ROZHOVOR

Spisovateľka Irena Brežná. Do vlastného hniezda sa vraj nekydá

Ako pracovný nástroj používa výlučne nemčinu. Jej slovenčina je zvláštna, no nie je to slovenčina cudzinky, veď detstvo prežila v Trenčíne. A presne tam, do kraja svojho detstva, sa vracia vo svojej poslednej knihe Na slepačích krídlach, s ktorou sa nedáv

Ako pracovný nástroj používa výlučne nemčinu. Jej slovenčina je zvláštna, no nie je to slovenčina cudzinky,brezna-pekna-portret.jpg veď detstvo prežila v Trenčíne. A presne tam, do kraja svojho detstva, sa vracia vo svojej poslednej knihe Na slepačích krídlach, s ktorou sa nedávno ocitla v rebríčku desiatich najlepších kníh v krajinách hovoriacich po nemecky. Keď v Bratislave videla bilbordy s nápisom „Onedlho budete visieť“, pýtala sa, či sú to bilbordy nejakej politickej strany. Našťastie, od roku 1968, keď IRENA BREŽNÁ emigrovala do Švajčiarska, sa časy zmenili.

Vaša posledná kniha vyšla práve v slovenčine pod názvom Na slepačích krídlach. Pôvodne ste ju napísali v nemčine. Aký je to pocit, keď vašu knihu preložia do vášho materinského jazyka?

Je to silný zážitok. Ako taký úder. Odrazu som si uvedomila, že som opísala intímne veci, ktoré by som v slovenčine asi tak nenapísala. V nemčine, v cudzom jazyku, mi zábrany chýbajú, tam si dovolím väčšiu slobodu. Keď si to v slovenčine prečítam, musím sa najprv sama spamätať, odrazu je všetko jasné. A vtedy si uvedomím: Áno, musela som to napísať po nemecky, lebo by som si to inak nedovolila - vyťahovať spomienky z pradávnych buniek. Sú to do určitej miery tabuizované veci. Niekedy sa mi zdá, že to napísal niekto iný, kto mi je príbuzný, Slovenka, ktorá tu žije, ten príbeh pozná a je mi veľmi blízka.

Cítite slovenský text ako vlastný? Alebo cítite ako vlastný viac ten nemecký?

Ten nemecký mi je vlastnejší. Naučila som sa pohybovať v cudzích reáliách. Cítim sa doma tam, kde je všetko trošku cudzie. Jiří Gruša tento emigrantský životný štýl nazval „vertraute Fremde“, čiže
dôverne blízka cudzota. Ale táto kniha je o slovenských reáliách, a keď ju Jana Cviková preložila do veľmi plynulej slovenčiny, stala sa kniha menej literárnou, menej vymyslenou, zato presnou v opise 50. rokov na Slovensku. Ako prekladateľke dôverujem jedinej jej.

Nechceli ste si text preložiť do slovenčiny sama?

V žiadnom prípade. To by som ho musela napísať inak, pretože moja slovenská osobnosť je iná, ako tá po nemecky píšuca. Nemčina je pre mňa pracovný nástroj, k literárnej slovenčine si ešte musím vyvinúť vzťah.

So svojou poslednou knihou ste sa ocitli na „bestenliste“, v rebríčku desiatich najlepších nemeckých kníh, ktoré každý mesiac vyhlasujú nemeckí literárni kritici. Aký to má vplyv?

Tridsať špičkových literárnych vedcov a vedkýň sa strieda každý mesiac a vyberá najlepšie knihy. Nie sú to bestselery, ale kritici odporúčajú čitateľom knihy, ktoré by si mali prečítať. Ručia za kvalitu. Rebríček uverejňujú aj veľké denníky a kníhkupectvá si ho vyvesujú. Kniha sa dostane do povedomia, píšu sa o nej recenzie, pomôže jej to. Denne vychádza v krajinách hovoriacich po nemecky vyše dvesto kníh, boj o miesto v rebríčku je teda neúprosný. Chcú sa doň dostať veľké vydavateľstvá, preto je to ako malý zázrak, že som sa tam ocitla. Tri literárne vedkyne v porote dali moju knihu na prvé miesto, a tak som sa celkovo umiestnila na piatom mieste.

Názor literárnych kritikov nemá u nás vplyv na trh. V Nemecku áno?

Tento vplyv je tiež relatívny. Povedzme, že ma začali častejšie pozývať na čítačky, skoro každý týždeň sa ozve nejaké kníhkupectvo či dom kultúry v Nemecku, v Rakúsku alebo vo Švajčiarsku hovoriacom po nemecky. A aj recenzentov to posmelí napísať pozitívnu recenziu.

