Miriam Petráňová : Fotografujem veci ktoré bežne nevidno.

Vo vašej fotografickej kolekcii, ktorou sa predstavujete aj v rámci Mesiaca fotografie, sa hráte s veľkými osobnosťami. Prečo ste stavili na ne?

Utkveli mi v mysli. Pred rokmi, ešte za školských čias, som sa o nich podozvedala, a teraz som sa k nim začala opäť vracať. Keď som vyrastala, hovorila som si - chcela by som sa stretnúť s tým a tým človekom, napríklad s Dušanom Dušekom alebo s Federicom Fellinim. Neuvedomovala som si, že človek má predobrazy, ktoré sa s ním od školy ťahajú. Hrozne rýchlo však zabúdame a potom sa zrazu niekto z minulosti vynorí. Niektoré stretnutia vychádzajú, niektoré nie.

Na vašich fotografiách sa slávne mená objavujú v podobe malých figúrok. Ako sa k vám dostali?

Bolo to asi pred rokom, čo som išla v Bratislave pri Dvoch levoch. Pršalo, bolo sychravo, a ako som vykúkala spod dáždnika, uvidela som zapadnutý obchodík, kde tieto figúrky predávali. Sú určené vláčikárom. Tých figúrok bola celá kopa, veľmi sa mi páčili, tak som ich nakúpila. Potom som sedela doma a rozmýšľala, čo s nimi. Každý panáčik sa na niekoho podobal, zrazu som v nich uvidela rôzne osoby. Bola som fascinovaná ich dokonalosťou. Každá z nich mala nejaký výraz, a ja som si hovorila, že musia mať aj svoj život. Každá postavička musí mať predsa históriu. Tak som prišla na to, že ten, čo sa stále pozerá na hodinky, je Dušan Dušek. Ďalší smiešny pán je čistý Woody Allen. A potom je tam tučný pán v kravate. Keby mal cigaru, je to čistý Hitchcock, hovorím si. Párkrát som ešte do toho obchodíka zašla, bola som zvedavá, či prišiel nový tovar. Chlapík na mňa pozeral podozrievavo a hovoril nie, až keď sa všetky figúrky vypredajú, objedná ďalšie. Rozmýšľala som, či ich mám všetky vykúpiť, aby prišla nová zásielka, ale nechala som to tak.

Sú drahé?

Rôzne - od dvanásť po dvadsaťpäť korún, podľa toho, či sú maľované, či sú vo dvojici, či s nákupným vozíkom, a tak rôzne. Keď som s nimi začala robiť, ukázalo sa, že kolekcia mi postačí. Fotila som na veľkoformátový mechový fotoaparát, v detailoch na celkom maličkom priestore. Využívam klasický analógový postup, fotky sú krajšie, aj tá práca je poctivejšia. Človeku sa potom zjavujú na fotke veci, ktoré bežne nevidí.

Je to výzva, vystavovať v rámci mesiaca fotografie?

Pred desiatimi rokmi som vyhrala BestPortfolio Rewiev s kolekciou Dom je svet, a vtedy som mala prvýkrát samostatnú výstavu ako fotograf. Dovtedy som sa nepovažovala za človeka, ktorý by mal vystavovať v galérii. Ale odvtedy mám aj potrebu komunikovať s divákom, ktorý sa príde pozrieť na originály fotografií do výstavného priestoru. Energia pripraviť si veci na samostatnú výstavu je však pre mňa enormná. Neživím sa fotením, takže na výstavy mi zostáva menej času, napriek tomu, že sú pre mňa veľmi dôležité.

Idete do toho, až keď máte niečo nové urobené a myslíte si, že by stálo za to ukázať to?

Nie, skôr je to tak, že si poviem: je načase kľaknúť si na kolená a niečo poriadne nafotiť. Na to potrebujem koncepciu, a tá ma ťahá. Musím potom fotenie dotiahnuť do konca, mám rada ucelené veci. Pritom riešim ešte milión všelijakých iných povinností - dieťa, filmovanie, zákazky. Živím sa nakrúcaním dokumentov. Ale zase, nebaví ma robiť všetko a keď je možnosť, tak si vyberiem. Fotka je hobby, na ktoré si zatiaľ musím kradnúť čas. Sama si ho aj financujem, ale nie cez granty.

