Herečka Lucia Siposová: Chcela som byť sama v New Yorku

Krásna a inteligentná? Všetko je možné. Aj takto by sa dalo hovoriť o všestrannej slovenskej herečke, ktorá napriek mladému veku stihla pobudnúť v Amerike, naučiť sa tancovať argentínske tango, napísať knihu, ktorá sa vypredala a nakrútiť dva filmy s Filipom Renčom. Herečka, speváčka a tanečníčka LUCIA SIPOSOVÁ.

Ste spokojná s tým, ako sa vám teraz darí?

Ani si to neuvedomujem. Vnímam na ľuďoch, že ma evidujú, že nemám zlú reputáciu, občas ma to až prekvapí. Podľa televízie a novín to vyzerá tak, že človek veľmi veľa pracuje, ale posledný mesiac som vôbec nepracovala. To, čo ľudia vidia, vzniklo možno dva mesiace dozadu. Teraz sa dejú už úplne iné veci. Aj film Hlídač bude mať práve premiéru, ale nakrútil sa pred rokom.

Začína sa o vás písať ako o novej hviezde česko-slovenského filmového plátna.

Dúfam, že sa toho bude písať veľa, aby tomu nakoniec aj všetci uverili.

Nie ste skôr známa v Čechách?

Určite nie. Robila som dva filmy s Filipom Renčom, ale v Čechách to berú tak, že Filipko zase obsadil nejakú slovenskú čajočku a hotovo. Pochybujem, že si tam vôbec niekto pamätá moje meno.

Nie ste typická herečka, máte aktivity rozbiehajúce sa mnohými smermi. Túžite sa prejavovať aj inak ako herectvom?

Veľmi rada sa učím a skúšam nové veci. Všestrannosť možno nie je typická pre herečku, ale je typická pre blížencov. Odjakživa som bola taká. Aj som si hovorila - preboha, ja budem vedieť z každého trošku a nič poriadne. Dôležité je, aby človek dotiahol do konca to, pre čo sa práve rozhodol. S tým mám celoživotný problém. Takže posledné roky sa veľmi uvedomele snažím veci dokončovať. Teraz sa mi to celkom darí. Ale ja by som zomrela, keby som sa mala venovať iba jednej veci, byť niekde zamestnaná. Nemám na to v sebe asi dosť fanatizmu.

Hráte už v druhom filme Filipa Renča. Považujete za šťastný okamih, keď vás oslovil?

Určite to bol medzník v mojom živote. V tej chvíli mi to možno ešte nedochádzalo ako veľké šťastie. Vrátila som sa z New Yorku, stimulovaná po všetkých stránkach a neprišlo mi to až také úžasné. Pokiaľ by ma neoslovil Pedro Almodóvar alebo Steven Spielberg, tak by som nezostala ohromená. Chápete? Už som bola vyrovnaná, už som sa vo svete trochu opinkala.

Na kastingu vás vraj vybrali spomedzi päťsto uchádzačiek.

Píšu to tak, ale ja neviem, koľko nás tam bolo. Mňa zavolali až do úzkeho výberu. Ak je to tak, je to milé. To sa mi už stalo pred rokmi so skupinou Štyri, tiež ma do nej vybrali v celoštátnom konkurze. Človeka to poteší.

Koľko existovala tá skupina?

Dva roky.

Zostaňme na chvíľu pri vašom poslednom filme. Hlídač je príbehom železničného strážnika, ktorý stratí sluch. Vráti sa mu, ale on predstiera naďalej hluchotu, aby sa dozvedel, čo si o ňom ľudia myslia. Hráte jeho manželku, dedinskú ženu. Sadla vám táto postava?

Keď som si prvý raz prečítala scenár, povedala som: Filipko, to je milé, že ma berieš do úvahy, ale ja si myslím, že by to mal hrať niekto starší. Neviem, či to nie je na mňa ťažké, či sa na to hodím. Na konkurze bolo asi dvanásť dievčat, herečky, aj moje kamarátky. Niečo som zahrala a bolo to fajn, ale žiaden Oscar by za to nebol. No a o dva týždne mi volali z Českej televízie, že ma vybrali na tú postavu a že sa mi ozvú. A ja že - počkajte, počkajte, to ste nikoho lepšieho nenašli? Nemohla som tomu vôbec uveriť. Stále som si vravela - dokážem to zahrať? A stala sa taká zvláštna vec, keď som si obliekla svoj kostým na skúške kostýmov, hneď som vedela, že vybrali dobre. Vedela som, že to mám robiť a že to budem robiť dobre.

