Tolerujeme netoleranciu u detí?

Cieľom šikanovania je túžba po nadradenosti, vynucovanie rešpektu a strachu. Utrpenie detských obetí ostáva zväčša tiché, nevyslovené. Hoci je často úzkostlivo stráženým tajomstvom, na detskú dušu môže mať ďalekosiahle dôsledky.

Šikanovanie sa v menšej či väčšej miere vyskytuje na všetkých druhoch škôl. Najčastejšie ide o vulgárne nadávky, zosmiešňovanie, facky, kopance, vymáhanie peňazí, vydieranie. Čím sú páchatelia mentálne vyspelejší, tým sofistikovanejšie sú i spôsoby šikanovania.

Na gymnáziách či medzi dievčatami máva šikanovanie skôr psychické formy, akými sú vylúčenie, ignorovanie alebo ohováranie. „Počet sťažností, ktoré dostávame, každým rokom stúpa. Mnohí riaditelia však dodnes nepripúšťajú, že šikanovanie sa vyskytuje aj v ich škole. A to je ten najhorší prístup,“ hovorí Ľuboš Tužinský zo Štátnej školskej inšpekcie.

Je moje dieťa šikanované?

Deti šikanovanie často taja. Nečudo, veď rozprávanie o príkoriach by znížilo ich už i tak naštrbenú sebaúctu. Nehovoriac o strachu z toho, ako by ich za „bonzovanie“ mohol znepriatelený spolužiak potrestať. Na vnímavom rodičovi a pedagógovi zostáva, aby si utrpenie žiačika všimol. Varovnými signálmi môžu byť nechuť dieťaťa ísť do školy, ranné bolesti brucha, ako aj hrôzostrašné sny, plačlivosť či výbuchy hnevu.

„Rodič by mal tiež zbystriť pozornosť, ak dieťa chodí zo školy okľukami alebo ufúľané, stráca veci a jeho vreckové zázračne rýchlo mizne. Môže byť smutné, zamyslené, prípadne mať modriny a iné zranenia, o pôvode ktorých nechce hovoriť,“ upozorňuje Katarína Trlicová z Unicef.

Väčšinou sa obeťami šikanovania stávajú deti, ktoré si neveria, sú utiahnuté a nedokážu sa samy ubrániť. „Neraz to môže byť dieťa, ktoré nevie alebo odmieta „s vlkmi vyť“. Pre svoju dobrú, jemnú povahu je ľahkým terčom, lebo nedokáže vrátiť násilie násilím,“ hovorí psychologička Eva Jaššová. Tieto deti sa svojím výzorom, schopnosťami, alebo mentálnou výbavou často vymykajú priemeru - neraz aj pozitívnym smerom.

Znamená to jediné: Naše deti môžeme pred šikanovaním najlepšie ochrániť tak, že ich vyzbrojíme dostatkom odvahy a sebavedomia, aby dokázali samy za seba prehovoriť a problémy riešiť, nie sa pred nimi ukrývať. Psychológovia odporúčajú podporovať deti v činnostiach, v ktorých sa im darí. Nezabúdajme, že pocit úspechu a plnohodnotnosti sú pre sebavedomie školáka tými najdôležitejšími vitamínmi!

Úlohu pri šikanovaní zohráva aj skupina „tichých spoločníkov“. Sú to deti, ktoré o tom, čo sa deje, vedia, a zatiaľ sa zdráhajú „priložiť ruku k dielu“. Iné si mlčanlivou toleranciou vykupujú svoju bezpečnosť, hoci s konaním väčšiny nesúhlasia. No žalovanie sa trestá a „zapadnúť“ predsa nikdy nie je na škodu.

Aj v týchto prípadoch platí, že je úlohou učiteľov a rodičov deti povzbudiť, aby mali odvahu vyjadriť svoj nesúhlas. „Učitelia môžu pre žiakov vytvoriť modelové situácie a hry, v ktorých sa cení rytierskosť a pomoc slabším,“ vysvetľuje Jaššová.

