Janka Menkynová: Remeslo je niečo, čo si vás získa

Štyridsať rokov pracujete v Ústredí ľudovej umeleckej výroby. Ako sa vám podarilo vydržať tak dlho pri jednom povolaní?

Možno je za tým aj moje sociálne cítenie. Nevedela som ľudí, o ktorých som sa roky starala, nechať len tak. V ÚĽUV-e som začínala ako výtvarníčka len pre určitú skupinu materiálov. V sedemdesiatych rokoch minulého storočia tu vládli veľmi úzkostlivé kritériá na posudzovanie nových návrhov. Pri každom sme museli uvádzať, z čoho sme konkrétne čerpali, z ktorej lokality, prípadne ktorým starým predmetom sme sa inšpirovali.

Dnes sa tvorí omnoho slobodnejšie, aj keď je to sloboda s mantinelmi. Za posledných tridsať rokov vzniklo veľa kolekcií výrobkov s výrazne posunutým riešením na súčasné použitie. Momentálne tvorím vo všetkých materiá-lových skupinách z prírodných zdrojov. Snažím sa uprednostňovať tie, ktoré nám zanikajú alebo sa z rôznych dôvodov prestali vyrábať. Časy sa menia a prinášajú so sebou aj iné pohľady na ľudovú umeleckú výrobu a remeslo.

Zostali ste jediná, ktorá tvorí návrhy pre remeselníkov. Označujú vás za posledného mohykána. Ako sa cítite v tejto úlohe?

No, je to hviezdny pocit. Predpokladám, že raz po mne niekto iný prevezme štafetu. Kedysi sme mali vývojové oddelenie a pracovalo v ňom osem výtvarníkov. Dnes už som len ja. Moja práca však nie je len o nových návrhoch. Niekedy treba obnoviť staré, pôvodné tvary a techniky.

Napríklad nám začala absentovať hrnčiarska keramika a jedna veľmi talentovaná hrnčiarka nemala zákazky. Ujala som sa jej a obnovila som konkrétny typ hrnčiarskej tvorby, ktorý u nás už nikto nevyrábal. V zbierkovom fonde som si vybrala typy výrobkov, o ktorých som si myslela, že by mohli byť zaujímavé pre súčasných zberateľov, zákazníkov. Tak vzniklo niekoľko kolekcií z rôznych hrnčiarskych lokalít Slovenska a je o ne veľký záujem. Snažím sa zachovať niektoré výrobky v pôvodnej podobe. Nie však ako muzeálne exponáty, lebo život ide ďalej.

Ako vlastne vznikne nový výrobok inšpirovaný ľudovým remeslom?

Vysvetlím to na konkrétnom príklade dlabaného dreva. Je to korytárska technika a tvary korýt, vahanov, naberačiek či lyžíc sú jasne dané. Veľmi dlho sa vyrábali, ale po určitom čase sa nimi trh nasýtil a hrozilo, že ich výrobcovia zostanú bez práce. A vtedy zasiahne dizajnér, ktorý vymyslí nové tvary drevených výrobkov na súčasné použitie. Pri týchto návrhoch som dospela k záveru, že treba tvoriť tak, aby bola zachovaná pôvodná technika a nový tvar rešpektoval prirodzené vlastnosti dreva. Ukázalo sa, že táto moja filozofia, aj keď som nevymyslela nič mimoriadne, bola správna, lebo môj dizajn sa ujal a slúži už dvadsať rokov.

Veľa výrobcov tvorí podľa vašich návrhov. Ako sa pozeráte na tieto výrobky, ktoré napokon urobí niekto iný? Považujete ich stále za svoje?

Občas ma zamrzí, že zostávam v anonymite. Potom si uvedomím, že moje návrhy boli asi dobré, keď zľudoveli. Mnohé z nich sa realizujú po Slovensku a ľudia ani nevedia, že je to moja autorská technika. Výrobcovia s mojimi návrhmi úspešne podnikajú a ani netušia, že som ich navrhla ja. Autorský zákon nepoznajú.

