Šárka Ondrišová: Telom sa klamať nedá

Samotná profesia tanečníkov akoby nemala svoj kredit, tvrdí v rozhovore choreografka Šárka Ondrišová.

Šárka Ondrišová (1971) Choreografka a pedagogička džezového tanca. Je absolventkou HTF KTT VŠMU v Bratislave, odboru choreografia baletu. Ako tanečnica pôsobila aj vo VUS-e či v baletnom súbore Novej scény v Bratislave. Založila profesionálnu tanečnú skup(Zdroj: SME – PAVOL FUNTÁL)

ŠÁRKA ONDRIŠOVÁ má za sebou ako choreografka niekoľko desiatok divadelných produkcií vrátane muzikálov na Novej scéne či opier v SND, k tomu roky odtancované v rôznych tanečných súboroch. Pred rokom založila uprostred trhoviska v Bratislave, v budove bývalého bitúnku, tanečnú školu a divadlo ElleDanse. Produkcia Canto Hondo, na ktorej sa podieľala ako autorka, choreografka i režisérka, bola v rámci ankety kritikov Dosky označená za najlepšiu produkciu minulej sezóny.

V akej chvíli sa z tanečníčky stane choreografka?

Bola som náročná na to, ako tancujem a v istom momente som pochopila, že sama už nebudem tancovať špičkovo. Rada vediem ľudí, rada si robím veci po svojom.

Kde vlastne vzniká tanec? V hlave, v rukách, v nohách? Musíte si choreografiu sama zatancovať, kým s ňou prestúpite pred tanečníkov?

Odkedy ma vlastné telo až tak nepočúva, riadim sa pri vymýšľaní choreografií skôr obrázkami. Vidím priestorové riešenia, akési obrazy s náladou, ktoré ku mne niečím prehovárajú.

V muzikáli si však musím všetky kroky vopred presne premyslieť, máme tam málo času a tanečníci nemajú radi, keď im mením choreografiu. Mňa však už nebaví robiť len zapĺňača krovia. Potrebujem ľudí, ktorí sú ochotní hľadať so mnou.

Pri inscenácii Canto Hondo ste si tento luxus dovolili. Vaša choreografia vznikla aj s použitím materiálu tanečníkov.

Mám oveľa radšej, ak prichádzajú tanečníci aj so svojím vlastným pohybom, potom mu veria a neklamú. Keby som vychádzala len zo seba, zostalo by to zabudnuté v deväťdesiatych rokoch. Keď som aktívne tancovala aj ja, tancovalo sa inak.

S akými režisérmi sa vám najlepšie spolupracovalo?

Zažila som celú škálu prístupov - od absolútnej slobody, ktorú dáva choreografovi napríklad pán Milan Lasica, až po absolútnu neslobodu, ktorá vládne u Jozefa Bednárika, ktorý to choreografovi pomaly nakrokuje. Mňa obohatila predovšetkým spolupráca s Dodom Gombárom na Krysařovi či Vlasoch, jeho spôsob vysvetľovania situácií mi otváral oči. Aj preto som na spoluprácu na produkcii Canto Hondo prizvala aj činoherného režiséra Kamila Žišku. Povedala som si, že je škoda tanečnú produkciu nevidieť aj z inej strany.

Ako je na tom choreograf v opere?

V opere som mala paradoxne väčšiu slobodu ako v muzikáli. Spomínam si, ako sme s Bednárikom robili Pucciniho Turandot. On mal predstavu, že celý 80-členný zbor bude v jednej scéne cvičiť taj-či. A skutočne to dokázal. Tou svojou charizmou vyvinul taký tlak, že sa to naučili aj tie najväčšie odporkyne.

Bavila vás spolupráca na šou Elán je Elán v Markíze?

Elánisti ma do projektu zavolali na základe toho, že videli muzikál Kráľ Dávid. Myslím si však, že nie som typ na spoluprácu s komerčnými televíziami. Nemám rada, ak sa niektoré veci ospravedlňujú napríklad tým, že to je len „laifka“.

Prečo vývoj na Slovensku nevedie k čoraz väčšej a väčšej profesionalite?

Je to rýchlosťou, s akou sa všetko pripravuje. Niektoré veci sa však nedajú robiť rýchlo, našťastie medzi ne patrí aj tanec. Telo potrebuje reálny čas na to, aby sa stihlo vytrénovať, drží nás preto v skutočnej, nie zrýchlenej realite.

Má jeden človek šancu ovplyvniť súkolesie nejakého zabehaného televízneho či divadelného mechanizmu?

Jeden človek vie zvrátiť výsledok až neuveriteľným spôsobom, záleží však na tom, akú silu má jeho slovo.