V knihe spomínate buržoáziu a proletariát či iné reálie päťdesiatych rokov bývalého Československa. Čím to oslovilo ľudí v krajinách, kde komunizmus nezažili? Berú to ako exotiku?

Časť Nemecka má skúsenosť so socializmom, takže aj západní Nemci sa o túto minulosť zaujímajú, často mali príbuzných v NDR. Na čítačkách v Berlíne a okolí mi obecenstvo s endéeráckou minulosťou povedalo, že im je to veľmi blízke, veľa sa smiali. Zato niektorí mali slzy v očiach a opakovali: To je kniha o nás, áno, komunizmus bol strašný. Niektorým to pripomenulo skôr rakúsko-uhorskú tradíciu alebo humorné české filmy, pre mentalitu komplimentov v obývačkách, ku ktorým sa popíja vaječný likér. Mala som v októbri tucet vystúpení v Nemecku a zistila som, že každý si v tom niečo nájde. Západní čitatelia, alebo väčšinou čitateľky - lebo na čítačky chodia hlavne ženy, ktoré viac čítajú - tam nachádzajú tiež sami seba. Oslovuje ich to dievčatko, ktoré si hľadá svoju vlastnú cestu cez rôzne vplyvy, či už katolicizmus, alebo socializmus. Záujem o socializmus je stále živý buď ako minulosť, alebo ako experiment spoločenského zriadenia. A potom, mnohé čitateľky oslovuje skúsenosť z dospievania mojej hrdinky bez ohľadu na to, či žije v akejsi proletárskej diktatúre. Je to pre mňa povzbudzujúce, keď mi staršie alebo úplne mladé ženy hovoria: Áno, toto dievčatko žije vo mne, ja ho poznám.

Zvolili ste si pohľad malého dievčatka, príbeh rozprávate jazykom, ktorý v kontraste s vaším vekom môže ľudí zaskočiť. Žije vo vás stále to malé dievčatko?


To nie je kniha o mne. To je umelá postava, ktorú som vytvorila. Má naivný, ideologický, ale aj múdry pohľad na svet. Je to literárny grif. To nie som ja. Mňa nezaujíma opisovať samu seba. Úmyselne som túto postavu vyštylizovala do revolučného pátosu, aby som vyvolala pocit absurdity.

Dušan Mitana povedal, že vaša hrdinka je detská, ale nie detinská. Zámerne ste jej dali aj múdrosť zrelej ženy?

Dala som jej viac sily, ako by 11-ročné dievča mohlo mať. Ona je ozajstná hrdinka, trošku taká Pipi Dlhá Pančucha.

Ako vám napadlo skombinovať naivitu dieťaťa s pohľadom intelektuálky?

Zo začiatku to bola taká mudrlantka, až priveľká. Rozmýšľala som, ako dať do jej úvah všelijaké vplyvy. A vyriešila som to tým, že vždy povie: otec hovorí toto, matka toto, babka toto, súdružka učiteľka zas toto. Tým som vytvorila protirečivý svet. Je tam toľko rôznych názorov, nič nie je jednoznačné, text sa stáva pohyblivý a hrdinka v tom zmätku musí veľa rozmýšľať, aby sa zorientovala. Označuje sa za zberateľku myšlienok.

V texte sú často feministické narážky, čo mnohé ženy oslovuje, cítia to ako svoj príbeh. Už v detstve ste vnímali istú nespravodlivosť v usporiadaní sveta?

brezna-s-rodicmi.jpg Myslím, že áno. Aj moja matka bola svojím spôsobom feministka. Matka, ktorú opisujem, si pestuje kult krásy, ale veľmi túži aj po nezávislosti. Mama ma viedla k tomu, že sa nemám podrobovať mužom, že najdôležitejšie je presadzovať sa a nehľadieť na predsudky. Lásku považovala aj za pascu, kde žena môže stratiť svoju osobnosť. Hrdinka mojej knihy má istý odstup k matke, práve k jej kultu krásy. Mám preštudovanú časť objemnej feministickej literatúry a hlásim sa k feministickému povedomiu, poznám rôzne analýzy patriarchálnej spoločnosti. Nebudem teda písať o dievčatku, ktoré sa túži iba zamilovať a splynúť s úspešným mužom. Existuje toľko kníh, ktoré píšu muži o ženských postavách závislých od mužov. Keďže viem, aké je to byť ženou v patriarchálnej spoločnosti, vždy sa budem usilovať dať ženskej postave silu a perspektívu. Feministická veda mi pomohla analyticky uchopiť to, čo som ako dievča iba intuitívne cítila.

Opisujete realitu 50. rokov a veľmi to pripomína aj 70. roky. Normalizáciu ste však už nezažili, lebo ste v roku 1968 emigrovali s rodičmi do Švajčiarska. Bolo to ťažké?