Keď som navrhovala pre košikárov, tak som s nimi sedela v dielni a spolu s nimi tvorila. Tak som ustrážila, aby bol výsledok presne podľa mojich predstáv. Výtvarník musí poznať výrobcu, musí vedieť, aké sú jeho možnosti a schopnosti a podľa toho vytvoriť návrh. Na jednotlivých výrobcoch môže potom postaviť celú kolekciu výrobkov. Osobný kontakt je pritom veľmi dôležitý.

Raz som napríklad prišla s návrhmi za jedným košikárom do čarovnej dedinky na konci sveta pri Rimavskej Sobote. Povedal mi, že moje nápady sa dajú len do pece hodiť, že on podľa nich robiť nebude. A tak som si musela sadnúť k nemu do šopy a až keď som mu dokázala, že zvládnem naštiepať tenké pásiky dreva, takzvané lúbky, začal sa so mnou rozprávať. Podarilo sa mi ho získať, bol to majster majstrov a potom ešte dvadsať rokov vyrábal podľa mojich návrhov.

Aká je komunikácia s výrobcami?

Musím byť dobrý psychológ. Mnohokrát sa stretnem s úplne neznámymi ľuďmi, jeden je suverénnejší, druhý sebavedomejší, ďalší utiahnutý a skromný, a tak musím vždy zvoliť taký dialóg, ktorý je pre konkrétneho človeka prijateľný. To býva niekedy dosť ťažké.

Koľko je ľudových výrobcov na Slovensku?

Neviem vám povedať. My im ponúkame komisionálnu formu spolupráce, nie trvalý pracovný pomer, takže ich počet sa stále mení. Výrobcovia majú už dnes možnosti podnikať na rôznych úrovniach a nie sú odkázaní len na spoluprácu s nami.

Dá sa ľudovým remeslom na Slovensku uživiť?

V istom období boli prípady, že stolári sa uživili, ale robili pritom všetko možné. Tým, že ľudia stavali a stavajú, tak popri výrobe sedliackych lavíc, stolov, stoličiek, vyrábali aj okná, dvere a podobné veci. Určitý problém vidím v tom, že výrobca, ktorý pracuje na hrnčiarskom kruhu alebo vyšíva, si nemôže svoje remeslo súčasne aj manažovať a sám si chodiť predávať výrobky.

Pre niektorých remeselníkov je predaj na jarmokoch či iných podujatiach príjemný, lebo si tam užijú dosť zábavy. Ale čas, ktorý investujú do predaja, ide na úkor výroby. Väčšina výrobcov rieši túto dilemu tak, že si v zime navyrábajú veci do zásoby a potom ich chodia v lete predávať.

Alebo mi povie bača: Teraz som nemohol robiť koše, lebo chodím kosiť pre ovečky, aby som mal seno na zimu, ale v zime ich budem pliesť. Mnohí remeselníci si môžu ľudovým remeslom celkom dobre prilepšiť popri inom zamestnaní. Ale pri súčasných nárokoch na životnú úroveň by ich len remeslo asi ťažko uživilo. Preto s nami spolupracujú aj ľudia popri zamestnaní, dôchodcovia. Záleží na tom, do akej miery je kto šikovný a ako si vie svoju prácu zmanažovať.

Boli však aj obdobia, keď bolo remeslo jediným zdrojom obživy.

Na južnom Slovensku bola zavedená technika na spracovanie šúpolia práve preto, aby mali ľudia prácu. Umožňovala vyrábať originálne košíky, takzvané cédre, po ktorých bol veľký dopyt. Nielen na Slovensku, vyvážali sa aj do USA. Bolo to v období, keď mnohí ľudia prišli o zamestnanie v dôsledku veľkých povodní na Dunaji. Vtedy tam ÚĽUV urobil obrovský kus práce tým, že im zadal robiť cédre.

Keď som nastúpila do ÚĽUV-u, práve sa končil ich export do USA. Trh sa jednoducho košíkmi nasýtil, čo je zákonitosť obchodu a stáva sa to mnohým výrobkom. Vedela som, že musím vymyslieť niečo nové, aby výrobcovia znovu neprišli o zárobok.