Prečo?

Som absolútne antiúradnícky a antiformulárový typ. Neviem vyplniť žiadny papier. Snaha by aj bola, ale terminus technicus úradníckeho myslenia je mi celkom cudzí.

Pre STV nakrúcate dokumentárny seriál Radosť zo života. Ako vnímate túto prácu?

Mám pocit, že je ťažšie nakrúcať o osobnostiach, ktoré už nežijú. Nie je to však ľahké ani so staršími žijúcimi, presvedčiť ich, aby sa dali „aranžovať". Keby mali tridsať, možno by boli ochotnejší. Ale napríklad spisovateľa Dušana Dušeka sa mi podarilo nasnímať na starom gaštane, po ktorom lozil ešte ako dieťa a vypiskoval na kamarátov. A takého som ho nafotila aj do cyklu Moje celebrity.

Čo majú pre vás spoločné fotografia a dokumentárna réžia?

Keď som sa hlásila do školy, pýtali sa ma, prečo chcem ísť na dokumentárnu réžiu. Tak som im hovorila - viete, kresliť viem, ale nie veľmi dobre, preto som začala fotiť. Ale pri fotke mi zase chýba, aby sa tam niečo vykonávalo. Nakoniec z toho vyšlo, že najlepšie je, keď si niečo napíšem, potom si to dokreslím, dofotím, a keď to všetko dám dokopy s hudbou, môže to ožiť ako film. Slovo, obraz, zvuk v priestore a pohybe - to je pre mňa symbióza toho, čo človek ovláda. Na druhej strane, fotografiu vnímam oveľa osobnejšie.

A dokument vnímate ako?

Ako dokumentaristka, ktorá pracuje pre STV, žijem viac problémami a životmi iných ľudí. Je to pre mňa neuveriteľná zodpovednosť, hľadať hranicu, v akej je téma vlastne podateľná tak, aby som mohla mať pocit aspoň čiastočnej objektívnosti. Objektivita je veľmi relatívna veličina.

Autorské dokumenty vás nelákajú?

Tie som nenakrúcala už niekoľko rokov, pričom témy a vybraní ľudia - ktorí zatiaľ ešte žijú - na mňa čakajú. Vlastne už dlho závidím svojim bývalým spolužiakom, či to je Jaro Vojtek, alebo Juro Lehotský, že to robia. Ako je možné, že môžu nakrúcať šesť rokov? Možno by to išlo, keby som dcéru dala na celý čas k svojim rodičom. Ale to nechcem, lebo som si povedala, že jej budem venovať čo najviac svojho voľného času. Nakoniec však aj tak musí so mnou chodiť na filmovačky a fotí so mnou. Už si zvykla, ale predsa, detstvo je o niečom úplne inom ako o mojej práci.

Zdá sa vám, že chlapi to majú v kariére jednoduchšie?

Mám pocit, že keby som bola muž, mám omnoho viac času. Teraz to vidím hlavne na tých, o ktorých som nakrúcala - na Albínovi Brunovskom alebo Viktorovi Kubalovi. Ich ženy boli doma a starali sa o nich tak, že sa nemuseli zaoberať ničím iným len sebou a svojou tvorbou. Mne to v tomto období nejde, keď mi niečo napadne, hneď si to nakreslím, lenže kým sa k tomu môžem vrátiť, vyšumí mi to z hlavy. Takže sa sústreďujem na možnosti, ktoré mi poskytuje najbližšie okolie, vrátane dcérky.

Napríklad?

