Otec na objednávku alebo kto si bez viny, hoď kameňom

brovoľne.

S Braňom sa zoznámila tesne pred maturitou. Čakala ich vysoká škola, prechádzky po parku, hviezdy na nebi, antikoncepcia a sny o deťoch v spoločnom bytíku. Nie hneď teraz... raz. Po promócii bolo treba zháňať zamestnanie a obzerať sa po bývaní. Zuzana mala šťastie, kúpila trojizbák ešte za rozumnú cenu. Na sľub manželský sa nejako „pozabudlo“. Keď sa blížilo šieste výročie prvého bozku pod rozkvitnutou čerešňou, načapala Braňa bozkávať inú. Svojský spôsob oslavy.

Dlho sa nemohla na mužov pozerať, v každom videla podvodníka a sukničkára. Začala chodiť s kamoškami do fitka, voľný čas spravodlivo delila medzi turistické výlety a divadelné predstavenia. Keď ju časom prirodzená „mužofóbia“ prešla, už boli všetci normálni muži zadaní. Výraz „normálny muž“ pre ňu neznamenal vysokú funkciu v zahraničnej firme, nablýskané auto so štyrmi kruhmi a vypracované svalstvo v okolí hrudníka. Mal to byť človek, ktorý nečaká, kým mu úrad práce pošle pracovnú zmluvu, ktorý nezapíja každý úspech aj neúspech alkoholom a ktorý si nemyslí, že ženu neudrieš kvetom lež kvetináčom. Každé nové svadobné oznámenie v schránke ju pichlo. Kamarátiek ubúdalo a detí pribúdalo. Fotky batoliat na nočníku neznášala hádam najviac. Do fitka a do divadla už chodila sama. Dvadsať sedem. Tik-tak.

Kolega Dušan bol ženatý. Jeho povesť nebola bohvieaká, hovorilo sa o ňom, že žiadna sukňa si pred ním nesmie byť istá. Veľmi dobre vedela, že on nie je ten pravý. Jeho flirtovanie jej lichotilo, zdvíhalo kedysi hrdé sebavedomie. Povedala si, že si tie reči o tom, ako dobre vyzerá, bude užívať. O nič nejde. Dvadsať deväť. Tik-tak. Tik-tak.

Ani nevedela ako do toho spadla. Nebola to láska na prvý pohľad a tuším ani na posledný. Potrebovala muža. Ona bola slobodná, ona mohla. On mal manželku, ktorá tolerovala jeho výlety za ženami. Zuzana radšej nič neskúmala. Dobrovoľná slepota. Dokonca mala odôvodnené podozrenie, že nebola jedinou milenkou ženatého muža. Tie prekliate hodiny. Tridsať. Tik-tak.

Mnohokrát sa o tom zhovárali. Už prešvihla vek, ktorý majú gynekológovia u prvorodičiek radi. On, otec už takmer dospelého syna, štyridsiatnik k svetu. Keď súhlasil, že môže vysadiť tabletky, bola zrazu v siedmom nebi. Ani sa nepýtala, či sa chce rozviesť, bolo jej to jedno.

Nejako to však nešlo. Niežeby mali problémy s posteľnou gymnastikou, Dušan predsa len často „trénoval“, v tomto smere sa mu nedalo nič vyčítať. Jednoducho to každý mesiac prichádzalo so železnou pravidelnosťou. Kedysi by za to dala neviemčo, teraz preplakala každý dvadsiaty ôsmy deň. Na gynde jej navrhli, aby sa prišiel dať vyšetriť potenciálny otec. Aj sa mu to bála povedať... príjemne ju prekvapil. Súhlasil na prvý raz. Áno, pôjdem, odovzdám vzorku, nech skúmajú. Vzorka bola v poriadku. V poriadku neboli jej hormóny. Pustili sa teda do liečby. On, muž ženatý s inou ženou, ona, žena bez legálneho muža. Tikalo to stále viac a viac, ten zvuk narážal na ušné bubienky silou tornáda. Tridsať jeden, tridsať dva, tridsať tri.

Vtedy to prišlo, skoro ako v romantickom filme. Dve farebné čiarky na bielom prúžku. Zatiaľ kôpka buniek, o deväť mesiacov nádherná dcéra s jeho očami. Volá sa rovnako ako ona. Menom i priezviskom.
Doteraz je ženatý s prvou manželkou. Obe o sebe navzájom vedia. Keď sa náhodou stretnú, nevypichujú si oči, pozdravia sa a idú svojím smerom. Malá Zuzka svojho veľkého nevlastného brata zbožňuje. Trávia spolu víkendy, raz u nej a inokedy u nich. Zuzana si vtedy zájde do fitka, kamoškám už deti odrástli a tak tam chodia opäť spolu. Stále vyzerá veľmi dobre, žiadne tukové vankúšiky či rozkysnutý zadok. Možno pár vrások pod očami.

Braňo sa dcéru stará vždy, keď môže. Občas prespí v tom jej trojizbovom byte, ale nie je tam doma. Doma sú len ony dve. Veľká Zuzana a malá Zuzka. Je im dobre, nikto im nefrfle, že nie je upratané alebo navarené. Zuzana tvrdí, že by si na život s mužom v jednej domácnosti už nezvykla.

Nikdy neviete, ako váš život dopadne.
Ak ste niečo pred rokmi považovali za dôležité, dnes je to isté na konci vašej hodnotovej stupnice. Rozhodli ste sa a nesiete si následky svojho rozhodnutia.
Možno budete súdení... no kto si bez viny, hoď kameňom.

Autor: Adriana Markovičová