Danica Jurčová: Som človek, ktorý sa nerád nudí

blém pôsobiť na voľnej nohe. Naopak, rozcestovaný životný štýl si vychutnáva a energiu a svoj nákazlivý optimizmus venuje aktivitám, ktoré ju naozaj bavia.

V tomto období vás pravidelne vídame na obrazovke – hráte v seriáloch Nemocnica na okraji mesta aj Obchod so šťastím. Raz som si však o vás prečítala, že k súčasným seriálom máte rezervovaný postoj a zdráhate sa v nich účinkovať, pretože ich vnímate ako „polotovary“.

Dnes sa naozaj mnohé z nich šijú horúcou ihlou a také produkcie ma veľmi nelákajú. Ale Nemocnica na okraji mesta – to bolo niečo iné. Vopred som dostala scenár k trinástim častiam a sama som sa presvedčila, že boli veľmi dobre pripravené. Pre mňa ako pre herečku je dôležité dopredu „vidieť“ postavu, jej charakter, zistiť odkiaľ a kam smeruje. Iba tak si ju dokážem presne predstaviť, premyslieť jej vývoj a na základe toho ju zahrať. V Obchode so šťastím je to ťažšie – poznám charakteristiku svojej postavy, viem, kam by mala smerovať, lenže scenáre pre dlhodobý seriál sa vždy píšu priebežne, takže máme menej času na prípravu.

Nemocnica na okraji mesta patrí medzi kultové seriály. Aký to bol pocit, keď ste zistili, že si v novom pokračovaní môžete zahrať?

Potešilo ma to, aj keď inak nemám veľmi rada rôzne ďalšie série úspešných seriálov alebo filmov. Ale toto nie je klasické pokračovanie. Na minulé diely síce nadväzuje, ale má svoj vlastný život, s mnohými novými postavami. Ich osudy vytvorila Lucie Konášová, rešpektovaná scenáristka, ktorá píše naozaj zo života. Dej pôsobí autenticky, pútavo, nie sú to banálne seriálové príbehy. Aj moju sestričku Fany charakterizuje množstvo zvratov a zaujímavých hereckých polôh, daných situáciami z jej osobného aj profesionálneho života. Bola som režisérovi Viktorovi Polesnému za túto príležitosť veľmi vďačná, pretože sa mi hrala výborne.

Lekárske prostredie je medzi tvorcami seriálov obľúbené. Ako ho vnímate vy? Chceli ste byť v detstve lekárkou alebo sestričkou?

Áno, na základnej škole spolužiačky plánovali, že sa stanú sestričkami alebo zverolekárkami. Tieto povolania boli v triede populárne a lákali aj mňa. Ale páčila sa mi aj archeológia. Kedysi som milovala príbehy o Egypte, vykopávkach a múmiách. Výdatne k tomu prispel Alfred Hitchcock a traja pátrači, moja obľúbená detská kniha a filmy o Indianovi Jonesovi. Chcela som byť aj baletkou, chodila som do ľudovej školy umenia. Ale jedného dňa som sa náhodou prihlásila do Bieleho divadla, experimentálneho muzikálového štúdia. Keď sme tam s kamarátkou prvýkrát vošli, naozaj zafungovalo ošúchané klišé o magickej vôni divadla a herectvo som už neopustila.

Pracujete v Česku, na Slovensku, v lete ste boli dokonca v Srbsku.

Som rada, že sa mi podarilo preniknúť aj za hranice Slovenska a Česka. V Srbsku som nakrúcala baladický film Kao rani mraz – Ako skorý mráz. Je to veľmi poetické dielo, dej sa odohráva počas prvej svetovej vojny. Moja postava bola pekne napísaná, takže som si to užívala. Hrala som v srbčine, čo nebolo jednoduché, pretože som tento jazyk predtým vôbec neovládala. Ale tvorcom sa páčilo, že som do roly dala typickú slovenskú „mäkkosť“.

Ako vyzeral konkurz do tohto filmu?