Vaše meno nie je v širokej verejnosti také známe ako meno vášho kolegu Jána Ďurovčíka. Čím to je?

Je dôležité strážiť si osobné PR, lobing v umení funguje, preto treba stráviť nejaký čas aj v bufete či na recepciách. No u mňa stojí rodina pred prácou. O niektoré veci som bola ako matka troch detí ukrátená, ale nemenila by som.

Mať tri deti je u ľudí zo šoubiznisu pomerne výnimočné.

Pomaly je už aj jedno dieťa prepychom. Nielen v šoubiznise.

Ako to zvládate?

Najťažšie bolo obdobie, keď mali chlapci štyri a dva roky a najmladší Miško sa práve narodil. Keby som v tom čase nemala možnosť robiť muzikály, neviem, ako by som zvládala toto troj-materstvo. Pri malých deťoch sa nedá pripravovať samostatný projekt, ktorý človeka časovo i myšlienkovo celkom pohltí. Muzikál bol vtedy pre mňa jediná cest, ako nestratiť kontakt s remeslom.

Pracovali ste aj vo vysokom štádiu tehotenstva i čerstvo po pôrode. Nehovorili vtedy ľudia o vás, že ste bláznivá matka či bláznivá choreografka?

Ako kto. Niekto dal jasne najavo, že deti musia ísť z divadla von. Mala som však skvelú opatrovateľku. Keď som robila operu Popoluška, nosila mi každé tri hodiny dieťa na dojčenie. Na Západe sú ľudia na podobné veci viac zvyknutí, tam som videla matku v hľadisku aj s novorodencom.

Môže tehotná choreografka vôbec tancovať?

Počas materskej som sa udržiavala vo forme, sama som trénovala v kuchyni, robím to dodnes, zdá sa mi to nevyhnutné. Nedá sa predstupovať pred ľudí a o niečom len tak hovoriť.

Ktorý prúd v súčasnom tanečnom umení vás najviac oslovuje?

Imponujú mi predstavenia súborov, akými sú DV8, Ultima Vez či Farma v jeskyni. Hlboko ma zasahujú, niekedy mám chuť po predstavení povedať niekomu tam hore „ďakujem“. Milujem aj Matsa Eka, ktorý pracuje s geniálnymi klasickými tanečníkmi. Grotesku, ktorú s nimi robí, dovádza do dokonalosti.

Porovnávate naše muzikálové produkcie so zahraničím?

Keď som videla po prvýkrát muzikál na Novej scéne, bola som ohúrená. Potom som šla so Viedne, kde som si povedala, to je ono. Neskôr som však videla muzikály aj v Londýne či New Yorku. Tam je kvalita, samozrejme, ovplyvnená veľkosťou trhu. Stav našej tanečnej komunity je žalostný. Tanečníci v Bratislave sa dajú pomaly rátať na prstoch ruky.

Prečo je ich tak málo? Boja sa mamičky dávať deti na tanec preto, že ich potom čaká neistá kariéra?

Keď som začínala, bolo v Bratislave asi päť veľkých amatérskych tanečných súborov: Alfa, Bralen, Allegro... Fungovali pod domami kultúry či mládeže. Dve tretiny ľudí, ktorí v tanci stále pôsobia, vyšli práve odtiaľ. Ja som chodila do Aurigy Zuzany Hájkovej, skúšali sme päťkrát v týždni, boli sme takmer poloprofesionálnym súborom.

Teraz by súkromní producenti potrebovali dobrých tanečníkov ako soľ.

Ich liahne však už zmizli. Niektoré štýly - ako show dance či street dance - majú teraz zelenú, ale mnohí, ktorí sa venovali scénickému tancu, hovoria, že nemajú kam chodiť. Chýbajú nám aj tzv. otvorené hodiny, aké som zažila v New Yorku, kam si príde zacvičiť profesionál, ale aj anorektická babička.

Uvedomuje si mladý tanečník, že po štyrid-siatke už nebude môcť tancovať? Nie je frustrujúce investovať toľko energie do niečoho, čo vás v konečnom dôsledku neuživí?

Nemyslí na to. Sem-tam si to možno pripustí, ale verí, že v jeho prípade to bude inak.

Je skorší odchod do dôchodku u tanečníkov opodstatnený?

Opotrebovanosť klasických tanečníkov, no napríklad aj ľudí zo SĽUK-u, je obrovská. Kedysi boli v jednej kategórii s baníkmi a letcami.

Ako sú na tom naši tanečníci z hľadiska so-ciálneho zabezpečenia?

Veľakrát sme zažili úrazy na javisku, keď to nebolo vedené ani ako pracovný úraz, tanečník teda zostal bez podpory i bez bolestného. Keď som chvíľu tancovala v Nemecku, podpisovala som tam množstvo poistiek. Ak tanečník odtancuje bez úrazu istý počet rokov, dostáva nejakú sumu peňazí. V dôchodkovom veku mu zas preplácajú rekvalifikáciu na iné profesie.