Rozbehla som s ňou jeden projekt s názvom Príslovia. Zisťujem totiž, ako strašne veľa vecí a slov zo sveta mizne. Keď dnes napríklad poviete mladému človeku hádzať hrach na stenu, ľahko sa vám môže stať, že nerozumie. A pritom je to také krásne významové spojenie! Takých prísloví je viac, a tak som sa rozhodla urobiť fotocyklus, v ktorom vychádzam zo slovenských prísloví a ich anglických ekvivalentov. Tie mi totiž často poskytujú ešte konkrétnejšie obrazy než naše. Obrazovú podobu mi vnukla dcéra. Každý týždeň sa vydávala za medveďa, mala deti s medveďom, mala piknik s medveďom, domácnosť s medveďom. Celá naša domácnosť žila medveďou rodinou. Tak som sa začala sama seba pýtať, prečo má žena predobraz takého niečoho veľkého, ťažkopádneho, zodpovedného, prítulného, z čoho to asi môže vznikať. Vďaka medveďovi, teddymu, som sa potom prepracovala až k prísloviam v angličtine a vzniká séria fotografií. Pár vecí mám už hotových, ale dcére a medveďovi sa nie vždy chce fotiť. Keď toho už má dosť, prosí maminečka, maminečka, poďme sa už hrať s barbinami!

Ste na dcéru sama?

V podstate áno, s exmanželom - tanečníkom som žila rok v Belgicku, ale chcela som sa vrátiť na Slovensko, on nie.

Prečo ste sa tak rozhodli?

Tu som doma, chýbalo mi domáce prostredie. Som viac viazaná na jazyk a mentalitu ako on. Tu ma to stále baví, mám tu stále v čom bádať. Aj prácu na dokumentoch pre STV vnímam ako výzvu dovzdelávať sa.

Ako ste sa k nej dostali?

Zavolal ma Robo Šveda, ktorý ma poznal zo školy. Vedel o tom, že som robila portréty, aj o filme, ktorý som robila o mojich rodičoch, a tiež, že som často pracovala s archívmi. Aj s ním som robila na rôznych projektoch.

Čo práca na seriáli Radosť zo života znamená pre vašu kariéru?

Je pre mňa zaujímavejšia v tom, že máte možnosť priblížiť nielen emócie, ale aj informácie o dôležitom človeku. Rýchlo zabúdame. Keď sa rozprávam s mojou generáciou ľudí a spomeniem meno Vinco Šikula, často nevedia ani zareagovať. Okolo nás je také množstvo informácií, že mnohé z nich nedokážeme udržať v hlave vôbec. Ten atak je taký nekoncepčný, až nás odúča od schopnosti vnímať veci v súvislostiach. Potom človek nedokáže analyticky myslieť, mať vlastný úsudok a je o to manipulovateľnejší. Portrét človeka v historických súvislostiach ho môže aspoň na chvíľu zastaviť a prinútiť sa zamyslieť.

Ľudia zo seriálu Radosť zo života už medzi nami nie sú. Aké to je, keď v archívoch ožíva mŕtvy človek?

Je to náročné bez ohľadu na to, či od jeho smrti uplynulo veľa, alebo málo rokov. Sú tam také hlboké prepojenia, pozostalí stále veľmi ťažko znášajú, že tí ľudia už nie sú. A oni sú veľmi silné egá. Niektoré ťažko prežívam - či to bol Rudo Sloboda, alebo Stano Radič, či Viktor Kubal. Sú to národné životné osudy, dá to robotu, porozumieť im, akceptovať ich spôsob žitia a poskytnúť každému, kto si ho pamätá, vo filme adekvátny priestor. Ich blízki ľudia si často protirečia, povedia si aj navzájom -- to tak nebolo. O to ťažšie sa potom hľadá miera objektívnosti tak, aby divák vedel, čím všetkým hlavný hrdina prešiel a že má nárok správať sa tak, ako sa to vo filme ukazuje. Mňa ako tvorcu tí ľudia formujú.

Musíte sa vyrovnávať s tým, že nie vždy sú známe osobnosti také ideálne, aké sa navonok javia?

Pre mňa je dobré, že žiadneho z nich som nepoznala osobne. Posilňuje to môj pocit objektívnosti. Dôležité je vykresliť ho tak, aby bol pre iných zrozumiteľný. Všetci máme trápenia a často si ani nestihneme uvedomiť, čo všetko žijeme. Dokument to môže zrekapitulovať. Samozrejme, ide aj o to, ako sa naň človek pozerá. V tomto prípade je to istá forma spomienky. A 26 minút je veľmi krátky čas na to, aby sa do nej všetko dostalo. Stále vnímam tento projekt len ako fragment toho, čo by malo vznikať a mohlo by to byť omnoho dômyselnejšie a prepracovanejšie. Môj pohľad je daný archívmi, a tie sa v posledných rokoch neobohacovali. Napríklad so Šikulom bolo v minulosti nakrútených niekoľko dokumentov, ktoré ukazujú, ako myslel v jednotlivých obdobiach svojho života. Nebyť týchto vecí, ktoré síce vznikali len v publicistických reláciách alebo dokrútkach, už by neexistoval obraz o ňom taký, aký ho máme. Takých stôp by malo byť čo najviac.