Najskôr prebiehal výber na Slovensku, potom ma pozvali na kamerové skúšky do Vojvodiny. Prišla som tam tesne po nakrúcaní Nemocnice v Prahe, vzorne som sa drvila texty v slovenčine, ale na mieste mi zrazu povedali, že sa ich musím naučiť v srbčine. Dali mi dvojstranový dialóg, ale našťastie mi jeden kolega vysvetlil, ako to mám čítať. Takže som, okrem hrania v slovenčine, aj čítala texty v srbčine. Bolo to veľmi náročné, navyše môj herecký partner bol Maďar a srbčina mu vôbec nebola blízka. Ale nakoniec to dobre dopadlo. Maďarského kolegu nevybrali, aj keď sa veľmi snažil.

Trúfli by ste si v srbčine zahrať aj divadlo?

Asi každý jazyk sa dá zvládnuť, ak sa ním človek dostatočne zaoberá a baví ho to. Ale nemyslím si, že by som teraz mohla urobiť v Srbsku divadelnú kariéru, na to je už neskoro. Okrem toho, pri filme sa stačí naučiť texty, ale pri divadle musíte jazyk naozaj ovládať a byť schopný v ňom improvizovať.

Potrebuje dnes herec talent na jazyky?

Ak chce hrať aj v zahraničí, samozrejme, že áno. Myslím, že dnes sa už väčšina hercov snaží byť jazykovo pripravených. Ja som mala v Prahe možnosť zahrať si napríklad v jednej nezávislej snímke v angličtine. Volala sa Disident, hrala som špiónku a tvorcovia chceli, aby jej angličtina mala trošku európsky akcent. Hrať v cudzej reči býva ťažké, ale ak človeka bavia jazyky, má na ne talent, je to v pohode.

Som veľmi rada, že pri nakrúcaní Nemocnice som po prvý raz nebola dabovaná do češtiny. V českých filmoch väčšinou môže znieť len dokonalá čeština. Ja som na nej poctivo pracovala a štyri roky som si ju v divadle brúsila. Autentický charakter postavy s kompletným prežitkom môžete vytvoriť len vtedy, ak jej dáte aj svoj hlas.

Cítite sa lepšie na javisku alebo pred kamerou? Dá sa to porovnať?

Mám rada film aj divadlo. Keď mám veľa práce v divadle a dlhšie nenakrúcam, zač-ne mi kamera a filmové herectvo chýbať, ale platí to aj naopak. Určite je pravda, ak všetci herci tvrdia, že by bez divadla nemohli existovať. Predstavenie trvá iba hodinu alebo dve a na javisku necháte veľa energie, ale množstvo z nej sa vám z hľadiska aj vráti. Kontakt s divákom je nenahraditeľný.

Ako herečka ste každú chvíľu niekým iným, takže asi nemávate potrebu unikať niekam zo všednej reality. Alebo áno?

U každého človeka sa asi niekedy prejaví pocit upadnutia do stereotypu. Ja by som tiež chcela občas niekam uniknúť. Rada cestujem a v budúcnosti chcem tejto záľube určite venovať svoj voľný čas. Ale baví ma aj cestovanie za prácou.

Kam sa najbližšie pracovne chystáte?

V novembri budeme opäť nakrúcať seriál První oddělení, česko-slovenský projekt, ktorý sa začal realizovať už minulý rok, ale po prvých piatich dieloch sa nakrúcanie zastavilo. Je to kriminálka a hrám v nej dvojakú úlohu – vyšetrovateľku a nasadenú agentku. Takže oprášim kufre a zase začnem cestovať medzi Bratislavou a Prahou.

V Česku trávite veľa času. Neuvažovali ste niekedy o tom, že sa tam presťahujete?

V Prahe mi túto otázku dávali často. Ale zatiaľ som to nikdy nepovažovala za potrebné. Praha je dosť blízko a nerobí mi problém, ak tam idem na mesiac nakrúcať, alebo keď dochádzam za divadlom. Dnes sú už možnosti dopravy rôzne a veľmi rýchlo sa dá kamkoľvek a kedykoľvek presunúť.

Baví vás takýto hektický život?