Ako ste to vedeli?

To človek cíti. Pozrela som sa na seba a vedela som: Áno, ja som Anička.

Ste intuitívny typ?

Som. Ale ja to mám často, keď sa oblečiem do kostýmu. Mám to aj v živote, so šatami. Niekedy som oblečená ako Tomboy a správam sa ako Tomboy a niekedy som za dámu a správam sa ako Audrey Hepburnová. Šaty zo mňa robia človeka.

Funguje aj to, že sa oblečiete tak, aby ste sa nejako cítili?

Určite, keď chcem byť „cool" žena, taká akože sebaistá, keď chcem, aby sa táto stránka vo mne zvýraznila, tak si dám, napríklad v lete večer ťažké veľké náušnice. Uzemní ma to a cítim sa ako taká femme fatale. Šaty a doplnky mi dopomáhajú k akémukoľvek pocitu.

Rozlišujete oblečenie aj podľa toho, či sa stretnete s mužmi alebo so ženami?

Áno. Milujem vymýšľať rôzne kreácie, ja si ani nekupujem veci v klasických predajniach, ale skôr od návrhárov alebo v zahraničí vo vychytávkových návrhárskych obchodoch, som na to zaťažená. Mňa to baví, hrať sa s oblečením, kombinovať a vymýšľať.

Pri filme Na vlastní nebezpečí ste zažili aj naozaj nebezpečné situácie?

Áno, ale mimo vody, paradoxne. Keď bola žúrka a niečo sme zdemolovali, majiteľ penziónu v Rumunsku nás naháňal. Zavolal políciu a tí prišli aj s obuškami.

A samotné raftovanie?

Tak to bolo super. Podľa mňa Filip vedel, prečo ma obsadil. Ja som naozaj dobrodruh, nemám maniere. Lebo tam nieže herečka si sadla do člna, odviezla sa a potom ju nejako vyložili. Sami sme ťahali čln naspäť hore po kameňoch. Ako takí roboši.

Vraj dvanásť hodín denne ste boli v neopréne.

No nebolo to ani sexi, ani príjemné.

Po návrate z USA vám vyšla kniha, ktorá je momentálne vypredaná.

To nechápem.

Ako vám to napadlo?

Mne to nenapadlo, ja som len začala písať, tak po večeroch som vždy niečo frcla do počítača. Písala som každý večer, pričom nikdy predtým som také niečo nerobila.

Nikdy predtým ste nepísali?

Vlastne, pardón, pred knižkou som napísala ešte filmový scenár.

Tú kriminálku, ktorú sa chystáte realizovať?

Nie, úplne iný. Volalo sa to Cesta domov. Ale celý som ho vyhodila. Myslím, že mojou silnou stránkou sú dialógy a situácie, no v príbehovej linke som slabšia. Potrebujem človeka, ktorý so mnou pracuje. V scenári boli dobré situácie aj dialógy, páčilo sa mi to, ale môj pocit z toho bol - načo to je? Je to zbytočné, už to tu bolo miliónkrát. Tak som to hodila do koša. Mala som však zopár ďalších scenáristických námetov a v Amerike som chcela niektorý z nich zrealizovať. Lenže keď som prišla do New Yorku, začala som písať niečo iné a nevedela som to zastaviť. Poslala som to priateľom a oni mi povedali - ježiš, super, píš, posielaj. Hrozne ich to bavilo. A keď už som mala dvadsaťdva kapitol, vraveli mi: To musíš vydať! Povedala som si, že kým mi to pôjde, dovtedy budem písať. Potom som letela do Buenos Aires a vedela som, že žiadny scenár nebude, že to musím dokončiť a bude z toho kniha. Tam som sa na to sústredila - popri žúrkach, tangu, priateľoch a španielčine.

To hovoríte len tak, že ste napísali filmový scenár a zahodili ste ho? To je dosť náročná vec.

