Gabriela Csinová: Miešajú sa vo mne dva svety

a na srdci.

Aký bol pre vás tento rok?

Dá sa povedať, že prelomový. Dlhší čas som sa chcela vrátiť k divadlu a tento rok sa mi to konečne podarilo, hrám v muzikáli aj v činohre, z čoho sa veľmi teším. Ďalším životným zlomom je fakt, že som sa konečne osamostatnila. Presťahovala som sa do vlastného bytu v krásnom prostredí nad zoologickou záhradou v Bratislave, takže keď sa vykloním z okna, vidím žirafy a ráno počujem hyeny (smiech).

Takže zisťujete, o čom je skutočný život?

Spolu s bratom sme boli samostatní už odmalička, pretože sme vyrastali bez otca. No aj tak - pod maminým ochranným krídlom sme si mohli dovoliť špekulovať, všeličo skúšať, vymýšľať, ohliadať sa dozadu. A teraz zisťujem, aké je to byť odkázaná sama na seba. O bezsenných nociach kvôli hypotéke mi doteraz rozprávali iní ľudia, teraz si ich občas užijem aj sama...

Je sympatické, ak sa známa tvár nebojí priznať, že má úplne obyčajné starosti.

Prečo sa tým tajiť? Život je taký a za to, že raz som hore a raz dole, sa netreba hanbiť. Dobré časy si treba užiť, nabrať z nich energiu a keď je zle, treba to pretrpieť a tešiť sa na lepšie dni.

Pred pár rokmi bolo o vás počuť častejšie. Omrzel vás mediálny záujem?

Myslím si, že asi nie som dobrý úlovok pre bulvár, zrejme nie som dosť kontroverzná. Neviem si vyrábať škandály a ani ich nepotrebujem. Pravda je, že oproti minulosti mám menej práce v divadle a vo filme. Prečo to tak je, neviem. Zrejme je chyba aj vo mne, neviem sa dosť dobre predať. Nedokážem zavolať režisérovi, ktorého poznám napríklad zo školy a spýtať sa ho: „Ahoj, tu je Gabika, počuj, neobsadíš ma do nejakej úlohy?“ V škole som si myslela, že keď ukončím štúdium, tak sa mi okamžite otvoria dvere všetkých divadiel a ja si budem vyberať. Aké naivné!

Napriek tomu ste sa celkom pekne uchytili. Viete, čo by dali iné študentky herectva za účinkovanie v kultovom seriáli Nemocnica na okraji mesta?

Natáčanie Nemocnice bolo pre mňa skvelým obdobím. Seriál som mala rada už odmalička, takže keď som sa dozvedela, že v ňom budem hrať, bola som šťastím bez seba. Trochu horšie sa mi spomína na obdobie po skončení VŠMU, keď som pôsobila v divadle na Fidlovačce. Bola som sama, ubolená z čerstvého rozchodu s priateľom.

Namiesto toho, aby som si v Prahe poriadne vyčistila hlavu a nabrala druhý dych, dopadla som úplne opačne. Psychicky som sa cítila horšie a horšie, bola som taká nešťastná, že som ani nedokázala zapadnúť do kolektívu. Nakoniec sa to všetko odrazilo na mojom zdravotnom stave. Českým susedom sa môžem za skvelé herecké príležitosti iba poďakovať, no ten dlhší pobyt mimo domova mi jednoducho nesadol.

Najčastejšia informácia, ktorá sa o vás objavuje na internete, hovorí o vašom pôvode a o tom, že sa chcete vymaniť z postáv Rómok. Už sa vám to podarilo?

Pre mňa je dosť zvláštne, že sa môjmu pôvodu prikladá až taká dôležitosť. Potom to dopadne naozaj tak, že hrám iba rovnaké typy. Ale nikdy som sa nesťažovala, z každej dobrej úlohy sa teším. No bolo by fajn vyskúšať si aj niečo iné. Osem rokov som predsa študovala herectvo, v škole som si zahrala mnoho rôznych postáv a zrazu sa mi záber zúžil iba na Rómky. Ale zdá sa mi, že v poslednom čase sa z tejto „škatuľky“ už oslobodzujem, vďaka trnavskému divadlu, aj hip-hopovému muzikálu v Aréne.

