Herečka Jana Oľhová : Občas sa treba vzbúriť

V súvislosti s jej menom zvyknú ľudia jedným dychom vysloviť, že je sestrou herca Mariána Geišberga. Dávno už však nie je iba sestrou svojho staršieho brata. Nie je už ani manželkou režiséra Matúša Oľhu, lebo sa nedávno rozviedli. Je sama sebou. Výrazná herecká osobnosť martinského divadla, matka šiestich detí, držiteľka ocenenia Slnko v sieti v kategórii najlepšia herečka vo vedľajšej úlohe za film Muzika, kde si zahrala manželku svojho brata Mariána Geišberga. JANA OĽHOVÁ.

Nebyť brata, nikdy by ste sa vraj neodvážili dať si prihlášku na herectvo. Tak málo ste si verili?

Keď vyrastáte v malom meste, chodíte sa ako gymnazistka pozerať na bratislavské autobusy a závidíte študentom, čo idú s cestovnými taškami, predstavujete si nejakú vysokú školu - nemáte dosť odvahy nahlas vysloviť, že by to mohlo byť herectvo na VŠMU. Mama sa to dozvedela až pred prijímacími skúškami. Vôbec podľa mňa neverila, že ma zoberú. Prijala to tak poloúsmevne. A bola asi dosť prekvapená, že to nakoniec vyšlo.

Hanbili ste sa pred rodičmi?

Ani nie pred rodičmi, to bolo skôr pre okolie. Človek si nejakú túžbu nesie v srdci, a keď ju vysloví, tak akoby to stratilo čaro.

Ako vás brat podporil?

Išla som mu povedať nejakú báseň, ktorú som mala predniesť na prijímačkách, ale tak som sa hanbila, že tá predvádzačka v detskej izbe vyzerala smiešne. Aj som ju prerušila a povedala Marošovi, že nemôžem pokračovať.

Čo na to brat?

Povedal, nech hovorím ďalej. Je to veľmi hlúpe, vystupovať pred svojimi súrodencami alebo pred rodičmi. Dodnes sa mi najhoršie hrá pred rodinou, lebo oni vás vnímajú úplne inak. Je to nepríjemné. My sa s Marošom iba potľapkáme, ale čo sa týka profesie, veľa si toho nepovieme.

Vášho brata prijali na herectvo až na tretí raz. Napriek tomu ste mu tak veľmi verili?

Áno, pre mňa bol Maroš vždy veľkým vzorom a je ním doteraz. Dával mi odvahu. Treba ešte povedať, že kedysi sa hlásilo na herectvo asi štyristo adeptov, teraz to nie je ani polovica. A úroveň je čoraz slabšia. Nájsť zopár schopných ľudí je už pomaly problém.

Povedali ste, že človek celé roky robí niečo v divadle a nepríde nijaké ocenenie a potom sa na chvíľu mihne vo filme a hneď príde cena. Je herecká práca v divadle nedocenená?

V divadle hrám veľa postáv, s ktorými som sa dosť natrápila. Filmová postava vzniká veľmi rýchlo a priamočiaro. Keď sa objavíte napríklad v televízii, ľudia vás začnú zrazu na ulici zdraviť, až sa vám to zdá prehnané a trochu nespravodlivé.

Aj keď ste sa napríklad objavili v Ordinácii v ružovej záhrade?

Samozrejme. A pritom to už bolo dosť dávno. Ľudia na to doteraz reagujú. Najviac pokladníčky v potravinách.

Treba však povedať, že nie každý, kto sa mihne vo filme, dostane hneď cenu.

Povedzme, že sa mi to podarilo. Jasné, že som rada.

V divadle zo seba musíte vydať veľa energie. Každý večer vynaložíte množstvo námahy a pritom je to pominuteľné, zostane len pocit v divákoch. Stojí to za to?

Hovorí sa, že najlepší herec je unavený herec. Niečo na tom je. Často idem do divadla úplne vyčerpaná a najradšej by som zaliezla do postele. Pri príprave na predstavenie sa to všetko mení. Dokonca, keď ma niečo bolí, aj fyzicky, na javisku na bolesť zabudnem a uvedomím si ju, až keď sa predstavenie skončí. Človek sa pri hraní dostáva do iného stavu mysle. Pre mňa je práca v divadle oddych, domov prídem úplne zmenená. Potom sa dievčatá hnevajú, keď sa chcem s nimi o jednej v noci rozprávať.

Z čoho bývate unavená, keď idete do divadla? Z domácnosti?

Sú dni, keď ani z divadla nevyjdem. Alebo doobeda skúšam, poobede učím. Vlastne ani nemám šancu byť unavená z domácnosti. Asi nie som žienka domáca.

Ste spokojná so svojou hereckou kariérou?