Prečo to takto nefunguje aj u nás?

Samotná profesia tanečníkov akoby nemala svoj kredit. Ak sa robí muzikál, my sme tí poslední, čo tam bez slova prídu a urobia krovie. Možno preto, že nie sme výreční a nevieme sa za seba postaviť. Až na pár špekulantov sú tanečníci veľmi pokorní, takú pokoru som videla ešte tak u cirkusantov. Tanec je každodenná drina, poctivá robota, ktorá sa nedá oklamať, v nej sa potom trochu strácame.

Kedysi boli primabaleríny superstar. Prečo dnes už takmer nikto nevie menovať jedinú baletku z Národného?

Možno pre moju generáciu baletná forma ustrnula a moderných baletných predstavení je málo.

Aká je úroveň nášho tanečného vzdelávania?

Mám veľkú úctu k tým, čo učia na „zuškách“. Na druhej strane sa mi často nepáči, ako vedú deti, je to stará škola. Celkovo od nás vychádza do sveta veľa tanečných talentov, máme stále veľa dobrých pedagógov.

Môže zlý učiteľ tanca žiakovi poškodiť?

Fyzicky doslovne, o psychike ani nehovorím.

Vedeli by ste robiť aj s neprofesionálmi, tanečníkmi bez ideálnym postáv či vynikajúcej kondičky?

Janko Hromada, jeden z protagonistov Canto Hondo, má každé koleno niekoľkonásobne operované. Záležalo mi však na tom, aby v tejto produkcii účinkoval, lebo typovo podobný tanečník v Bratislave nie je. No vedela som, že to bude na úkor toho, čo dokáže zatancovať.

Nebolo by pre vás jednoduchšie robiť choreografiu spevákom na koncertoch či do klipov?

Nemám rada abstraktné tancovanie, bavia ma príbehy.

V tanci sa však môžu príbehy ukázať aj ako zradné, popisné. Ako hľadáte hranicu, čo má tanec povedať a čo už zamlčať?

To práve čakám od režiséra, že mi to povie. Ani mňa nebaví pantomíma. Je síce o dokonalej technike, ale chýba mi pri nej hlbšia výpoveď. To už potom radšej využiť slovo.

Slová v inscenácii Canto Hondo napísal Kamil Žiška, myslíte si, že sa niekedy prepracujete k vlastným slovám?

Neviem, teraz som sa napríklad celkom rozrozprávala, takže to možno so mnou a slovami nie je také zlé.

Ste v rámci vlastných projektov dominantná?

Niektoré veci viem veľmi presne ešte pred začatím práce, musím si zavolať tím, ktorý je schopný túto moju predstavu rešpektovať.

V našom mozgu je zakódované delenie medzi dušou a telom. Nie je telo pre tanečníka aj jeho dušou?

Telo hovorí veľa o duši, ale, samozrejme, nie priamočiaro. Ak je žena vysoká blondína, neplatí, že podobne krásna musí byť aj jej duša. Telo má však isté vyžarovanie. Rada sledujem ľudí, ako chodia po ulici. Niekedy mi to o nich povie oveľa viac, ako keď spustia príval slov a chcú naplniť masku, ktorú si zvolili.

Vy máte výhodu, že viete čítať aj neverbálne signály.

Možno lepšie ako slová. Telom sa totiž klamať nedá.

Učíme sa písať básne, spievať. Prečo sa neučíme v školách aj to, ako sa máme pohybovať?

Naše deti chodia na Waldorfskú školu, som veľmi rada, že tam majú povinnú eurytmiu. Ide o akési prepisovanie písmen do pohybu. Má to dosť blízko k tancu.

Nezanedbali sme v našej západnej civilizácii niečo? Nie sme čoraz lenivejší? Neprejavuje sa aj v tejto oblasti konflikt medzi Západom a Východom?

Je pravda, že ľudia z východných kultúr majú celkom iné stravovanie, inú prevenciu chorôb.Aj u nás sa však už začína rozširovať starostlivosť o telo, len neviem, či fitnescentrá sú práve tou naj- lepšou formou. Nejde o zvládnutie nejakej konkrétnej techniky tanca, ale o poznanie tela, najmä fungovania jeho jedinečného pohybového systému, ktorý je napojený na psychiku. A zvládnutie jeho základnej koordinácie. Škoda, že ľudia napríklad ani jogu nevnímajú ako sústavu cvičení. Je to pritom systém preverený tisíc rokov .

Vaša mama je strihačka, otec i brat kameraman. Nebude vaším ďalším krokom tanečný film?

