Zdena Studenková: Život je taký krátky

O chvíľu tu máme Vianoce. Máte pekné spomienky na tento sviatok z detstva?

U nás doma sa veľmi dbalo na domáce rituály. Na Vianoce muselo byť všetko čistučké, vygruntované. Vždy sme boli pekne oblečení a mali sme slávnostne prestretý stôl, na ktorom nechýbal kapor, kapustnica a koláče. Tie piekla moja babička - typická gazdiná, ktorá ťahala štrúdle cez dva stoly a dbala na to, aby bolo všetko „moc dobré“. V tom, čo napiekla, muselo byť vždy veľa masla, veľa maku... Keďže otec s nami dlho nebýval, Štedrý večer sme vždy trávili v trojici - babka, mama a ja.

Váš otec bol v šesťdesiatych rokoch politickým väzňom. Bolo to pre vás ťažké?

K tomu by som sa nerada vracala. Pár zlomyseľných ľudí mi už zasa poslalo pre túto záležitosť anonymy.

Vráťme sa teda k príjemnejším spomienkam. Z ktorého vianočného darčeka ste mali ako dieťa najväčšiu radosť?

Pred vyše päťdesiatimi rokmi som dostala maca, ktorý mi dodnes robí spoločnosť všade tam, kde práve bývam. Chudák, má už jedno odtrhnuté ucho a keďže celých tých päťdesiat rokov väčšinou sedí niekde na pohovke, občas ho preložím, aby ho náhodou neseklo. (smiech) Na každé Vianoce som dostávala kopu hračiek. Tak ako neskôr aj moja dcéra Simona.

Keď ste boli tehotná, museli ste osem mesiacov ležať. Ako ste vtedy sviatkovali?

Ležala som v nemocnici na Bezručovej, na najvyššom poschodí. Pamätám sa, že na Štedrý večer v tej izbe kvapkala voda zo stropu a urobila na vedľajšej posteli dosť veľkú kaluž. Sestričky a lekári sa o mňa bohvieako nestarali. Akurát mi nosili trikrát denne jesť a dávali mi vitamín E. Poprosila som ich, či si môžem zavolať – potom som si z izby pre sestričky privolala taxík, nasadla doň v župane a papučiach a ušla domov. Vrátila som sa až po sviatkoch.

Nikomu ste v nemocnici nechýbali?

Prosím vás, na Vianoce? Kašľali na to.

Ako ste vtedy sviatkovali? Váš exmanžel Stano Párnický zabíjal kapra?

Ježiš, raz v živote som ho k tomu donútila a potom sa so mnou celý večer nerozprával, takže tam sa moje pokusy skončili. Odvtedy robila túto nevďačnú činnosť moja mama.

A aké sú súčasné Vianoce s vaším partnerom Braňom Kostkom?

Niektorí ľudia to nevedia pochopiť, ale my na sviatky nikdy nechodíme po dovolenkách s kamarátmi. Pokojne si vystačíme dvaja. Dokonca aj do kina chodievame sami, lebo nás reakcie druhých ľudí rušia. Väčšinu vecí pociťujeme rovnakým spôsobom a jednou z nich sú aj Vianoce. Vždy sa strašne najeme, potom dostaneme čemer a máme z toho srandu.

Nedávno ste mali náročnú premiéru Klimáčkovej hry Komunizmus v divadle Aréna. Mali ste vôbec čas kupovať darčeky?

Veď ja nakupujem už od septembra! Takú dôležitú vec ako darčeky si predsa nemôžem nechať na poslednú chvíľu. Mimochodom, pred premiérou v Aréne som vstávala o štvrť na šesť ráno, lebo bolo treba Branka odviezť na letisko.

Odtiaľ som išla na nákup, potom k mame a naspäť domov, kde som si zrazu uvedomila, že mi je zima, lebo som nevyspatá. Hodinu som sa trápila v posteli, lenže bolo to zbytočné – ja totiž neviem spať cez deň. A tak som vstala, švacla som si polovicu malej slivovice a tanier horúcej polievky, vygruntovala celý byt, navarila, skočila na menší nákup do Auparku a potom na javisko, takže som v ten deň postíhala množstvo vecí.

Vy nepotrebujete oddychovať?

A čo mám sedieť s vyloženými nohami a rozmýšľať o nesmrteľnosti chrústa? Pre mňa je najlepší relax, keď si môžem pekne poupratovať a porozmýšľať o tom, čo navarím.

Mnohí umelci sa musia pred výkonom sústrediť.

To musí byť strašné, najmä pre rodinných príslušníkov. Predstavte si, že by ste celý deň obchádzali niekoho takého sústredeného.

Postava psychiatričky Aleny, ktorú hráte v Klimáčkovej hre, má kádrové problémy kvôli otcovi. Inšpirovali ste sa pri jej stvárnení vlastným osudom?

Samozrejme, veď ja som toto všetko zažila na vlastnej koži. Keď som chodila do základnej, mala som v kádrovom posudku napísané odporučenie do pásovej výroby. Mojím jediným šťastím bolo, že triedna učiteľka, ktorej na mne záležalo, povedala mame: Zdena musí ísť na nejakú umeleckú školu. Tam ju zoberú, lebo má talent. Na mamu to tak zapôsobilo, že urobila všetko pre to, aby ma dostala na Strednú školu umeleckého priemyslu.

Problémy spojené s mojím pôvodom sa však so mnou vliekli ďalej. Napríklad raz jeden kolega z divadla napísal o mne na „najvyššie miesta“ list, v ktorom podotkol, že si nezaslúžim byť so svojimi protisocialistickými názormi v SND.

Prečo? Veď vy ste sa nijako politicky neangažovali.