Každá emigrácia je ťažká. Tu som mala zázemie, materinskú reč, svoju kultúru, tu som bola dcéra svojich rodičov a starých rodičov. Vždy ma dojíma, keď aj dnes niekto po vystúpení na Slovensku ku mne príde a povie: Poznala som vášho otca, vašu matku. Keď sa človek dostane do cudzej kultúry, nemá najprv vôbec nič. Musí sa presadiť sám, sotva mu niekto dlhodobo pomôže. Je to namáhavé, ale nakoniec sa to oplatí, hoci niektorých to zlomilo. Naučila som sa nespoliehať, že mi niekto niečo daruje, radšej ja darujem a nemyslím na to, či si to môžem dovoliť. Skúsenosť, že som nemala nič, ma oslobodila od strachu pred stratou hocičoho. Aj po úplnom páde sa môžem vztýčiť a ísť ďalej.

Na akej úrovni ste ovládali nemčinu, keď ste prišli do Švajčiarska?

Ešte v Trenčíne som pár rokov chodila na kurz nemčiny, ale nebavilo ma to, nenaučila som sa toho veľa. Moja stará mama, s ktorou som vyrástla, bola sliezska Nemka. Neopovažovala sa však hovoriť po nemecky, iba mi vštepovala, že nemčina je svetový jazyk. Akoby ma svojím celým bytím pripravovala na to, že sa raz nemčine otvorím, že nemčina je prirodzená. A keďže zatajovala svoj pôvod, aby nevyvolala nevraživosť, mám niekedy pocit, že som jej navrátila umlčaný hlas.

Teraz píšete iba po nemecky. Ako to, že ste ten jazyk zvládli do takej miery, že sa písomne už vôbec nevyjadrujete v slovenčine?

Vytýčila som si tento cieľ. Vedela som od samého začiatku, že nechcem iba prežiť, ale dôstojne žiť, to znamená vedieť narábať s cudzím jazykom. Zmobilizovala som na to všetky sily. Mnohé veci som zanedbávala, napríklad aj domácnosť. Venovala som sa hlavne zdokonaľovaniu jazyka.

Premýšľate po nemecky?

V rôznych rečiach. Teraz, keď som na Slovensku, prechádzam do slovenčiny, ale myslím aj po rusky, keďže často hovorím po rusky, ako i po francúzsky. A keď som žila v Texase, tak som po čase myslela po anglicky. To je vec zvyku, prispôsobujem sa a tým si aj šetrím energiu. Žiť v cudzích kultúrach si vyžaduje pohyblivosť.

V roku 1968 ste prišli do krajiny, kde ženy nemali volebné právo. Ako je vôbec možné, že v civilizovanom európskom štáte získali ženy právo voliť až v roku 1971 a na kantonálnej úrovni dokonca až v roku 1990?

Aj po roku 1971 zostal ešte veľmi konzervatívny kantón Appenzell, ktorý nechcel dať ženám právo voliť. Štát mu nesmel v tomto smere nič určovať, kantóny sú samostatné. Mohli to odhlasovať len muži a tí sa tomu bránili. Švajčiarsko sa za tento kantón už tak veľmi hanbilo, že ho nakoniec prinútilo dať ženám volebné právo. Porušovala sa tým totiž deklarácia ľudských práv.

Ako ste si vysvetlili, že to tak bolo?

Švajčiarsko ako som ho zažila koncom 60. rokov bolo silno patriarchálnou spoločnosťou. Na univerzite bolo málo študentiek, ani na humanitných odvetviach neboli. Ženy mlčali, čudovali sa, keď som sa na prednáške odvážila niečo povedať, dokonca oponovať profesorovi. Bola som zvyknutá, že v Československu boli ženy sebavedomé, študovali, mali svoju prácu, aj nahlas hovorili. Zrazu som prišla do krajiny, ktorá bola blahobytná, politicky vyspelá, ale ženy na verejnosti neexistovali. Neboli v politike, neboli na vedúcich miestach, sedeli doma a oprašovali nábytok. Nebolo samozrejmé, aby dcéra z takzvanej dobrej rodiny študovala, ako vrchol samostatnosti si otvorila butik. Dlho existoval zákon, podľa ktorého muž mohol zakázať žene pracovať, keď si pomyslel, že sa nestará o domácnosť, že nevyčistí dobre šporák. Matričný úradník pri sobáši pripomenul neveste, že má povinnosť poslúchať svojho manžela. Pritom si ľudia namýšľali, že ja som k nim prišla z akejsi poľutovaniahodnej divočiny a mám byť u nich šťastná.

Hovoríme o západnej európskej krajine 20. storočia?

