Keď je partner „trochu“ starší

September 2006

Dievča moje, veru, dávno sme sa nevideli. Že ako sa mám? Skvele, som zamilovaná ako nikdy predtým! Vieš, zoznámili sme sa na jednom z tých nudných kongresov. Mala som preložiť pár jeho prednášok do zborníka a nebola som si istá, či som použila vhodné odborné výrazy. Pozval ma teda na kávu a v tom okamihu ma očaril. Nikdy som neverila na lásku na prvý pohľad a on ani nie je nejaký krásavec. Prvé, na čo si pamätám, boli jeho jemne prešedivelé vlasy, smutný psí pohľad a dlhé prsty na rukách. Mala som strašnú chuť nechať sa ním ochraňovať, zvinúť sa mu do náručia a nič neriešiť. Muži v mojom veku mi dosť lezú na nervy. Celé noci trávia tmoliac sa bezcieľne po baroch a krčmách a ráno vstanú len preto, aby zbalili ďalšiu babu. Nestojím ani o upotených fešáčikov, čo pobehujú po bankách v rozopnutých sakách a snažia sa ma ohúriť najnovším modelom telefónu, hoci im košeľa trčí z nohavíc. No a úplne zle mi je z nevzdelaných dedinčanov, ktorí počítajú drobné v peňaženke, keď mi majú zaplatiť jednu kávu a ešte sa dajú vydať všetko do haliera. Fakt, nesmej sa, nevieš si predstaviť, aká je to hanba.

Tento človek hovoril o zmysle nášho bytia, o duchovných veciach, o tom, aké sú peniaze nepodstatné. Vieš, mal prečo byť smutný, toľko toho zažil... na rozdiel od tých barových zasranov vie, čo je v živote dôležité. Len celkom nedávno sa rozviedol so ženou. Nečudujem sa mu, musela ho odpudzovať svojou hystériou a prízemnosťou. Celé dni dokázala riešiť, či sa nejaký blbý gynekológ v seriáli zaľúbi do svojej kolegyne a pritom si vôbec nevšimla, že jej muž nemá vyžehlenú košeľu. Tridsať rokov manželstva, dve dospelé deti, dve autá, dom... je to charakter, nechal jej väčšinu z toho a sám si zariadil útulný bytík v centre mesta. Prestal už veriť na lásku, jeho rovesníčky stratili svoju sviežosť a na mladé vetroplaché dievčatá si netrúfa, sú pre neho príliš ľahkovážne. Ja som vraj iná. Podľa jeho slov mám niečo, čo iným chýba. Debata so mnou sa mu podobá na osviežujúci morský príboj. Milé, však? Keď mi pri odchode elegantným spôsobom podal kabát a ja som zacítila jeho vôňu, vedela som, že je to muž môjho života.

Február 2007

Vzali sme sa. Bolo to spontánne rozhodnutie, neváhala som ani minútu, keď došiel s kyticou ruží. Naši neboli veľmi nadšení, vieš, moja mama je od neho dokonca o dva roky mladšia. To ale nejako zvládneme. Všetko zvládneme... sme na to dvaja. Vždy som tvrdila, že láska prekoná všetky rozdiely, aj vekové. Poznám veľa párov, ktoré sú na tom tak ako my a žijú veľmi pekne.

Vravíš, svadobná cesta? Jedna úžasná rozprávka, plavba po Karibiku bola vždy mojím snom. Trávili sme spolu takmer každú minútu dňa, akurát večer si líhal skôr do postele, tvrdil, že tie večerné tancovačky nemusí a že si radšej preštuduje akýsi zborník z konferencie. Zakaždým však dodal, že si pokojne môžem skočiť s priateľmi na večerný koktail. To vieš, že som nikam nešla. Uvarila som mu horúci čaj a čítala som si s ním. Chcem, aby mal pocit, že stojím vždy pri ňom. V intímnych chvíľkach mi často šepká, že pri mne omladol o dvadsať rokov. Vraj by bol celkom zabudol, aké je to čarovné sadnúť si na motorku a nechať sa unášať vetrom po planinách. No nie je chutný? Nikto na svete ma nepresvedčí, že bolo chybou zobrať si zrelého muža, ktorý vie, čo chce.

Máj 2008

Viem, dlho som sa neozvala. Čo ti mám povedať, ani som nemala veľmi chuť, je mi dosť nanič. Manžel? Akosi mi na ňom v poslednej dobe všetko lezie na nervy. Čuduješ sa, však? Je to trápne, aký chce byť strašne súčasný. Chodí do práce v tom smiešnom oranžovom obtiahnutom tričku, ktoré si minule kúpil v butiku. Vraj ho videl na veľkom reklamnom paneli pri vchode. Akosi zabudol, že nie je dvadsaťročný mladík s tehličkami na bruchu. O tehličkách nemôže byť ani reči a v práci si z neho robia akurát tak srandu. Začal si dokonca farbiť vlasy. Správa sa tak... žoviálne. Až príliš.