Asi nie som typická herečka. Herečky túžia po úspechu. Ja sa z úspechu teším, ale nemám v sebe tú dávku exhibície, ktorú by herec mal mať. Možno to znie absurdne, ale to, čo je typické pre hercov, mi je cudzie. Nevyhovuje mi ani tento rozhovor, ale k herectvu patrí aj to, že má o sebe niečo povedať. Mám však pocit, že to v konečnom dôsledku aj tak nikoho nezaujíma. Rozprávam sa teraz s vami kvôli vám, ale nie na svoju popularitu.

Tá veľká publicita, akej sa tešia dnešné celebrity, vás aj tak obchádza. Nerada na seba upriamujete pozornosť?

Záujem o moju osobu si vážim, ale nie je to niečo, po čom by som túžila.

Ste uzavretejšia?

Neviem. Keď sme robili na škole Fujarovú šou a prišli novinári, ja som sa zavrela na záchod a tam som počkala, kým neurobia všetky rozhovory a až potom som vyšla von. Bola som z toho vlastne nervózna, že my budeme tie „hviezdičky". Teší ma, keď sa divákom divadlo páči, keď zatlieskajú, ale nepotrebujem už nič navyše.

Vyhovuje vám prezentácia výkonom?

Áno.

Máte šesť detí, čo je na dnešné pomery netypické, a na herečke to udivuje ešte viac. Napadlo vám niekedy, že bez nich by ste dnes boli ďalej?

A kde ďalej? Jasné, že keď mi bolo veľmi ťažko, rozmýšľala som, či sa vôbec dá dávať dokopy rodina a divadlo, ale ukázalo sa, že je to možné. To je relatívne. Niekedy mám na deti viac času ako ľudia pri bežnom povolaní, máme pre seba celé leto. Sú však chvíle, keď som pri nich veľmi málo. Ale to ich zasa naučilo samostatnosti. Napokon prídu do divadla a môžu vidieť výsledok mojej neprítomnosti doma.

Predsa len, musí to byť s deťmi náročné. Či nie?

Raz mi neprišla opatrovateľka, keď boli ešte deti menšie. Blížil sa čas predstavenia a bola som úplne zúfalá. Všetky deti som zobrala do šatne. Keď sme cestovali do divadla mestskou dopravou, tak som sa, myslím, v autobuse aj rozplakala. A náš Adam, ten najstarší, mi hovorí: „Mami, ty si vždy chcela byť herečka?" Ja hovorím: „Áno Adamko, chcela." „Teraz ti je to už aj trochu nepríjemné, však?" Taký bol zlatý. Opatrovateľka nakoniec prišla do divadla po siedmej, ospravedlnila sa a zobrala deti domov.

Máte jedného chlapca a päť dievčat. Aké je to, keď je doma prevaha žien?

Jasné, že sa poteším, keď je aj syn doma, alebo keď sú u nás nejakí „chlapci" na návšteve. Dcéry sa často pre niečo naťahujú. Najprv to bolo o oblečenie, ktoré si navzájom kradli, potom kvôli chlapcovi, ktorý sa páčil aspoň dvom. Majú úplne rozdielne povahy. Je u nás živo. Vždy sa niečo rieši. Niekedy sa bojím, že sa nevládzem prepínať na rôzne vlnové dĺžky.

Keď má u nás žena malé dieťa okolo štyridsiatky, okolie sa na ňu pozerá čudne. Prečo?

Je to zvláštne. Kedysi to bolo veľké čudo, keď mala žena po tridsaťpäťke dieťa. Ja som rodila v štyridsiatich troch. Mňa vôbec nezaujíma, čo si druhí ľudia myslia. Vážne nie.

Nie je to nepríjemné, keď si človek o sebe vypočuje rôzne hanlivé poznámky?

Ja som to aj počula: „Ty, taká stará, ideš mať dieťa?" Zasmiala som sa. Chvíľku som rozmýšľala, či som fakt taká stará, ale bola som úplne zdravá, všetky pôrody som mala bez problémov, neviem, prečo by som si z nejakého názoru mala robiť ťažkú hlavu. Nakoniec, všetci sa do vás starajú, ale deti aj tak vychovávate vy.

Vraj v súčasnosti mať už tri deti je veľa.

Kto to určil, koľko detí má človek mať?

S divadelným režisérom Matúšom Oľhom ste boli kolegovia v martinskom divadle a tvorili ste aj manželský pár. Keď malo vaše posledné, šieste dieťa, asi rok, rozišli ste sa. Bolo to nečakané?

My sme sa rozviedli len nedávno, boli sme však dlhšie od seba. Bolo to veľmi nečakané.

Povedali ste, že muži si hľadajú nové, mladšie ženy a všetci to tolerujú, ešte ich za to aj obdivujú a nikto s tým nič nerobí. Prečo to tak je?

To nie je otázka pre mňa.

Ženy sa u nás už od štyridsiatky považujú za staré. Súhlasíte?