Áno, také to bolo. Až v 70. rokoch ženské hnutie začalo meniť tvár tejto krajiny.brezna-s-prekladatelkou-jan.jpg

Na Slovensku prevláda názor - že načo feminizmus, keď ženy sú už rovnoprávne? Vraj už majú všetko vybojované.

Čo majú vybojované, keď tu polonahé pózujú v časopisoch? To je tá nová sloboda, že žena sa redukuje na sexuálny objekt? Je čo robiť. Feminizmus sa tu dlho nebude nudiť.

Napriek tomu, na Slovensku nie je horšia nálepka pre ženu, ako to, že je feministka.

To je veľmi hlúpe. Samozrejme, že ženy nemajú rovnocenné postavenie. Musia o to bojovať. Prvoradá je diagnóza spoločnosti. Feminizmus je veda o tom, ako funguje patriarchát. Nejde o boj proti mužom, to sú úplne skreslené predstavy. Ide o analýzu spoločnosti z feministického hľadiska, čo je len jeden z pohľadov na spoločnosť. Nie absolútny, ale obohacujúci aj pre mužov. Aj pre nich je patriarchát stiesňujúci, núti ich do určitej úlohy, v ktorej nemôžu rozvinúť svoju femínnu stránku - priznať si svoju slabosť, svoju nehu. Musia sa hrať na „machov“. Mnohým mužom to nesedí, či už si to priznajú, alebo nie. Patriarchálne predstavy sú nepriaznivé pre obidve pohlavia. Často sú aj ženy konformné, boja sa povedať, že v hĺbke duše zmýšľajú feministicky. V spoločnosti sú stále zakorenené zidealizované predstavy o pasívnych krásnych princeznách. To je jeden z patriarchálnych obrazov ženy, má účel umlčať ju. Realita je iná, ženy držia spoločnosť pohromade.

Váš život musí byť pre mnohé vaše rovesníčky, Slovenky, atraktívny a lákavý. Ste publicistka na voľnej nohe, píšete knihy, cestujete, ste aktívna, samostatná žena. Mnohé po takomto živote a po nezávislosti túžia.

Neuvedomujú si však vysokú cenu, ktorú za to žena musí zaplatiť. Platila som a platím za túto slobodu. Slobodu si treba vždy vybojovať. Nikto mi ju nedaroval. Sama som sa rozhodla, že to zvládnem, že budem písať a nezamestnám sa, ale budem na voľnej nohe a budem ešte aj vychovávať svoje deti. Nechcela som sa vzdať ani materstva, ani života umelkyne. Bolo to pre mňa veľmi tvrdé. Aj Švajčiarky vo mne videli prototyp slobodnej ženy, hovorili mi, že mám silu. Existuje niečo ako ženská solidarita, ktorú si treba pestovať, tak ako si muži v postupe k moci navzájom pomáhajú.

Má každá žena svoj osud vo vlastných rukách?

Nie je to celkom tak, lebo rodíme sa do určitého kultúrneho kontextu. Napríklad žena v Afganistane, keď ju vydajú ako dvanásťročnú, má iné možnosti. Aj tam sa môže vzoprieť, no môže za to zaplatiť životom. Zažila som ženy v Čečensku, v Afrike, ktoré sa každodenne búria proti mužskej nadvláde, aj keď ich spoločnosť za to odsudzuje.

To sú extrémy, hovorme o Slovensku.

Tak poviem jeden kladný príklad. Poznám v Bratislave mladú krajčírku, ktorá má vlastnú krajčírsku dielňu, je to skvelá profesionálka. Takéto ženy sú zlato tejto krajiny a možno si ich ani nikto nevšimne, ale na nich stojí spoločnosť.

Ako u vás nastal moment oslobodenia?

Môj otec prerušil so mnou všetky styky práve pre môj životný štýl a nikdy mi neodpustil. Prijala som to ako daň. A potom som sa už neobzerala naspäť. Mojim rodičom sa nepáčilo, že som netúžila po blahobyte a že som písala odhaľujúce veci - čo sa vraj pre ženu nepatrí.

Bolo ťažké nájsť na to odvahu?

Pre mňa to nebolo ťažké, naopak, bolo to ako dýchať čerstvý vzduch, otvoriť okno, žiť naplno. Mňa nikto v mojom najbližšom okolí nepobádal, nepovedal: Áno, píš, ideš správnou cestou, fandíme ti.

Vďaka čomu ste pocítili potrebu konať slobodne, nebrať ohľad na názory ostatných?

To nenastalo odrazu, to išlo krok za krokom. Až som si povedala: Načo žijem na tejto planéte? Aby som sa páčila svojim rodičom? Alebo nejakej tete a svojim susedom?