Podľa psychológov ten, kto sa správa agresívne, je, alebo kedysi bol, sám obeťou nelásky. Mnohých malých šikanovateľov rodičia vychovávajú s neúprosnou prísnosťou a svojvôľou. „Ak mali rodičia zlú náladu, dieťa potrestali obzvlášť kruto, keď boli veselí, dokázali odpustiť i vážny priestupok. Trest bol určovaný ani nie tým, čo dieťa vyviedlo, ale skôr tým, ako sa rodič práve cítil. Vznikol tak recept, ako vzbudiť u dieťaťa pocit, že pred nebezpečenstvom, ktoré číha všade navôkol, sa nemôže brániť inak než násilím,“ upozorňuje Jaššová.

Otázniky nad príbehom šikanovania

„Začalo sa to sťažnosťou triednej učiteľky ôsmakov, ktorú podala na školskej inšpekcii. Dvaja chlapci v jej triede boli tvrdo šikanovaní starším spolužiakom Adamom, ktorý k nim prepadol,“ hovorí Tužinský o prípade z trnavskej základnej školy.

„Búchal nás do hlavy a na chrbát nám lepil lístky ‚kopni ma‘. Dával mi facky alebo mi stisol žilu na krku, a to veľmi bolí. Vymyslel hru na väzenie. Do rohu dal lavice a my sme museli okolo nich utekať. Niekedy, keď ma chytili, ma niekto kopol.“ Takto vypovedal 13-ročný Filip, jedna z Adamových obetí. Ďalšieho spolužiaka Adam pod hrozbou bitky donútil, aby matke ukradol päťtisíc korún a dal mu ich. Chlapec to zo strachu urobil. Triedna učiteľka na to však včas prišla a peniaze matke vrátila.

„Mobil využíval Adam na vulgárne telefonáty pedagógom. Keď sa triedna učiteľka pokúšala problém riešiť, čakala ju na aute raz prepichnutá pneumatika, inokedy rozbitý reflektor,“ pokračuje Tužinský.

„Inšpektorát z obavy o bezpečnosť žiakov odstúpil prípad polícii,“ vysvetľuje Tužinský. Učiteľka však svoju výpoveď odrazu z neznámych príčin úplne zmenila. Keď napríklad Adam zapálil spolužiačke vlasy, mala to byť vraj len nevinná hra, „ktorej sa obeť smiala“. Polícia teda usúdila, že jediným vinníkom bol paradoxne žiak, ktorého Adam šikanoval. Ten sa zločinu dopustil, keď matke ukradol peniaze.

„Adam časom svoj „repertoár“ obohatil o psychické tyranizovanie spolužiakov, vykrikovanie nacistických hesiel a kreslenie nacistických znakov do zošitov či ničenie osobných vecí,“ hovorí Tužinský. „Inšpirácia možno prišla s pocitom istoty, že keď mu to prešlo raz, nič mu nehrozí ani tentokrát. A tak sa zdá, že intuícia ho nesklamala.“

Kde hľadať pomoc

Na Linku detskej istoty sa v minulom roku obrátilo 144 detí, ktoré sa podľa vlastných výpovedí stali obeťami šikanovania. „Deti k nám telefonujú anonymne, no i tak je pocit hanby u nich často taký silný, že žiadajú o pomoc v mene kamaráta, ktorého šikanujú,“ hovorí Trlicová. Dôležité je podľa nej uvedomiť si, že mnohokrát sa za agresivitou skrýva malá dušička. „Aj dieťa, ktoré šikanuje, potrebuje a zaslúži si pomocnú ruku, rovnako ako jeho obete. Vyrovnaná osobnosť nepociťuje nutkanie ubližovať,“ zdôrazňuje Trlicová.

K odhaľovaniu šikanovania medzi deťmi by mal prispieť projekt, ktorý nedávno odštartovala kancelária ombudsmana v spolupráci so školami a detskými domovmi. Ako predĺžená ruka ochrancu práv v nich budú pôsobiť „detskí ombudsmani“. „Rátame s tým, že deti sa so svojimi trápeniami skôr zveria ‚ombudsmanom‘ z vlastných radov,“ vysvetľuje garantka projektu, vedúca Kancelárie verejného ochrancu práv Henrieta Antalová.

„Je dôležité, aby deti a dospelí, ktorí o šikanovaní vedia, neodkladali riešenie, nenechávali priestor na agresivitu a ponižovanie dôstojnosti dieťaťa,“ upozorňuje Trlicová. „Ak dieťa uverí, že po ňom iní môžu šliapať alebo že si je samo na vine, to je to najhoršie vienko do života, ktoré môže dostať.“