To je ťažko povedať, či náročná. Dosť vás z toho niekedy bolí hlava, človek premýšľa ako blázon, kombinuje, ale v zásade, keď nemá žiadne rušivé elementy a dovolí si luxus na mesiac sa niekam zavrieť, môže to dokázať. Keď to odrazu príde, nerozmýšľate nad tým, či je to ťažké, teší vás to, veď to ide samo. A vtedy to je správne. Ak sa človek nasilu snaží, je to zle. Keď príde ten zázračný moment, stávate sa len prostredníkom niečoho, čo má vzniknúť.

Potom ste napísali ešte scenár ku kriminálke. Čo vás k tomu podnietilo?

Zábava, iba blbosti. Keď sme v Bosne a Hercegovine točili s Renčom film Na vlastní nebezpečí, náš zvukár bol môj dobrý kamarát. Kecali sme a spomínali na partičku, čo sme mali voľakedy. A mne sa jedna postavička z tej partičky veľmi páčila. Začala som si len tak spisovať jej príhody. S pánom Miroslavom Krobotom, ktorý vo filme hral, som si veľmi dobre rozumela. Jeho veľmi bavia takéto vymýšľance. Niečo som napísala, rozprávala som mu to a jeho to ohromne bavilo. Mala som z toho kúsok a on že: „Tak to dopište, tak to dopište." Vraj to môžu uviesť v Dejvickom divadle. Povedala som mu, že je to podľa mňa skôr film. Hrajú tam aj zvieratá, zdalo sa mi to pre divadlo náročné. Nakoniec to aj pán Krobot uznal. Boli tam momenty, ktoré pokrivkávali, no našla som Juraja Krasnohorského, mladého režiséra, ktorý žil dlho v Paríži a ktorý mi to pomáha zlepšiť. Vracal sa práve na Slovensko a povedal: Idem do toho všetkými desiatimi. Poďme to trošku prerobiť a natočme to! Presne takého človeka som potrebovala, ktorý pochopí moju poetiku a nebude sa sústreďovať na nedostatky.

Čo vás ťahalo do Ameriky?

Vždy som chcela nejaký čas žiť v zahraničí. Už od osemnástich som to nosila v hlave. A potom prišiel moment, keď som vedela, že „teraz" a išla som. Chcela som byť niekde sama. Chcela som byť sama v New Yorku.

Robili ste tam čašníčku a chodili ste na herecké kurzy. Dali vám niečo?

Učil ma herec Mark Blum. Madonna má film Desperately Seeking Susanne, a on hrá toho hlavného - manžela Rosanny Arquette. Minule som pozerala ten film a skríkla som: To je môj učiteľ! Ja som skoro odpadla, nevedela som, že hral s Madonnou. Vybrala som si ho, lebo mal celkom zaujímavý životopis. Bol perfektný. Nerobil z herectva vedu, išiel na to veľmi prakticky, ale citlivo. Pre mňa hrať v angličtine je teraz oveľa prirodzenejšie ako napríklad v češtine. Kurzy boli dôležité hlavne na to, aby som sa nehanbila hrať v cudzom jazyku, aby sa mi to zautomatizovalo. Keď som prišla do Ameriky a mala som na konkurze nadávať alebo povedať niečo romantické, nevedela som to zahrať, bolo mi smiešne, tak trápne. Po čase sa mi to dostalo do krvi. Už si v angličtine nepripadám, že afektujem, i keď to tak niekedy môže vyzerať.

Čo vám dala Amerika?

Anču Pagáčovú, teda knižku. A veľmi veľa. Spoznala som zaujímavých ľudí a celkovo ma to osobnostne prehĺbilo.

Chceli by ste aspoň párkrát do roka fungovať medzinárodne a nebránili by ste sa ani inej profesii? Akej napríklad?

Baví ma písanie, ale veľmi sa teším aj na svoj filmový projekt. Vyslovene aj na to, ako naň budem zháňať peniaze. Nie je mi vzdialený ani tento biznisový rozmer, ale musí to byť pre umelecký produkt. Teším sa, ako budem riešiť produkciu a manažment, celé to okolo a koľko sa pri tom zase naučím. Mám celkom dobrý „biznisnos", viem predať veci, keď v ne verím. A baví ma aj tretí sektor, sociálne veci - niekomu pomôcť, robiť niečo zmysluplné. Občas mám taký záchvat. Určite na to teraz nie je doba, ale keby sa čokoľvek v živote stalo, tak toto je možnosť, ktorá aj ubolenú dušu vylieči alebo dá životu znova zmysel.

Takže aj toto vás uspokojuje? Charita?