Povedali ste, že keď sa veci pomenujú, nastáva odkliatie. K tomuto poznaniu ste dospeli sama?

Nežijem izolovane a prečítala som aj kopu kníh. Pracovala som na sebe. A tiež som mala svoje krízy, svoje slepé uličky. Bola som vychovávaná ako typické dievča - aby som sa páčila druhým. Preto som nebola schopná povedať: „Nie.“ A hoci som sama mala ťažkosti, riešila som s obľubou problémy druhých. Veľmi trpko a dlho som sa musela učiť, že som zodpovedná hlavne za svoj život. Musela som si povedať: Pozri sa sama na seba a vyviň energiu na to, aby si uskutočnila to, na čo máš talent. Moja kariéra mohla byť už omnoho ďalej, keby som nebola mala deti, keby som nebola bývala hľadala prácu pre svojich mužov alebo keby som nebola zachraňovala cele národy. Trvalo to dlho, kým som sa vymanila z vyčerpávajúcej potreby starať sa o druhých, ale je to moja prejdená cesta. A že mám deti, to som nikdy neoľutovala. Každý má svoje neurotické schémy, a keď si ich uvedomí, môže sa ich zbaviť. Aj ja som si musela uvedomiť, čo ma ničí, a prečo moje telo reaguje migrénami.

Už ich nemávate?

Vyliečila som si ich. Dostávala som migrény zo všetkého, bola som v stálom napätí. Pochádzali z toho, že som bola nakondicionovaná slovenskou spoločnosťou a rodinou byť taká pohľadná, harmonická a spĺňať vysoké očakávaniabrezna-emigrantka-mlada.jpg druhých a napriek tomu aj fungovať a zarábať. A migrény ma prinútili objaviť, že to nemusím, že môžem robiť chyby a že ma môžu ľudia nenávidieť a môžu si o mne myslieť, čo chcú. Na to, aby som si to pripustila, som musela získať veľa sily. A povedať si, že naďalej si budem samu seba vážiť, aj keď zlyhám. Pamätám sa na jedno vystúpenie po anglicky, ktoré som mala v Budapešti na vysokej škole. Docentka, ktorá ma pozvala, mi otvorene povedala, že moja angličtina bolo hrozná. A ja som zo sály vyšla celá šťastná. Konečne som zlyhala, na celej čiare. Bola som v opojení šťastia, že som to zvládla. Zvládla som úplne prepadnúť a nevyčítať si to.

Človek potrebuje zlyhať, aby sa mohol niekam posunúť? Potrebuje zvládnuť zlyhanie?

Áno, zlyhanie vôbec nič nie je. Nemusím na seba vyvíjať deštruktívny tlak, ničiť si telo a dušu. A telo sa mi odvďačilo, začalo zase úplne dobre fungovať. To však neznamená, že sa nesnažím robiť dobré prednášky. Snažím sa, vylepšujem sa, ale nerobím to so zaťatými zubami.

Už teda nemávate migrény?

Nemávam, ale aj veľa športujem. Mám za sebou roky, desaťročia falošných predstáv o tom, čo musíme - hlavne my ženy. Musíme sa obracať a harmonizovať medzi všetkými rolami, medzi manželom, deťmi a spoločnosťou. Keď zbadám, že toto ženy robia, chcem ich na to upozorniť.

Teraz z vás opäť hovorí feministka?

Čo je to byť feministkou? To, že hovorím, že chcem žiť ako človek? Že chcem žiť sebaurčene, mať naplnený život, povedať to, čo cítim, čo si myslím - rozpovedať ženský osud? Muži o sebe môžu hovoriť, písať, mať svoj cieľ. To sa považuje za prirodzené. Ja chcem ísť svojou cestou a želám si, aby sa jej ženy nevzdávali len preto, lebo to niekomu prekáža.

Na to vám muži povedia, že vám v tom nebránia.

Tak nech si taký muž vychováva dve deti, robí kariéru ako umelec, zarába na to peniaze a nech mi potom povie, ako to zvládol. Keď ide muž s kočíkom cez mesto, všetci si myslia, aký je úžasný, ale nech každú noc vstáva dvadsaťkrát a dojčí dieťa, perie, varí a tak ďalej. A pritom nech je aj pôvabný a pekne pestovaný a dôvtipný a rozhoduje o behu sveta.

V Ústave pamäti národa ste si vyhľadali spis svojho otca. Čo vás k tomu viedlo?