Nie je to trochu protirečivé – muzikál a hip-hop? Akí diváci vlastne navštevujú predstavenie Príbeh ulice?

Čudovali by ste sa, ale chodí sa dívať hlavne mládež a zatiaľ to vyzerá tak, že sú z muzikálu unesení. Je tam dobrá hudba, dobrá choreografia a podľa mňa aj dobrí herci. Svoje zohráva aj klasický muzikálový príbeh o láske medzi chudobným muzikantom a zazobanou devou z vyššej spoločnosti. Pôvodne som o námete pochybovala, ale nakoniec to vyzerá ako dobrý nápad. Chystáme sa na zájazd do Košíc, Nitry a zdá sa, že záujem prejavili aj v Prahe.

V muzikáli nehráte každý deň. Ako vlastne vyzerá váš bežný týždeň?

Každý večer učím tance, latino je nielen mojou záľubou, ale aj obživou. Bez neho by som asi zomrela (smiech), pri tanci sa úplne uvoľním a zabudnem na problémy. Raz by som chcela mať vlastnú tanečnú školu, no zatiaľ je to hudba budúcnosti. Okrem toho pracujem aj s malými deťmi, učím ich tancovať, alebo im spolu s mamou hrávame rozprávky.

Vaša mama je rovnako ako vy herečkou...

Áno, má vlastný projekt pre najmenšie deti, volá sa Divadlo na vešiaku, s ktorým spolu chodíme hrávať po škôlkach, kultúrnych domoch alebo mestských divadlách. Všetko robíme svojpomocne, sami si zabezpečujeme kostýmy aj prenosnú scénu. O nejakom veľkom zisku sa hovoriť nedá, ale ten skvelý pocit z rozradostených detí za to rozhodne stojí.

Mama bola pôvodne činohernou herečkou v Prešovskom divadle a svoju prácu milovala. Keď sme však boli malí, musela zavesiť prácu na klinec a venovať sa nám, pretože otec bol neustále preč. Až teraz si viem predstaviť, aká to pre ňu musela byť bolesť – vzdať sa divadla. Veľa rokov tam nedokázala zavítať ani ako divák, pretože by jej bolo ľúto. Niekto by to mohol svojim deťom raz aj vyčítať, no naša mama nám vždy hovorila, že svoje rozhodnutie neoľutovala ani na sekundu, pretože mala nás. Podobné obety asi dokážu len ženy.

Rómsky pôvod ste zdedili po otcovi. Kde pôsobí on?

Otec bol muzikant, mal svoju kapelu a polovicu života strávil na pódiách v zahraničí. Teraz už s hudbou skončil, pretože sa mu objavili určité zdravotné problémy, ktoré zrejme súvisia aj s hektickým životom umelcov. Občas sa spolu stretneme a porozprávame, ja mu poviem svoje novinky a on mne tie svoje. Potom mi dá nejakú planú radu, pretože mojim problémom príliš nerozumie a rozlúčime sa, aby sme sa mohli niekedy zasa stretnúť.

Za ten čas sme si všetci zvykli, že vždy, keď bol nejaký problém, nikdy nebol pri nás. O všetko sa musela starať mama. V istej chvíli sa s tým zmierila a prestala ho prosiť o akúkoľvek pomoc. Dnes si dávam pozor, aby sa môj potenciálny priateľ a manžel ani trochu nepodobal na otca. Možno som až príliš opatrná, ale prišla som na to, že každého nápadníka si podvedome porovnávam s otcom, pretože nechcem dopadnúť ako mama.

Stretli ste sa niekedy s diskrimináciou pre rómsky pôvod?