Neznáša mojich kolegov. Táňa je podľa neho hlučná naivka a Ivan nadutý manažér, ktorý si nedovidí na špičku nosa. Minulý týždeň som sa musela vyhovoriť na aerobik, keď som s nimi chcela osláviť firemné výročie... bolo to aj tak jediné povyrazenie za posledné mesiace. Keď prídem z roboty domov, nájdem ho na gauči. Vraj je po celom dni príliš unavený. Únava ho však ihneď prejde, keď sa pokúšam čokoľvek urobiť. Všetko totiž robí lepšie ako ja. On mi to ale nepovie priamo, robí to zákernejšie. „Dievčatko, čo keby si tie poháre od vína utierala ihneď po umytí, neostanú ti potom na skle fľaky. No, nechcem ti do toho hovoriť, urob ako vieš.“ A vieš, čo vtedy urobím ja? Utieram. Ani neviem prečo. Nemôžem si zavesiť na stenu svoj obľúbený obraz, pretože on tam má akúsi odpornú trofej z Afriky. Keď som chcela vymeniť závesy v spálni, skoro dostal infarkt. Jediné, o čom rozhodujem, je farba toaletného papiera. Môžem si vybrať bielu alebo krémovú. Mama s otcom ku nám vôbec nechodia. Ak ich chcem vidieť, chodím ja za nimi. Sama. Zopár spoločných zdvorilostných návštev nedopadlo dobre, vždy sa pochytili s mojím mužom na nejakej kravine.

A dovolenka? Vymyslel si, že pôjdeme do Provensálska. Dostal pozvanie na ochutnávku tradičných francúzskych vín a ja som sa celkom tešila, vraj je to krásny kraj. Určite bol. Ja som však z neho veľa nevidela. Večer sme trávili s jeho starými priateľmi v pivniciach so sudmi a popíjali víno. Tie reči o kvalite minuloročnej úrody hrozna ma bavili presne desať minút. Oni to však rozoberali celých desať dní. Chlapi teda pili a ich manželky sa pokúšali zo mňa dostať môj najobľúbenejší recept na domáci koláč. Nuda, nuda, nuda. Ako môžu takto žiť? Tak rada by som videla božský Paríž či sa prechádzala po pláži hoci aj niekde po Saint Tropez. Zatiaľ len po večeroch spomínam, kde sa stratilo to minuločné karibské čaro.

Október 2008

Prepáč, som tu len na chvíľu, utekám do roboty... čo nové? Nuž, opustila som ten jeho príliš dokonalý bytík v centre mesta. Vzala som si svojich pár vecí, nič viac mi tam nikdy nepatrilo. Mala si vidieť, čo všetko mi v tej chvíli nasľuboval, ale ja ho už nechcem ani vidieť. Sťahujem sa k Ivanovi. Môj otec o ňom tvrdí, že z neho raz bude riaditeľ banky. Smejem sa mu, že o to mi vôbec nejde. Dôležité je, že večer nezachrápe pri správach a že s ním môžem ísť do kina bez toho, aby si ľudia okolo mysleli, že som jeho dcéra.

Dnešná doba je naozaj moderná, nikto sa už nepozastavuje nad nerovnými či zvláštnymi vzťahmi. Obľúbený mýtus o tom, že na veku nezáleží, keď sa dvaja majú radi, však narazí na mantinel generačných problémov už po pár rokoch (či skôr mesiacoch) spolužitia.

Odborníci na partnerské vzťahy tvrdia, že vekový problém by nemal vzniknúť tam, kde je muž od ženy starší maximálne o 10 rokov alebo žena staršia od muža o 2 - 3 roky. V ostatných prípadoch sa riziko krízy zvyšuje, či si to zaľúbenci pripustia alebo nie. V čom je problém? Ak sa mladšia žena prispôsobí svojmu partnerovi, čo sa týka záujmov, priateľov či spôsobu života, býva takéto spolužitie vcelku úspešné. Horšie je, keď je to naopak. Dôkazom sú smiešne figúrky starších bruchatých pánov v kožených nohaviciach s prefarbenými vlasmi, ktorí pobehujú po rautoch oblápajúc svoje príliš mladé manželky, aby dokázali, že sú večne mladí. Nevraviac o tom, že časom takýto búrlivý život „mladíka“ zruinuje finančne, zdravotne i spoločensky. Napriek tomu je situácia, keď je muž od ženy starší o 20 a viac rokov, na verejnosti pomerne akceptovaná.

Horšie sú na tom staršie partnerky a oveľa mladší muži. Bojujú totiž na dvoch frontoch. Spoločný boj s okolím a všeobecným názorom, že nie je možné, aby sa on do nej zaľúbil len tak. V tom predsa musia byť peniaze. Jej peniaze. Alebo si jednoducho on nebol schopný nájsť vekovo primeranú partnerku a tak je dobrá aj staršia. No a vnútorný boj s neistotou zvádza najmä žena samotná. Strach z toho, že prestane byť pre mladého zajačika atraktívna, je dôvodom žiarlivosti a podráždenosti. Muž funguje v takomto vzťahu zväčša preto, že potrebuje „materskú“ starostlivosť, ktorá mu v detstve chýbala. Ak je takýto nerovnocenný vzťah bičovaný navyše „verejnou“ mienkou (mysliac tým posmešné reči rodinných príslušníkov, priateľov, kolegov i susedov), tak sa jeho trvanie zvyčajne nepočíta na desaťročia.

A na záver malá zbierka rekordov z oblasti štatistiky:
V roku 2007 sa u nás zosobášili 3 páry, u ktorých bol muž starší od ženy o štyridsať rokov a ďalších 30 párov s vekovým rozdielom viac ako tridsať rokov. Minuloročný rebríček vedie nepochybne pán po 65. roku (štatistiky v tejto vekovej kategórii nerátajú s podrobnejším členením), ktorý neodolal 24-ročnej dievčine.
Oveľa absurdnejším sa zdá byť údaj o 55-ročnej neveste a 22-ročnom ženíchovi, ktorí si v minulom roku tiež povedali áno. Pre oboch to bol prvý sobášny akt. Ktovie, možno to naozaj bola pravá láska. Alebo preklep v štatistickej tabuľke.

Autor: Adriana Markovičová