Emigranti vo Švajčiarsku našli na internete, že otec bol agent. Bola som z toho zdesená, lebo bol vždy protikomunisticky zameraný, bol aj perzekvovaný, pracoval vo výrobe v kameňolome. V roku 1950 mu zobrali advokátsku kanceláriu, ktorú mal v Bratislave nad Kryštál barom. Nechcela som tomu ani veriť. Prišla som sem a naozaj, povedali mi: ‚Máme ho tu vedeného aj ako agenta, aj ako sledovaného‘ a dali mi spisy. Napísala som o tom článok do Berner Zeitung a do SME. Jeho agentstvo nebolo vôbec závažné, ale pre mňa bolo závažné. Nikdy nám o tom nepovedal. Chcela som o tom ľuďom porozprávať. Veď koľko takých ľudí bolo? Nešlo mi o to, iba povedať pravdu o svojom otcovi. Vraj sa to nerobí, nekydá sa do vlastného hniezda, to je na Slovensku rozšírená mienka. Určite by sa nebohému otcovi nepáčilo, že to vynášam von.

Chceli ste sa očistiť?

Nie ja, ja sa nemusím očisťovať. Chcela som sa zúčastniť na očisťovaní spoločnosti, na pomenovaní vecí. A nevyberiem si nejakého vzdialeného agenta, keď už mám agenta v rodine. Aj keď bol malá ryba. Z týchto malých rýb sa skladala celá spoločnosť.

Hrdinka vašej poslednej knihy má matku vo väzení. Vychádza to z reality?

Moja matka bola v rokoch 1960 - 1961 rok vo väzení. Kniha zachytáva jeden fiktívny rok, ale historicky sa začína na začiatku 50. rokov, keď existovali pracovné tábory, a končí sa rokom 1968, Pražskou jarou. Matka pripravovala v roku 1960 útek cez Poľsko do Škandinávie a pašovala brilianty, aby nimi zaplatila švédskemu veľvyslancovi v Poľsku za prevoz. Chytili ju na poľskej hranici. Súdili ju ako pašeráčku. Našli u nej aj západné adresy, ktoré jej dal otec. Bola v podozrení ako špiónka pre západné rozviedky. Keby ju boli odsúdili ako špiónku, bola by dostala 15 alebo 20 rokov. Nebola súdená ako politická väzenka, ale podozrenie zo špionáže jej pridalo na treste. V Trenčíne, kde sme žili, to bola neuveriteľná hanba. Nehovorilo sa o tom, ani v rodine, to bolo na tom najtragickejšie. A keď sa matka vrátila z väzenia, nepovedala ani slovo, kde bola. A ja som sa nepýtala, chápala som, že na takéto veci sa nepýta.

Bolo vám za ňou smutno?

Samozrejme. Bola to pre mňa trauma. Musíte si predstaviť desaťročné dieťa, ktoré sa pýta, kde je mama a nikto mu neodpovedá. Čo si desaťročné dieťa má myslieť? Keď si to dnes predstavím, je to kruté. Vypovedá to o hustote strachu v spoločnosti. Bolo treba mlčať, nehovoriť, čo si myslíš. Doma ani vonku. Povedala som si, že toto je dobrá literárna téma, je v tom aj dosť tragédie. Spracovala som to ľahko, moja hrdinka sa nad tým vie hravo povzniesť. Je jej smutno za matkou, ale nezlomí ju to. Utieka sa do svojich myšlienok. Hovorí: „Som lojálna iba k svojim vlastným myšlienkam.“ Kniha svojim humorom oslobodila nielen mňa, ale oslobodzuje aj čitateľky a čitateľov.

Ste v kontakte s Čečenskom?

Nebola som tam už desať rokov. Ale som s nimi v kontakte a občas píšem na čečenskú tému. Teraz tam napríklad ženy dostávajú hromadne rakovinu prsníka a masovo zomierajú mladé ženy. Bola tam použitá uránová munícia a kopa zakázaných zbraní, čo použili aj Američania v Kosove. Vládne tam ekologická katastrofa. No to sú tabuizované témy, lebo sú to ženské témy a ani politikov, ani médiá nezaujíma, či ženy zomierajú. S čečenskou priateľkou a ľudskoprávnou aktivistkou Zajnap Gasajevou o tom pripravujeme dokumentáciu, zbierame materiál. Chceme pripraviť delegáciu špecialistov, ktorí by išli do Čečenska. Pôsobím skôr v pozadí, sprostredkúvam kontakty. Takzvaná vojna prešla, ale kolaterálne škody, ktoré vznikajú po vojne, sú desivé. Nezaujímajú ma koruptní mužskí politici ako Kadyrov, Putin, Medvedev, nechcem ich zviditeľňovať, už sa o nich dosť píše. Sú nanajvýš nezaujímaví. Chcem zviditeľňovať čečenské ženy. Nielen ženy ako obete, ktoré zomierajú, ale aj aktivistky, ženy, ktoré aj napriek zúfalým podmienkam a pod hrozbou, že ich utýrajú, zavraždia, verejne hovoria pravdu. Uskutočnili sme spolu veľa projektov - dom pre znásilnené ženy, krajčírske dielne, sirotinec.