Neprekáža vám, keď sú také stopy negatívne poznačené dobou?

Neviem, či to môžem hodnotiť. Samozrejme, mnohé tie relácie a dokumenty sú poznačené dobou, keď bolo myslenie kontrolované a usmerňované zhora. Možno to bude znieť teraz čudne, ale v tom bol systém, poriadok. A bolo veľa detskej tvorby. Samozrejme, často sa našli aj čudné veci. Napríklad, keď som robila dokument o Elene Galanovej, našla som si záznam, ako bola medzi deťmi spolu s hudobníkmi, ktorí hrali pre ne na hudobných nástrojoch. Mala som fakt problém dekódovať, čo to tam vlastne riešili a nechápem, ako to ľudia mohli pozerať. Tá galantná vážnosť bola fakt kuriózna. Ale tie pravidlá a systém mi dnes naozaj chýbajú. Možno je to niekde vo mne. Mám rada merateľné športy.

Spomíname Šikulu, Slobodu, často hovoríte o Dušanovi Dušekovi. Mali ste dobrého slovenčinára?

Našťastie áno, na gymnáziu. Vďaka nemu pretrval môj záujem o literatúru - hoci to, že Dušek je žijúci spisovateľ, som zistila, až keď som ho v Bratislave stretla a spoznala. Inak som bola športovec a nevedela som, čo so sebou. Ani som poriadne nevedela, čím chcem byť. Teda, vedela, ale to mi naši zatrhávali.

Čím?

Chcela som aranžovať výklady. Čo si sa zbláznila, na učňovku? Nie, nie - hovorili mi. Predstavovala som si, že aranžovanie by ma bavilo. Vyrastala som v Žiline niekedy v polovici 80. rokov, na Masarykovej ulici boli vtedy také úbohé výklady, a ja som sa do nich stále pozerala a hovorila som si, ako super by sa dali urobiť.

Aktívne ste trénovali zjazdové lyžovanie. Nechceli ste sa mu venovať profesionálne?

Nie. Mala som asi štrnásť, keď som to začala vnímať inak. Hoci sa navonok nič nezmenilo, ja som zrazu mala pocit, že som oťažela mentálne aj fyzicky, že som pomalšia, že nevyskočím tak vysoko ako predtým. Došlo mi, že ak by som chcela na tomto poli naozaj niečo dosiahnuť, tak som už mala mať za sebou lepšie výsledky. Chcela som ten čas využiť inak. Bratovi som vždy závidela, že si môže doma kresliť a ja musím ísť do tej zimy lyžovať. Naposledy som stála na lyžiach pred dvoma rokmi. Nepáčilo sa mi na kopci, ľudia sú tam oveľa arogantnejší ako kedysi. Po rokoch sa pýtam, na čo mi to lyžovanie vlastne slúži. Možno neskôr to bude príjemnejšie.

A čo písanie, venujete sa mu ešte? Ste autorkou básnických zbierok.

Predtým bolo to písanie také, že to zo mňa vytryskávalo. V prvej zbierke som zachytávala veľmi intenzívne pocity. Druhá bola robená už úmyselnejšie a hľadala som viac formu, lebo som mala pocit, že inak sa nikam nepohnem. Slovo vnímam v takom Dušekovskom význame - že každé je autonómne a viacvýznamové. Čím menej slov obsahuje báseň a čím viac vie povedať, tým je to lepšie, silnejšie. Hľadanie slov považujem za najťažšiu prácu. Byť spisovateľom je rehoľa. Mám veľa rozpísaných vecí, ale asi sa k nim dostanem až na staré kolená.

.