. Na druhý deň sa už jedlo čokoľvek.
• Alkohol – pálenka, hriate, víno

Ako to bolo s Novým rokom?

Dátum, keď sa začínal nový rok, sa neustále menil. Až v roku 1582 určil pápež Gregor VIII. za Nový rok 1. január. Aj v tento deň malo jedlo veľký význam. Používali sa najmä suroviny symbolizujúce mince a bohatstvo ako šošovica alebo mak.