Nie som nejaký veľký ľudomil. Teda, zbožňujem ľudí, ale nie som vyslovene ten typ, čo pre pomoc druhým všetko obetuje. Nemám až tento rozmer. Nevidím sa ako rádová sestra, ale skôr vo väčšom, megalomanskejšom procese - pomáhať tým, že niečo vymyslím, zariadim, sprostredkujem.

Hrali ste aj v Paneláku. Ako to zapadá do vašich hereckých ambícií?

Je to cesta k bežnému divákovi, ktorý sa nedostane do divadla. Potom možno príde do kina aj na niečo, čo má väčšiu hodnotu. Beriem to ako zábavu, ako spríjemnenie života, zahratie si s dobrou partičkou, niečo, kde sa človek „oskúša", aby nevyšiel z cviku. Nie je to ani moja méta, ani na to nie som nesmierne hrdá. Ale mnohí ľudia vďaka tomu so mnou začnú komunikovať aj na ulici, čo je milé.

Vy ste pôvodne chceli byť speváčka ako Madonna. Vaša babička bola speváčka, otec je huslista. Už ste spevácku kariéru zanechali?

Nezanechala, len čakám na správny čas. Spievam furt, ale iba doma. Príležitostne niečo naspievam, ale podľa mňa by to malo zmysel jedine vtedy, keby som vytvorila niečo svoje. Ja týmto celkom trpím, že sa mi nechce byť len reprodukčným umelcom. Milujem pódium, milujem tú davovú radosť z hudby. Myslím si, že hudba zo všetkých umeleckých oblastí má najbližšie k bohu. Príde mi to úplne najočisťujúcejšie a privádza ma to do najväčšieho vytrženia. Je to najväčší zázrak. Mám k nej veľkú úctu a veľmi nerada by som niečo „pohnojila". Nemusím robiť všetko naraz, veď ešte nemám tak veľa rokov. Začnem pokojne aj v päťdesiatke.

Aký hudobný štýl je vám blízky?

Všeličo. Mne trošku prekáža, že teraz je to viac o pesničkách ako o hudobných osobnostiach. Vždy som uznávala takých ľudí, ktorých meno sa povedalo a bolo jasné, čo sú to za ľudia.

Tak povedzte nejaké také meno.

Madonna, Michael Jackson... Ale aj teraz sa nájdu zaujímavé typy, napríklad Amy Winehouse. Mám rada Toma Waitsa, Boba Dylana, Fionu Apple, Dusty Springfield, Ninu Simone, Raya Charlesa. Mne neprekáža ani pop, keď je dobrý. Myslím si, že aj Madonna sa snaží o umenie a vychádza jej to.

A vaša dievčenská skupina Štyri mala k tomu blízko?

Nie. Mala som asi osemnásť rokov a bolo to obdobie, keď leteli komerčné kapely ako Lunetic alebo Spice Girls. Také na zarábanie peňazí, rýchlokvasené. Mysleli si, že Slovákov na takéto niečo namotajú. Robili to Universal Music a Forza a odflákli to, hudobne aj imidžovo. Mohlo to byť fajn, ale veľmi podcenili poslucháčov.

Účinkovali ste aj v muzikáloch. Aká bola spolupráca s režisérom Jozefom Bednárikom?

Mám rada atypických ľudí, ktorí sú niečím čudní, ale cítiť z nich dobrý koreň. Aj keď sú to excentrickí, kontroverzní ľudia, môžu byť niečím aj nedobrí, komplikovaní, ale mňa to veľmi baví. Baví ma vyznať sa v nich a zisťovať, čo ich rozosmeje, čo ich zabaví, akí naozaj sú. On je tiež taký svojský.

O Filipovi Renčovi sa hovorí, že je na dievčatá. Povedali ste, že vás nevníma ako sexuálny objekt, a preto sa vám vraj dobre spolupracuje. Je to pre ženu lichotivé, keď jej niekto povie, že ju nevníma ako sexuálny objekt?

Je to hlavne bezpečné. V tomto prípade je to pre mňa uvoľňujúce, lebo je to obojstranné a som len rada. Mám na seba také „srandovné" reakcie od mužov. Niekto ma vníma úplne ako kamarátku, pre niekoho som ako matka. A niekto ma berie ako úplnú sexicu, tak ja neviem. Filip ma bral skoro ako tetu, ako rodinu. Ja som sa aj tak trošku správala, je to prirodzený obranný systém. On je sympatický blázon, človek s ním chce mať dobrý vzťah, ale zároveň sa nechce dostať do situácie, aby musel riešiť určité veci. Treba vymyslieť odzbrojujúce správanie, keď vás človek nemôže nemať rád, ale zároveň po vás netúži.