Je to môj sen, ale zatiaľ je to priveľké kus.

Váš najbližší projekt?

Volá sa Jablko, mal by mať premiéru začiatkom apríla. Je inšpirovaný antikou, hovorím v ňom o moci, sláve a láske. Sláva je najvzdialenejšia od podstaty života, a pritom tak leží ľuďom na srdci! Chcem sa dopátrať odpovede, čo vlastne znamená podať jablko, či je v tomto akte voľba a zodpovednosť, kde strácame ženskosť a kde sa začína mužská identita.


S režisérom Kamilom Žiškom (vpravo) pri preberaní ceny Dosky.
foto SME - Pavol Funtál
V baletnej sále.
foto - archív Š.O.
S režisérom Dodom Gombárom a scénografkou Kamilou Polívkovou.
foto - archív Š.O.

Najčítanejšie na SME Žena


Inzercia - Tlačové správy


  1. 5 tipov ako na zdravé nôžky v škole
  2. Ako sa developer prispôsobil nárokom kupujúceho
  3. 6 účinkov prírodného slovenského výrobku
  4. TAURIS výrobky na gril potešia gurmánov aj maškrtníkov
  5. Let s prestreleným srdcom: Samovraždy slovenských hercov
  6. Problémy s počatím? Čo vás čaká na ceste za dvomi čiarkami
  7. Ako pracujú horskí záchranári? Tieto veci by ste nemali podceniť
  8. Lety do exotiky už aj z Bratislavy
  9. Nonstop banka vo vrecku - aplikácia Mobil Banking
  10. Ako sme jazdili v socializme
  1. Očarujúca Srí Lanka: malý ostrov plný prekvapení
  2. 5 tipov ako na zdravé nôžky v škole
  3. Ako sa developer prispôsobil nárokom kupujúceho
  4. Už aj seniori presadajú do SUV
  5. 6 účinkov prírodného slovenského výrobku
  6. Americká ambasáda zaberá pozemky už rok bez nájomnej zmluvy
  7. Bratislava gets a new public space and park
  8. TAURIS výrobky na gril potešia gurmánov aj maškrtníkov
  9. Let s prestreleným srdcom: Samovraždy slovenských hercov
  10. Daikin predĺžil záruku na klimatizácie so službou Stand By Me
  1. Let s prestreleným srdcom: Samovraždy slovenských hercov 6 255
  2. Očarujúca Srí Lanka: malý ostrov plný prekvapení 3 034
  3. Ako sme jazdili v socializme 2 752
  4. Ako sa developer prispôsobil nárokom kupujúceho 2 584
  5. 6 účinkov prírodného slovenského výrobku 1 735
  6. 5 tipov ako na zdravé nôžky v škole 1 512
  7. Lety do exotiky už aj z Bratislavy 1 278
  8. Problémy s počatím? Čo vás čaká na ceste za dvomi čiarkami 1 227
  9. Ako pracujú horskí záchranári? Tieto veci by ste nemali podceniť 1 044
  10. TAURIS výrobky na gril potešia gurmánov aj maškrtníkov 759

Hlavné správy zo Sme.sk

PLUS

Najdlhšia bytovka na svete je vo Viedni a má meno po Marxovi. Je radosť v nej žiť

Nie je špinavá ani nebezpečná, hoci sú v nej sociálne byty. Nezamestnaní v nej bývajú vedľa profesorov.

PLUS

V kráľovstve polievok sa držková nevarí

Do niekoľkých hrncov naložili Bratislavčania svojho tvorivého ducha.

KOMENTÁRE

Potrebujeme posilniť kultúru záväznosti

Musíme prestať so spájaním LGBTI s ohrozením tzv. tradičnej rodiny.

Neprehliadnite tiež

Fotili sme seriálovú supermamu Lujzu Garajovú Schramekovú

Talentovaná, prirodzená a stojaca nohami pevne na zemi. Aj taká je herečka, stand up komička a speváčka Lujza Garajová Schrameková.

Čučoriedky v koláčoch, pirôžkoch, zmrzline, raw torte. Vyberte si

Čučoriedky môžete zavariť, zmraziť, odšťaviť, usušiť. Jedným z najpríjemnejších spôsobov ich spracovania je pridať ich do koláča.

Chris Brown otvorene prehovoril o noci, keď zaútočil na Rihannu

Spevák sa zdôveril v pripravovanom dokumente o jeho živote. Incident ho vraj bude prenasledovať do konca života.

Arnold Schwarzenegger: Najslávnejší emigrant našich čias oslávil 70 rokov

Kto by sa kedysi odvážil povedať, že sa obyčajný rakúsky chlapec stane guvernérom Kalifornie a hollywoodskou hviezdou.