Sú obdobia, keď som z toho trošku na nervy. Ale stojí to za to. Som človek, ktorý sa nerád nudí a nevydrží dlho na jednom mieste, v jednom prostredí. Aj preto ma baví pôsobiť na voľnej nohe. Mám rada zmenu kolektívu, stretávanie s novými ľuďmi. Nevýhodou je, že vlastne nemám žiadne istoty. Ale zatiaľ si takýto životný štýl užívam. Vyskúšala som už rôzne divadelné kolektívy, pracovala som s mnohými režisérmi a hercami a z tejto stránky mi to veľmi vyhovuje. Čas je môj a môžem si vyberať projekty, ktoré sa mi páčia a naozaj ich chcem robiť. Mám možnosť voľby a pocit slobody.

Ako sa dá skĺbiť rozcestovaný životný štýl so súkromím? Vyhovuje aj vášmu priateľovi?

Je mnoho dvojíc, ktoré vedú hektický život, ale dôležité je, či si partneri rozumejú. Ak chcú, prispôsobiť sa dokážu vždy. Môj priateľ je bábkový scénograf, takže ani on nemá život nalinkovaný a plánuje si ho podľa momentálnych pracovných zadaní. Pracovná rozlietanosť by nemala mať zásadný vplyv na to, ako sa náš vzťah bude vyvíjať. A to, že sa obaja zaoberáme kultúrou a umením, býva často prínosné, pretože máme veľa spoločných tém na debaty a v mnohých veciach si vieme navzájom poradiť.

Čím sa zaoberáte, keď práve nehráte alebo necestujete za prácou?

Napríklad rozmýšľam o tom, že by som konečne chcela začať pravidelne cvičiť. Ale zatiaľ je to len v rovine predstáv, pretože som dosť pohodlná a asi aj lenivá (smiech). Inak rada čítam, stretávam sa s priateľmi a siahodlho debatujeme o všetko možnom. Najnovšie uvažujem aj o tom, že sa začnem venovať srbčine, pretože tento jazyk sa mi naozaj zapáčil. A ak by som dostala ďalšiu ponuku zo Srbska, chcela by som vedieť plynulo komunikovať s kolegami.

Keby raz niekto napísal scenár, ktorého hlavnou postavou by bola Danica Jurčová, aká by jeho hrdinka bola?

Neviem, či by som bola zárukou na vznik celovečerného filmu, ktorý by diváka nenudil, možno by stačil aj krátky skeč. A aby to bol naozaj zaujímavý scenár, asi by na mojej hlavnej hrdinke scenáristi museli veľa vecí prikrášliť (smiech).

Určite by to bola veľmi tvrdohlavá a nejednoznačná, ale aj optimistická a pozitívne naladená osoba. Nebola by zákerná ani závistlivá. Som dosť šťastná povaha a závisť v negatívnom zmysle vôbec nepoznám. Iba v tom pozitívnom – napríklad si hovorím, že niektorú úlohu by som si rada zahrala a motivuje ma to k tomu, aby som na sebe pracovala. A mám ešte jednu výraznú vlastnosť – naivitu. Verím, že všetci to so mnou myslia len dobre. Nikdy sa nepoučím a stále sa nedokážem zbaviť pohľadu na svet cez ružové okuliare.

Danica Jurčová (32)

Rodáčka z Bratislavy vyštudovala herectvo na VŠMU. Pôsobí na voľnej nohe. Hosťovala na viacerých slovenských aj českých scénach – v Činohre SND, na Novej scéne, v divadle Astorka Korzo ´90, aktuálne hrá v pražskom Divadle v Řeznické v hre Eugéna Ionesca Kráľ umiera a v bratislavskom Divadle West. Poznáme ju z mnohých televíznych projektov – v súčasnosti ju môžeme vidieť v slovenskom seriáli Obchod so šťastím a v ďalšej sérii Nemocnice na okraji mesta s podtitulkom Nové osudy. Do jej filmografie patria napríklad snímky Milenci a vrazi, Bestiář alebo Vratné lahve. Tento rok v lete nakrúcala v Srbsku film Kao rani mraz režiséra Djodrjeho Balasevica, kde hrá postavu Otilie Sefer. Práve sa pripravuje na nakrúcanie česko-slovenského seriálu První oddělení.

Autor: Zuzana Zajacová