Je pre pekné ženy ťažké správať sa tak, aby ich muži brali priateľsky a zároveň ich aj profesionálne akceptovali? Aby si nedovoľovali niečo viac?

Záleží vždy viac-menej na žene, aby sa to naučila, keď to prirodzene nevie. Niekedy je to ťažké. V prvom rade sme ľudia, či muž, alebo žena, a všetci chceme to isté. Všetci chceme byť šťastní, zdraví a mať niekoho, kto nás bude mať rád. A všetci chceme sex.

Keď ste šli do Ameriky, mali ste vraj úžasného frajera. Rozišli ste sa?

Rozišli sme sa, lebo v Amerike som sa zamilovala.

To bol ten búrlivý vzťah s anglickým módnym návrhárom? A prečo búrlivý?

No búrlivý, lebo on bol moták. Taký ten muž, o ktorého sa chcete strašne starať, lebo máte pocit, že je zraniteľný a že vás strašne potrebuje, čo je veľká „namotávka". Ale zároveň neurobí nič preto, aby sa veci zmenili - jeho celá tá póza vlastne baví. A kým na to človek príde, rozkrája sa na márne kúsky. To bolo dookola: Tak buďme spolu, tak nebuďme, tak buďme, tak nebuďme. Veľmi namáhavé. Trpel. Rozhodol sa rozviesť, ale trpel tým, že sa rozhodol rozviesť, a zároveň trpel výčitkou, že je vlastne rád, že sa rozviedol. No mučeník. Keď raz niekto nechce byť šťastný, tak z neho šťastného človeka neurobíte.

Bol od vás starší?

O dvanásť rokov.

Krátkodobé vzťahy sú podľa vás zábava, ale čakáte na toho pravého muža. Aký by mal byť?

Ja už ani neviem, čo je pravý. Vždy si myslím, že už by to mohol byť on, a potom sa zase vykľuje, že nie. Neviem, či je vo mne chyba. Mám rada mužov, ktorí nerozprávajú príliš, sú džentlmeni, sú dôvtipní, inteligentní, humorní, aspoň jemne - nemusia byť práve najväčší „srandisti". Môj partner by mohol robiť niečo iné ako ja, aby mi dal nový rozmer. Mal by to byť niekto pokojný, niekto, kto ma ocení a koho ja ocením. A niekto, kto má aj sexuálny apetít. Niekto, koho baví cestovať alebo keď nie, tak ma nechá vycestovať - hoci na mesiac.

Ste taká nezávislá?

Viem byť aj veľmi závislá. Keď som s mužom, viem byť oddaná, ale nepovažujem za prehnanú požiadavku, keby som chcela niekam na mesiac odísť. Prečo by som nemohla? A možno stretnem niekoho, pri kom nebudem mať potrebu ísť nikde.

Lucia Siposová (1980)
Narodila sa v Bratislave. Absolvovala konzervatórium, rok študovala španielčinu a španielsku kultúru na Univerzite Komenského. Bola členkou dievčenského speváckeho kvarteta Four, v STV moderovala reláciu Sedmička, zahrala si v TV seriáli Záchranári. V roku 2003 odišla do New Yorku, kde strávila tri roky, pričom navštevovala herecký kurz, hrala v televíznych reklamách a tancovala v divadelnej show. V roku 2006 vyhrala konkurz na hlavnú ženskú postavu vo filme režiséra Filipa Renča Na vlastní nebezpečí (2007). V spolupráci s Renčom pokračovala aj vo filme Hlídač (2008). V súčasnosti hrá v divadle Astorka v predstavení Mesiac na dedine a v Štúdiu L+S v predstavení Mínus dvaja. S Katarínou Feldekovou skúša hru o Edith Piaf Smrť v ružovom. Objavila sa aj v televíznom seriáli Panelák. Aktívne sa venuje argentínskemu tangu, ktoré je jej veľkou záľubou. Zo svojho pobytu v Amerike napísala a vydala knihu autobiografických fragmentov s názvom Hello. My name is Anča Pagáčová.