Ivana Šataník Lipovská: Čo človek dáva, to dostane

Ako sa vám pózovalo pre iného fotografa?

Nebolo to jednoduché, zistila som, že je pre mňa ťažké byť len objektom pre niekoho iného a nemať úplnú kontrolu nad výslednou fotografiou. Našťastie, Petra Bošanská mi hneď na začiatku ponúkla, že môžeme všetko robiť spoločne, spolu hľadať, čo chceme vyjadriť.

Ale aj tak som to ťažko predýchavala. Líčenie a stylovanie bolo síce príjemné, celkom som si to užívala, horšie to však bolo s pózovaním. Neviem sa len tak tváriť a usmievať, nie som zvyknutá byť v centre záujmu, pri mojej práci sa skôr sústredím na iných ľudí.

Čoskoro porodíte chlapčeka. Plánujete si dlhú materskú dovolenku?

Uvidím, ako sa veci vyvinú, ja totiž na dlhodobé plány neverím.

Ako ste zistili, že vás fotografia osudovo priťahuje?

Pamätám si, že ako decko na zédeeške som doma objavila starý pokazený fotoaparát. Funkčný sme totiž nemali. Nedalo sa s ním fotiť, ale jeho hľadáčik mi poslúžil na vytváranie rôznych pohľadov na okolitý svet. Pozerala som sa cezeň na veci okolo mňa a vtedy som sa prvýkrát začala hrať s kompozíciou. Aj keď som vôbec nevedela, čo to slovo znamená.

Kedy ste začali so skutočným fotografovaním?

Na strednej škole, kde som sa naučila základy remesla - komponovať záber, obsluhovať fotoaparát, vyvolať fotografiu. Raz nás profesor v rámci cvičenia poslal na Obchodnú ulicu v centre Bratislavy. Úloha bola vytvoriť reportáž a išlo najmä o to, aby sme prekonali ostych a nebáli sa fotiť cudzích ľudí. Poviem vám, to bolo asi z celého procesu učenia to najťažšie.

Keď totiž fotíte niekoho bez jeho zvolenia, ľahko sa vám môže stať, že pritom dostanete, ako sa hovorí, „na hubu“. Aby sme z tohto cvičenia vyviazli so zdravou kožou, vymýšľali sme si so spolužiakmi rôzne finty, ako v poslednej chvíli ujsť alebo sa zamaskovať.

Takže preto nerobíte reportážnu fotografiu?

Rozhodnutie venovať sa portrétnej aranžovanej fotografii vo mne dozrelo na vysokej škole, keď som sa dostala do ateliéru profesora Stacha. On sa venuje konceptuálnemu druhu tvorby, a musím povedať, že na mňa vtedy veľmi zapôsobil. Na vysokej sme dostávali zadania, pri ktorých bolo potrebné hľadať originálny spôsob vyjadrenia.

Napríklad sme dostali semestrálnu tému láska. Ja som si vybrala ako vyjadrenie témy intímny priestor manželských postelí. Začala som v spálni starej mamy, pokračovala u jej kamarátok, u susedov.

Postupne som pochodila množstvo domácností na Slovensku a pritom som zistila, že spálňa je pre väčšinu ľudí akýmsi oltárikom lásky. Nad posteľami viseli svadobné fotografie alebo obrázky svätcov, čo spolu so starožitným, či niekde len obstarožným nábytkom, ktorý v tých interiéroch prevažoval, vytváralo jedinečnú atmosféru. Dnes majú tie obrázky skoro historickú hodnotu. Veci a priestory, ktoré som vtedy zachytila, postupne zomreli s ich majiteľmi.

Téma lásky vám bola zrejme ako študentke blízka. Veď práve vtedy ste porodili prvé dieťa.

Áno, stihla som to už v prvom ročníku na vysokej. Keď si spomínam na obdobie, počas ktorého som musela popri bábätku chodiť do školy, nechápem, ako som to zvládla. Nemali sme vtedy kde bývať, a tak sme sa pretĺkali po podnájmoch, dokonca sme istý čas bývali v záhradnom domčeku, kde sme kúrili uhlím. To bolo síce celkom romantické, ale len do chvíle, keď som zistila, že nemám dosť peňazí ani na to uhlie.

Našťastie, bola som veľmi mladá, svet bol pre mňa zábavné miesto, a tak som všetky ťažkosti prekonávala s až nerozumnou ľahkosťou. Keď dcérka trochu podrástla, starala sa mi o ňu aj mama a bývalá svokra, takže som mohla nielen študovať, ale konečne aj trochu zarábať.

Ako ste sa dostali k foteniu pre časopisy?

Začínala som s fotografovaním reklamných predmetov pre jeden časopis o zdraví. Nevedela som síce nič o práci so svetlom, ale aj tak som sa do toho v sladkej nevedomosti pustila. Učila som sa praxou a za pochodu. Digitálna fotografia na Slovensku ešte neexistovala a každý omyl som zistila až po vyvolaní filmu.

A potom ma jedného dňa oslovila kamarátka, ktorá je zhodou okolností známa herečka, či by som jej neurobila portréty. Snímky sa jej páčili a ponúkla ich v jednej redakcii, odkiaľ sa mi potom neskôr ohlásili s tým, či by som pre nich nenafotila aj iné osobnosti. Tak som sa konečne dostala od predmetov k fotografovaniu portrétov, ktorému sa prevažne venujem dodnes.

V našom magazíne nefotíte len celebrity, ale aj ľudí, ktorí nemajú žiadne skúsenosti s pózovaním. Máte s nimi veľa práce?