Zažila som ju od matky svojho bývalého priateľa. S partnerom sme si veľmi rozumeli, bol podobne živý a temperamentný, tancoval salsu a dokázali sme sa spolu rozprávať o hocičom. Bohužiaľ, jeho rodine som sa evidentne nepáčila. Jeho matka mi raz poslala vážny list, v ktorom písala, že sa nechce strachovať o naše budúce deti, že sa budú stretávať s intoleranciou a že si vlastne neželá, aby sme spolu chodili. Útlocitné, až to dojíma, že? Malomestská panička, ktorá si kladie pred ústa servítku a radšej napíše vkusný list, ktorý dokáže zabolieť do špiku kostí.

Váš bývalý partner sa nepostavil na vašu stranu?

Najskôr hovoril, aby som neodchádzala, ale nakoniec sa ma nezastal a nechal ma odísť. Čo už, teraz si hovorím, že je všetko tak, ako malo byť.

Dnes máte nového priateľa...

Raz sa ma spýtal, či som viac po mame, alebo po otcovi. Vtedy som si uvedomila, že aj on sa bojí, aby som nebola taký bohémsky a rozlietaný typ ako môj otec. Zbytočne sa budem tváriť, že som iba po mame, keď som veľa génov zdedila aj po otcovi, to jednoducho nezapriem. Som výbušná, plná emócií a do všetkého idem až zbytočne naplno a pojašene.

Naopak, môj partner je rád ticho a ja netuším, čo sa mu premieľa v hlave. Občas by sa mi zišla väčšia psychická podpora alebo pochvala. Nepotrebujem, aby mi niekto hovoril na každom kroku, aká som nádherná a úžasná. Ale aspoň maličký kompliment od priateľa nezaškodí, či nie? Niekedy sa mi zdá, že sme príliš rozdielni a potom vznikajú zbytočné nedorozumenia a hádky.

Takže máte partnerstvo na taliansky spôsob?

Je to tak. A musím priznať, že to býva často moja chyba. Možno mám až príliš veľa temperamentu. Akoby sa vo mne miešali dva svety, ktoré sa nevedia harmonicky spojiť. Často vybuchnem a keď sa konečne upokojím, oľutujem všetko, čo som povedala. V sekunde sa viem rozosmiať, vybuchnúť od zlosti a rozplakať. Emócie sú občas fajn, ale niekedy sú príliš vyčerpávajúce - pre moje okolie, aj pre mňa.

A čo dnes – ste spokojná so svojím životom?

Nesťažujem sa, som spokojná. Keby som mala možnosť vrátiť sa o pár rokov dozadu, tak by som si všetko zopakovala ešte raz. Aj štúdium herectva, napriek všetkým ťažkostiam, ktoré so sebou prináša život herečky na voľnej nohe. Divadelné dosky a film je svetom, ktorý ma naozaj napĺňa. Navyše, čo si budeme navrávať, na štúdium práva alebo matematiky som nikdy nemala bunky (smiech).

A moja divoká povaha? Zdá sa mi, že sa vekom akosi ustaľujem, už som múdrejšia a o niečo pokojnejšia. Tiež som sa naučila jednu dôležitú vec – o to, aby som mala dobrý deň, sa musím pričiniť aj sama a potom ide všetko ako po masle.

Gabriela Csinová (28) vyštudovala konzervatórium a herectvo na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Počas školských čias účinkovala v českom seriáli Nemocnica na okraji mesta po dvadsiatich rokoch. Po skončení štúdia získala angažmán v divadle Künstlerhaus vo Viedni, v pražskom divadle na Fidlovačce a vo filme režiséra Víta Olmera Modrý kámen, kde stvárnila postavu mladej ženy, ktorá sa vyrovnáva so svojím rómskym pôvodom. Rómske krásavice si zahrala aj v muzikáloch Cigáni idú do neba a Balada o zlodejovi koní. Momentálne účinkuje v hip-hopovom muzikáli Príbeh ulice v divadle Aréna a v komédii Truth Story v trnavskom divadle Jána Palárika. S mamou Gabrielou Csinovou vedú divadlo pre deti Na vešiaku. Venuje sa latinskoamerickým tancom, ktoré vyučuje v denných kurzoch. Po otcovi zdedila rómsku krv, jej bratom je herec a spevák Karol Csino.

Autor: Silvia Peťková