Veď práve. Dvakrát som odmietla vstúpiť do strany. Zakaždým, keď bolo treba recitovať na nejakom „súdružskom“ podujatí, tak som povedala, že ja jednoducho nerecitujem. Jedna maličkosť sa pridala k druhej, napokon sa to akosi nazbieralo a niekto z toho vyrobil veľký problém.

Ako sa zmenili vzťahy v Národnom divadle po páde socializmu?

V divadle bol našťastie vždy na prvom mieste talent. Iste, mali sme v súbore aj presvedčených komunistov, ktorí prežívali pád režimu ako niečo strašné, čo sa stalo s ich životmi. Ich výkon na javisku to však nijako nepoznačilo. Hrať s nimi bol pre mňa rovnako silný zážitok pred osemdesiatym deviatym aj po ňom. Na druhej strane musím povedať, že som toto obdobie prežívala veľmi silne, priam euforicky. Fascinoval ma ten pocit spolupatričnosti a lásky, ktorý vládol medzi ľuďmi. Nadšenie mi akurát doma brzdila mama, ktorá ustráchane držala malú Simonu v náručí a bedákala: Panebože, nikam nechoď! Veď vieš, že keby sa niečo stalo, ty budeš prvá, čo ťa zavrú!

Nadšenie z politickej zmeny z mnohých ľudí rýchlo vyprchalo. Kedy ste si uvedomili, že nie je všetko také úžasné, ako sa na prvý pohľad zdalo?

Asi keď ma premiér Mečiar vyzýval cez televíznu Fašírku, aby som sa vysťahovala do Česka. Potom nás spolu s niektorými kolegami označil za treťotriednych hercov, ktorí si nezaslúžia byť tam, kde sú.

Takže zasa niekto spochybňoval vašu pozíciu. Nemali ste preto chuť aktívne sa brániť a vstúpiť do politiky?

Ani náhodou. Akurát raz ma ktosi nominoval do legislatívnej rady ministerstva kultúry - to bola moja prvá aj posledná politická skúsenosť. Prišla som tam a sadla si medzi mnoho dôležitých ľudí, medzi ktorými ma asi po hodine chytila panika.

Vstala som a poprosila ich, aby ma vyčiarkli z ich zoznamu. A oni na to: Musíte si podať písomnú žiadosť! A tak som vzala kus papiera a sama seba písomne zrušila. Dodnes nechápem, kde berú odvahu mnohí tí, ktorí v parlamente riadia zákony našej krajiny.

Čo vás čaká v práci na budúci rok? Budete pokračovať v Ordinácii v ružovej záhrade?

Dúfam, že tento seriál sa bude nakrúcať čo najdlhšie.

Je pravda, že si pri jeho nakrúcaní prepisujete dialógy?

Áno, je to nevyhnutné, lebo scenáre píšu mladí ľudia, ktorí majú taký rozdielny štýl, že keby som sa riadila len tým, čo napíšu, moja postava by bola každý týždeň iná. Jeden autor používa často „dá sa povedať“, iný „hej“, ďalší „oukej“. Snažím sa korigovať tieto rozdiely, aby šla moja postava v jednej línii. To sú však iba detaily.

Nechystáte sa na nejakú filmovačku?

Priznám sa, že keď som nedávno v lete natočila Súkromné pasce v Česku, zasa mi nadlho stačilo. Pracovali sme pätnásť hodín denne, budíček bol ráno o piatej a celý film bolo treba natočiť za osem dní. Kedysi by sme mávali na tú istú prácu mesiac.

Napriek tomu veľa hercov tvrdí, že majú na filmovanie pekné spomienky.

Možno chlapi, ktorí nemusia sedieť pred natáčaním tri hodiny v maskérni. Prídu na pľac o ôsmej, keď sa už ide točiť, popíjajú kávičku a rozjímajú o tom, aký majú dobrý život, lebo manželky ich doma odbremenili od všetkých domácich povinností. Ja filmovačky neznášam. Neznášam vozenie sa v taxíkoch, prevážanie z pľacu na pľac, pojazdné cateringy, toalety.

Vráťme sa ešte na chvíľu k Vianociam. Prečo si na nich vlastne tak zakladáte, keď ste ateistka?

To predsa neznamená, že ich nemôžem osláviť rovnako dôstojne ako tí, čo chodia do kostola. Len si nedokážem pripustiť, že by niečo zhora malo riadiť môj život, podľa mňa je to pohodlné zbavenie sa zodpovednosti.

Mám však priateľov vo Vatikáne, jedného pána farára a jeho gazdinú. Bola som s nimi na mieste, kde sú pochovaní pápeži a pri hrobke Jána Pavla ma z ničoho nič premohol neuveriteľný pocit. Všetka tá energia, vyžarovanie z ľudí, ktorí sa sem prišli modliť a v niečo veria, sa na mňa preniesli tak sugestívne, že som nedokázala zadržať slzy.

Keď mi však môj priateľ ponúkol sväté prijímanie, odmietla som. A on mi na to povedal: Zdena, neriešme to, ty si pre mňa aj tak anjel zvestovateľ svojím umením.

Čím sa vlastne v živote riadite?

Svojím najhlbším svedomím a najvnútornejším presvedčením, že to, čo robím, je správne, aj keď sa to vždy nestotožňuje s oficálnou morálkou. Veľa žien dnes prežíva v nevyhovujúcich vzťahoch len preto, lebo sa to patrí alebo pre peniaze. Ja keď som sa rozvádzala, tak som vôbec nehľadela na majetok. Žiadne prachy človeku pocit šťastia nedajú. A život je taký krátky. Zvlášť pre ženu. Okolo päťdesiatky sa končí naše reprodukčné obdobie a my sa musíme zmieriť s tým, že prichádzajú zmeny, po ktorých sa už isté veci nikdy nevrátia späť.