Ako kedy. Niekedy sa mi s nimi komunikuje ľahšie ako s hviezdami. Tie sa už tisíckrát videli v časopisoch, presne vedia, z ktorej strany vyzerajú lepšie a pre mňa je potom dosť ťažké presvedčiť ich, aby so mnou vyskúšali aj niečo iné ako osvedčené pózy. Ľudia bez skúseností s médiami sú väčšinou viac otvorení. Tešia sa, že majú výnimočnú príležitosť niečo vytvoriť, cítim z nich veľa radosti. Páči sa mi na nich ich nepoškvrnenosť, povedala by som mediálne panenstvo.

Stalo sa vám niekedy, že ste sa s človekom, ktorého ste fotili, vyložene nezhodli?

No, stalo sa, že som sa otočila na podpätku a odišla bez jediného záberu s tým, že celú zodpovednosť beriem na seba. Istý známy človek, ktorého som mala odfotiť, ma tak horlivo dirigoval, že som pri ňom nemohla ani dýchať. Mala som pocit, že ma neberie dostatočne vážne. Odfotila som ho až o týždeň, keď nám obidvom vychladli pyšné hlavy a na uzmierenie sme si vypili pohár vína.

Ale v poslednom čase prežívam takýchto konfliktných situácií čoraz menej. Možno som sa konečne na-učila krotiť svoje ego. Už chápem, že moja predstava sa vždy nemusí zrealizovať presne podľa scenára, ktorý mám v hlave, viem sa prispôsobiť. Pri fotografovaní musím rátať s tým, že ma občas niečo zaskočí.

Zaskočilo vás aj niečo pri fotografovaní do nášho magazínu?

Chcete počuť veselé historky z natáčania? Tak napríklad som fotila herečku, bola to zrelá pani v rokoch, lenže stylistka pre ňu priniesla šaty ako pre šestnásťročnú. Obtiahnuté modely, v ktorých vynikla každá, aj tá najmenšia nedokonalosť postavy. Navyše boli tej dáme pritesné, takže sme zrazu v piatok popoludní zistili, že ju nemáme do čoho obliecť.

Našťastie, v Národnom divadle, kde sme fotili, sme na chodbách našli figuríny v divadelných kostýmoch. Nebol čas vybavovať povolenia, tak sme ich potajomky vyzliekli a do kostýmov sme zašnurovali pani herečku.

Na ktoré fotenie pre smeŽeny si naopak rada spomínate?

Asi na to s Ingrid Timkovou. Spočiatku sa s ňou síce ťažko komunikovalo, pre zaneprázdnenosť chcela, aby som ju nafotila na divadelnej skúške s jej študentmi. Poznám ten priestor a vedela som, že tam budú zlé podmienky a fotky budú nanič. Ak som však chcela dosiahnuť svoje, musela som jej vyhovieť.

Keď potom videla, že zábery z takéhoto prostredia sú nepoužiteľné, na druhýkrát prevzala iniciatívu a pomohla mi vytvoriť fakt nevšedný projekt. Zhodli sme sa na tom, že banálne usmievavé fotografie by ju ako dramatickú herečku veľmi nevystihovali, a tak sme si vymysleli príbeh s hororovou atmosférou. Krv, čo jej stekala po tele, ste síce pre čitateľov v redakcii vyretušovali, ale fotky mám v archíve a sú dobré.

Ľudia vyzerajú na vašich fotografiách krajšie ako v skutočnosti. Čím to je?

Podľa mňa výsledok závisí najmä od toho, ako sa na nich pozeráte. Ja som skôr optimista, môj muž mi občas vyčíta, že mám naivný pohľad na svet. Ale práve táto vlastnosť mi umožňuje vidieť ľudí z ich krajšej stránky. Navyše ma častá komunikácia naučila ľudí chápať, veľa počúvať a dovoliť im prejaviť sa.

Fotografovanie je pre mňa stále iba hra. Atmosféru udržujem v pokoji a na ľudí netlačím. Je pravda, že čo človek dáva, to dostane. A ja toho dobrého dostávam oveľa viac ako zlého.

Čo podľa vás robí ženu na fotke krásnou? Čo by ste poradili nám, bežným smrteľníkom, aby sme vyzerali na snímkach dobre?

Dať si do poriadku život a byť šťastný (smiech). Nie je nič zdravšie ako úsmev, ktorý vychádza priamo z duše. Keď sa neusmieva duša, nesmejú sa ani oči. Potom to nielen že nevyzerá dobre, ale navyše to škodí.

Okrem kvalitnej psychohygieny je fajn dať si pred fotografovaním upraviť vlasy a obliecť si bielu košeľu. Biela farba má totiž jednu optickú vlastnosť - dokáže odrážať okolité svetlo, a tak príjemne zmäkčiť črty tváre. Ak aj potom zostanú na snímke drobné nedostatky, môžu sa, ak je to nutné, jednoducho odstrániť v počítači.

Myslíte tým retušovanie vrások?

Hovorme tomu drobné pleťové nedokonalosti. Keby som ľuďom odstránila vrásky, zmizol by tak ich charakter. Možno by vyzerali mladšie, ale už by to neboli oni.

Ivana Šataník Lipovská (33) vyštudovala Katedru vizuálnych médií na VŠVU u profesora Ľuba Stacha. Venuje sa najmä portrétom osobností, reklame a módnym editoriálom. Svoju tvorbu prezentovala na spoločných výstavách v Prahe, Chebe, Bratislave, Považskej Bystrici a minulý rok na samostatnej výstave „Tváre v tráve“ v bratislavskej botanickej záhrade. Pracuje pre viaceré ženské a lifestylové časopisy na Slovensku, pre magazín smeŽeny fotografuje od jeho vzniku, teda dva roky. Je druhýkrát vydatá, má trinásťročnú dcéru Johanku a čoskoro sa jej narodí syn.