Vo svojej knihe reportáží z Čečenska máte fotku krásnej, namaľovanej Čečenky a je tam text: „Pozri, aké sme pekné. Čím viac nás bombardujú, tým lepšie sa obliekame.“

Boli také krásne, také čisté a tak vzpriamene chodili! Ony sami mi povedali, že „toto je to, čo my môžeme postaviť proti bombám – našu krásu, našu dôstojnosť, našu ženskosť“. Chodili oblečené akoby šli do parížskej Opery. V dlhých zamatových šatách s výstrihom, na vysokých opätkoch, namaľované, so zlatými šperkami chodili okolo zavšivavených špinavých ruských vojakov. To bol kontrast! Keď sme tam boli so švajčiarskou televíziou, povedala som im: „Toto nafilmujete.“ A tam mi povedali: „Toto nemôžeme nafilmovať, lebo to nezodpovedá obrazu vojny, ktorý si ľudia robia. Ľudia si povedia: Veď vojna je trápenie, prečo neplačú?“ Ale tie ženy vraveli: My neplačeme. My máme svoju dôstojnosť.

Sú vaši synovia rozdielni? Je ten s tmavšou farbou pleti iný?

Môj mladší syn je vari africký v tom, že má v sebe neuveriteľný pokoj. Akoby stál na africkom kontinente, akobybrezna-so-synmi.jpg pod ním bola matka Afrika, sila, pokoj. On sa nikdy neponáhľa. Hoci vlastne nepozná Afriku.

Nebol v Afrike?

Boli sme tam iba párkrát, u babky a u otca. Toto na ňom obdivujem, že je ako útes neochvejnosti. Nezažila som, že by nad sebou stratil kontrolu. Má v sebe rozvahu, stabilitu. No a môj starší syn, ktorého otec je Nemec, je taký pohyblivý ako ja. Čím to je, či sú to gény, to nemôžem povedať.

Aj váš africký syn vie po slovensky?

Obidvaja synovia hovoria po slovensky.

Je pravda, že s deťmi a so zvieratami hovoríte po slovensky?

Áno, s deťmi hovorím po slovensky.

Vždy?

Vždy.

Podľa čoho si vyberáte novinárske témy? Veľa cestujete.

Zarábam si tým na živobytie. A keďže ovládam ruštinu a poznám východnú a strednú Európu, písala som reportáže napríklad o ruskej mafii, o Moldavsku, o slovenských dedinách v Rumunsku alebo o Čečensku. Teraz som už dlhšie nebola na žiadnej reportáži, venovala som sa literatúre.

Dali ste nezáväzný prísľub, že sa pokúsite napísať knihu po slovensky. Skúsite to?

No mohla by som. Už sa ma na to toľko pýtajú. Ide o to, aby som to jazykovo zvládla. To by som tu však musela aj určitý čas žiť a ja sa nachádzam v neustálom boji o prežitie, žijem iba z honorárov.

Dá sa to?

Žijem, ako vidíte. Keďže pracujem pre trh v krajinách hovoriacich po nemecky, ako by som mohla prísť na pol roka, na rok na Slovensko? To je čisto otázka prežitia. Nechodím ani na dovolenky, bola by to pre mňa finančná strata. Okrem toho ma typické dovolenky nezaujímajú. Keď už niekam idem, cesta musí byť zaplatená a urobím z nej reportáž. Alebo mám vystúpenie a zaň dostanem honorár. To sú reálie, v ktorých žijem. Viem, že tu vládnu o živote vo Švajčiarsku úplne iné predstavy.

Ako novinárka ste známa aj škandálnym odhalením okolo poslanca Rydla. Ceníte si však viac literárne písanie?


Prečo škandálne odhalenie? Bola to seriózna novinárska práca, ktorá ma stála veľa času. Dokázala som, že poslanec z SNS okrem iného používa falošné akademické tituly a poberá neprávom invalidný dôchodok, ktorý mu švajčiarska invalidná poisťovňa potom vďaka môjmu článku zobrala. V tom spočíva zmysel novinárskej práce. Bola to aj politická práca pre Slovensko. Možno si však novinárstvo dokonca viac cením než literárne písanie. Lebo ním sa aktívne podieľam na dianí v spoločnosti.

