Otec, ja nechcem tvoje meno

Priezvisko je prvé dedičstvo, ktoré človek na tomto svete dostane. Najčastejšie ho dedíme po otcovi, v niektorých prípadoch po matke, vo výnimočných prípadoch o ňom rozhodne súd.

Bol posledným z bratov, ktorí tak urobili. Nesmierne sa tešil, keď dospeje, pretože len plnoletosť mu konečne dovoľovala urobiť to, čo už dávno urobiť chcel. Oholil sa, obliekol si najlepšie šaty, dal mame bozk na čelo a šiel.
Jeho prvý úradný akt.
Akt lásky.
Lásky k mame.

Otca si pamätal len ako večne mrzutú a nevrlú trosku. Pán tvorstva prichádzal domov a rozkazoval. Matka sa mu nikdy nevzoprela, poslušne vykonávala všetky tie obyčajné práce, za ktoré nečakala pekného slova. Malý sa tmolil mame popod nohy a nerozumel, prečo otec stále kričí. Bál sa jeho fúzov, ktoré sa vždy skrivili od zlosti. Bál sa, keď mal večer prísť z roboty. Starší bratia radšej utekali z domu a nechávali ho samého so stále chudšou a bledšou mamou.

Keď ochorela, otec stále kričal. Urážala ho jej nemohúcnosť, tvrdil, že je len lenivá. Mlčať ho videl len raz. Keď mama bezvládne ostala ležať na zemi od vyčerpania, otec ju naložil do auta a odviezol do nemocnice. Keď sa vrátil domov, stále mlčal. Mlčal celý večer i celú noc.

Na druhý deň prišla starká. Mamina starká. Malý nevedel prečo, vedel len to, že mu je strašne krásne, keď si ho privinula na svoje staré prsia. Vtedy mu povedala, že otec odišiel. Zbalil si svoje odporné veci a odporné zvuky a odišiel. Nechal svojich synov a svoju zákonitú manželku napospas osudu.
„Sľubujete pred všemohúcim Bohom, že jej budete verným manželom a že ju nikdy neopustíte, ani v šťastí, ani v nešťastí, ani v zdraví, ani v chorobe, a že ju budete milovať a ctiť po všetky dni svojho života?“
Mama strávila v nemocniciach a kúpeľoch skoro celé dva roky. Chlapci ju pravidelne navštevovali a chodili jej do špitála ukazovať svoje žiacke knižky. Nikdy ani slovom otca nespomenuli, to slovo znenávideli. A znenávideli aj meno, ktoré po ňom nosili.

Vykročil teda v kravate na úrad. Stál v tmavej chodbe a čakal. Bol už na rade, keď spoza dverí vyšla úradníčka a nervózne počítala ľudí na chodbe:
„A ty čo potrebuješ, mladý?“
Mal chuť ujsť, ale povedal si, keď bude najhoršie, spomenie si na tie otcove vykrivené fúzy.
„Chcem si zmeniť priezvisko“, hlas mu trochu preskakoval, keď to dostal zo seba von.
„A prečo?“
Nečakal, že to bude musieť vysvetľovať tu na chodbe. Tetuška za ním natiahla uši a zozadu začul akýsi chichot. „Nechcem sa volať ako otec, lebo sa o mňa nestaral.“
Strčila mu akýsi formulár do ruky, aby to tam podrobne vysvetlil. Zasadne komisia a tá rozhodne, či sú to dôvody hodné osobitného zreteľa. Za tritisíc korún.
Vedel, že meno jeho matky má oveľa vyššiu hodnotu.

Priezvisko je prvé dedičstvo, ktoré človek na tomto svete dostane. Najčastejšie ho dedíme po otcovi, v niektorých prípadoch po matke, vo výnimočných prípadoch o ňom rozhodne súd.

V čase dospievania si zaľúbené dievčatá píšu na papierik svoje meno s priezviskom milovaného chlapca a skúšajú, či sa im táto kombinácia bude páčiť. Počas svadobného obradu prijímajú na znamenie lásky nielen obrúčku, ale i jeho priezvisko. Ženy, ktoré už niečo dokázali v umení, v biznise či v inej oblasti, sa často rozhodujú, či si ponechať dievčenské meno i po uzavretí manželstva. Motívy sú rôzne. Emília a Magda Vašáryové, Iva Janžurová či Libuše Šafránková sú takmer obchodnou značkou týchto skvelých herečiek a neznamená to, žeby mali svojich životných partnerov radi menej. Dobrou voľbou môže byť používanie oboch priezvisk, akurát to pri autogramiádach trochu dlhšie trvá, kým vyhovejú všetkým záujemcom o podpis (Táňa Keleová – Vasiľková, Petra Nagyová – Džerengová, ale i Jarmila Lajčáková – Hargašová). Väčšina z nich sa však rada vzdá svojho známeho priezviska, najmä ak ho vymení za rovnako populárne alebo ešte známejšie (Dagmar Havlová znie určite lepšie ako Dáša Veškrnová, a aj Demi Moore má v oficiálnych dokumentoch napísané Mrs. Kutcher). No a absolútnym prejavom lásky k mužovi je prevziať jeho meno, hoci sa manželom nestal (Sára Saudková).

Rozvod je takisto momentom rozhodnutia. Ponechať si ho či neponechať? To je otázka!
Ak majú rozvádzajúci sa manželia malé deti, tak matka často nechá všetko po starom práve kvôli nim (tiež prejav lásky). Keď však rozvod prebiehal búrlivo a vojnová sekera je pekne ostrá , jedným z nástrojov pomsty bývalému je teatrálne zbavenie sa jeho košelí, hrnčekov a priezviska. Poznám napríklad ženu, ktorá absolvovala štyri manželstvá a jej city boli zakaždým také prudké, že menila preukaz totožnosti po každom sobáši i rozvode (najmä na „radosť“ personálneho oddelenia či obvodného lekára, ktorý zakaždým prehadzoval jej zdravotnú kartu do poličky s iným písmenom).

Osobitnou kapitolou sú maloleté deti. Ich písomný a overený súhlas na zmenu priezviska sa vyžaduje len vtedy, ak sú staršie ako 15 rokov, do tohto veku sa ich názor do úvahy oficiálne neberie. Sami môžu iniciovať takúto zmenu len po dosiahnutí plnoletosti a často tak robia vtedy, ak majú voči svojmu rodičovi vážne výhrady. Ide najmä o prípady otcov a matiek, ktoré sa o rodinu nestarali alebo ju traumatizovali svojou agresivitou. Výmena identifikačného preukazu je tak jednou z ciest, ako sa vyrovnať s minulosťou a začať novú budúcnosť. Je to najdemonštratívnejší spôsob ako prejaviť lásku k jednému z rodičov či opovrhnúť rodičom druhým.