Tak som začala navrhovať kolekcie na stolovanie, lebo som vedela, že ľudia budú vždy stolovať. Zhromaždila som si vtedy desať žien v starej škole. Všetci hovorili po maďarsky. Po slovensky vedel len pán farár, ktorý mi robil tlmočníka. Aj mi nadávali po maďarsky, čo som len tušila, lebo som nepoznala všetky maďarské výrazy (smiech). Napokon sa nám podarilo vytvoriť niekoľko nových kolekcií košíkov, takže ich výrobcovia mali zasa na dlhé roky z čoho žiť.

Láka podľa vás remeslo aj mladých ľudí?

Máme aj mladých spolupracovníkov. Sú životaschopní, podnikaví, nie všetci sú odkázaní na pultový predaj. Niektorí sa prezentujú cez internet, poznajú iné formy obchodovania. Mnohí sa ocitli v nezávideniahodnej situácii, lebo stratili zamestnanie, tak hľadajú možnosti, ako si zarobiť aspoň minimum. Ale ich osudy sa nedajú jednoznačne zaškatuľkovať, sú to rôzne ľudské príbehy.

Máte štyri dospelé deti. Viedli ste ich k remeslu?

Žili v prostredí, kde sa rodili tieto veci. V období, keď som tvorila drevené hračky, boli moji prví kritici a úspešne ich testovali. Všetci štyria veľmi krásne kreslili. Keď boli malí, aj vyhrávali rôzne súťaže v kreslení, ale potom sa každý orientoval na niečo iné.

Najstarší syn Ján je psychológ, má svoju personálnu firmu. Martin študoval ekológiu a najmladší Michal skončil manažment. Jedine moja dcéra Anička je dizajnérkou. So svojimi kabelkami vyhrala aj súťaž mladých dizajnérov Kruhy na vode 2006. Teraz je na ročnom štipendijnom pobyte v Rakúsku, kde sa venuje arteterapii. Ja si myslím, že je dobrá, a dúfam, že keď sa vráti, bude sa ďalej venovať dizajnu.

Mojím veľkým potešením je zatiaľ jediný vnúčik Jonáš. Prvé krôčiky v kreslení a modelovaní má za sebou, hoci má len dva a pol roka. Moja rodina je to najlepšie, čo som v živote dokázala vytvoriť.

Kedy máte pri svojej práci dobrý pocit?

Tým, že sa veľmi veľa v posledných rokoch venujem výstavám doma aj v zahraničí, prežívam hektické životné obdobie. Lebo zladiť moje pracovné zaradenie vo funkcii hlavného výtvarníka a realizáciu výstav, ktoré spolu s aranžérkou aj fyzicky aranžujem, je veľmi náročné. Hlavne preto, že sa realizujú vo veľmi krátkych termínoch.

Uvažovali ste niekedy, že zmeníte zamestnanie?

Neviem. Nejde o to, že by som nevedela tvoriť v inej oblasti alebo že by som nechcela robiť na voľnej nohe. Cítim však veľmi silnú citovú väzbu na ľudí, pre ktorých som navrhovala. Pretože táto práca nie je ani o peniazoch, ani o veľkej sláve. Skôr by som povedala, že neprináša vôbec žiadnu slávu. Ale je to vzťah srdca. Remeslo je niečo, čo si vás získa a potom akoby rozum ustupoval citu. Určitým spôsobom som nikdy nestála obidvoma nohami na zemi.

Janka Menkynová (62) vyštudovala Školu umeleckého priemyslu v Bratislave, odbor paličkovaná čipka. Štyridsať rokov pracuje v Ústredí ľudovej umeleckej výroby, od roku 1993 ako hlavná výtvarníčka. Okrem práce s ľudovoumeleckými výrobcami sa v remesle aj sama realizuje v rôznych technikách a materiáloch. Za svoju tvorbu získala niekoľko ocenení, naposledy v roku 2002 uznanie v kategórii úžitkový predmet na každý deň za kolekciu keramické a tkané stolovanie v súťaži dizajnu Kruhy na vode. V Slovenskej výtvarnej únii je členkou sekcie dizajnérov. Pred siedmimi rokmi ovdovela, má štyri dospelé deti a dvaapolročného vnuka Jonáša.

Autor: Eva Kelley