Irena Brežná (1950)
Narodila sa v Bratislave, detstvo prežila v Trenčíne, v roku 1968 emigrovala s rodičmi do Švajčiarska, kde odvtedy žije a pracuje. Študovala slavistiku, filozofiu a psychológiu na Univerzite v Bazileji. Pracovala ako psychologička, prekladateľka a tlmočníčka z ruštiny do nemčiny. Dvanásť rokov sa aktívne podieľala na práci Amnesty International. Realizovala a podporovala rôzne humanitárne a ženské projekty, napríklad v Guinei a Čečensku. Píše po nemecky, za svoje publicistické a literárne texty získala viac ocenení. Je stálou prispievateľkou niekoľkých švajčiarskych a nemeckých novín a časopisov, o. i. Neue Zürcher Zeitung, Berliner Freitag. V nemčine jej vyšlo sedem kníh, jednou z posledných je zbierka esejí a literárnych reportáží z východnej a zo strednej Európy pod názvom Die Sammlerin der Seelen. Unterwegs in meinem Europa (Zberateľka duší; Aufbau Verlag, Berlín 2003). V slovenskom preklade vyšla - okrem časopiseckých textov - knižne próza Psoriáza, moja láska (Archa, Bratislava 1992) a kniha próz, esejí a publicistických článkov Tekutý fetiš (Aspek, 2005). Jej posledný román preložila do slovenčiny Jana Cviková a vyšiel v Aspekte pod názvom Na slepačích krídlach.


Najčítanejšie na SME Žena


Inzercia - Tlačové správy


  1. 3 pravidlá pre lepší dôchodok
  2. Slovenské deti dostávajú mesačne 22€
  3. Eilat: Slnko, teplo a zábava
  4. Ku kuchynskej linke dostanete obývačku či vstavané skrine za 50%
  5. 4 rady pre deti a dospelých, ako sa starať o pokožku
  6. Výstava Podoby lásky zobrazí skutočné osudy konkrétnych žien
  7. Tohtoročné trhy pred Auparkom bude otvárať Vidiek
  8. Všetky okresy svojimi pobočkami pokrývajú len tri banky
  9. Vyrábajú v malom, no presadili sa. Sessler a Farmárske lupienky
  10. Ochráňte pred zlodejmi celé vozidlo vďaka VAM Akustik
  1. Eilat: Slnko, teplo a zábava
  2. Ku kuchynskej linke dostanete obývačku či vstavané skrine za 50%
  3. Exkurzia študentov Stavebnej fakulty STU v Bratislave
  4. Prichádza Black Friday, jazdenku môžete mať so zľavou 2000 eur
  5. 4 rady pre deti a dospelých, ako sa starať o pokožku
  6. Výstava Podoby lásky zobrazí skutočné osudy konkrétnych žien
  7. Tohtoročné trhy pred Auparkom bude otvárať Vidiek
  8. Všetky okresy svojimi pobočkami pokrývajú len tri banky
  9. Ochráňte pred zlodejmi celé vozidlo vďaka VAM Akustik
  10. Čerešne - miesto, kde môžete žiť podľa seba
  1. Vyrábajú v malom, no presadili sa. Sessler a Farmárske lupienky 17 415
  2. Eilat: Slnko, teplo a zábava 10 133
  3. 3 pravidlá pre lepší dôchodok 7 522
  4. Slovenské deti dostávajú mesačne 22€ 4 407
  5. Tohtoročné trhy pred Auparkom bude otvárať Vidiek 2 756
  6. Ako sa zbaviť chladnej podlahy 2 652
  7. Stavba domu na kľúč – úspora času aj financií 1 988
  8. Čerešne - miesto, kde môžete žiť podľa seba 1 734
  9. Všetky okresy svojimi pobočkami pokrývajú len tri banky 1 511
  10. Ku kuchynskej linke dostanete obývačku či vstavané skrine za 50% 1 442

Hlavné správy zo Sme.sk

DOMOV

Veľkolepý nástup, výslnie a pád. Prečo veľké strany neprežijú svojich lídrov

Výmena lídra nie je kľúčom k dlhšej životnosti strany. Funguje len pri menších stranách, v Smere by mohla znamenať rýchly zánik.

KOMENTÁRE

Smer bez Fica nemá logiku

Životnosť strán ako Smer sa odvíja od popularity zakladateľa.

Neprehliadnite tiež

Svet sa zabáva na odlíčených celebritách, aplikácia im zmýva šminky

Vďaka technológii môžete vyzerať horšie ako v skutočnosti.

Sedem receptov na punčové rezy

Jeden z najobľúbenejších receptov všetkých čias v rôznych verziách.

Aby ženy neumierali pri nelegálnych potratoch, predávala im zakázanú antikoncepciu

Za dnes bežnú vec musela Margaret Sangerová radikálne bojovať.

Hmyz všade vo vašej domácnosti. Poznáte prekvapujúci trend tejto zimy?

Prím v dekore hrajú lienky, pavúky, muchy či včely.