Mám také povolanie, že necítim, že by sa niečo po štyridsiatke zmenilo. Práce mám dosť a som obklopená mladými ľuďmi, študentmi, ktorých učím. Cítim sa dobre, keď sa žartuje, keď sa niečo zľahčí, alebo keď je to aj bláznivé.

Aká je dnešná generácia?

Na prvý pohľad možno povrchnejšia a lenivejšia, ako sme boli my.

A čo je na nich pozitívne?

Sú otvorenejší a priebojnejší. A to je zdravé.

Ako to vyzerá, keď sa stretnú všetci Geišbergovci?

Nedávno sme sa stretli na oslave narodenín našej mamy. Bolo to pekné, mala osemdesiatpäťku. Sedeli sme v záhrade. Bola to krásna príležitosť porozprávať sa až do rána a vypiť veľa piva.

Bola to mama, kto nasmeroval brata aj vás k umeniu?

Áno, určite. Má veľmi zaujímavý život. Už som jej aj vravela, nech to všetko napíše. Celý život bola učiteľka, učila malé deti na prvom stupni. Je tiež výborná nemčinárka.

Vášmu bratovi už vyšlo pár kníh, píše pravidelne do novín. Vy sa nechystáte niečo napísať?

Marošovi som vždy závidela, ako vie napísať báseň. Raz som jeho báseň použila v liste chlapcovi, ktorý sa mi páčil. Doteraz si ju pamätám: „Blúdim po priestore, kde ťa niet. Blúdiš po priestore, kde ma niet. Hľadáme sa na tri doby. Moje je - nádych, výdych, nádych, Tvoje je - výdych, nádych, výdych. Už vieš, prečo sme sa nestretli?" Veľmi sa mi to páčilo. Ja by som možno niečo napísala, ale len pre seba.

Pokúšate sa o to?

Teraz už nie, ale keď som bola pubertiačka, tak som pri klavíri skladala piesne. Veľmi smiešne, sentimentálne. No bolo to vyjadrenie toho, čo som práve vtedy prežívala. Jesenné lístie padá... a nejaká láska tam bola - také banálne, čo by mohol zložiť každý.

Nevrátite sa k tomu? Človek rokmi dozrie.

Myslím, že nie. Aj keď dnes počujem populárnu pesničku so stupídnym textom, tak si vravím, že to vari ani nie je možné.

Je váš brat komplikovaná osobnosť?

Ja sa v ňom vyznám. Je to taký rebelant, aj vždy bol. Mám v sebe tiež istú dávku rebélie, ale asi preto, že som žena, sa to prejavuje inak. Som však dosť priama a som rada, že som v tomto podobná ako on.

Ženy nie sú také rebelantky ako muži?

Ako ktoré. My sme tak vychovávané, že žena má byť podriadená. Hovorí sa, že žena má všetko vydržať. Aj do pamätníčka sme si písali tú známu vetu: „Len tri slová v srdci maj: Miluj, trp a odpúšťaj." Ale občas sa treba vzbúriť.

Kedy ste sa naposledy vzbúrili?

Možno aj nedávno, v prípade rozpadu nášho manželstva.

Vraj vás bratia v detstve mučili. Nemali ste chuť im to vrátiť?

Som rada, že mám túto skúsenosť. Veď to bola len hra. Hrala som obeť, priviazali ma o kľučku a sypali mi do úst soľ. Aspoň môžem povedať, že všetko, čo odvtedy prežívam, je sladký život.

Keď má žena deti v neskoršom veku, omladne. Cítite to tak?

To mi tak mnohí hovoria, že sa nemením. Viem však svoje.

Ste štíhla, nevyzeráte na to, že ste porodili šesť detí.

Veď mne sa to tiež niekedy nechce veriť.

Netúžite zahrať si vo filme hlavnú úlohu?

Vôbec na to nemyslím.

Nikdy ste netúžili hrať princezné?

Nikdy som nehrala princezné. Teda hrala, jediný raz, v seriáli večerníčkov. Myslím, že sa ma vtedy deti aj trochu báli.

Zmenili by ste niečo vo svojom živote, keby sa dalo?

Keby sa dalo.

Nie je vám ľúto, že ste doteraz niečo nestihli?

Nie. Možno som sa mohla správať láskavejšie k svojej mame, ktorá mi vždy pomáhala robiť to, čo chcem. Neviem, či som sa jej za to dostatočne odvďačila.

Máte voči nej pocit dlhu?

Určite. Viem sa s ňou veľmi rýchlo pohádať, zbytočne, pre hlúposti. Matky a dcéry to majú spolu komplikované. Potom mi je to ľúto. A vo večných výčitkách som voči svojim deťom. Lebo matka si vždy myslí, že by mohla byť ešte lepšou matkou. Niekedy je možno zbytočné sa trápiť tým, čo som mohla urobiť lepšie.